UM UM 2018 - Rozhovor s Tomášem Senkem

„Bez dobrovoľníkov by festival nemal šancu existovať.“

Ač to nebylo jednoduché, podařilo se mi zastihnout a krátce vyzpovídat ještě čtvrtého, stínového člena úzkého organizačního týmu UM UM Tomáše Senka. Je tou klíčovou osobou, bez které by ta všechna tvorba a umění asi nebyli. Sice se nezastaví, ale má naprosto jasno, co během příprav nezanedbat i proč to všechno vlastně dělá. Je to zvláštní, ale navzdory zdánlivě suchopárnému tématu našeho rozhovoru, vznikl nezvykle poetický text.

Mohl by ses krátce představit a popsat svou práci na festivalu?

Volám sa Tomáš Senko, pôvodne pochádzam zo Starej Ľubovni, ale momentálne bývam v Bratislave, kde som zamestnaný, ako vedecký pracovník na prírodovedeckej fakulte. Som biológ, fyziológ živočíchov. K festivalu UM UM som sa dostal cez Mariku Smrekovú, ktorá ma niekedy začiatkom tohto roka oslovila či im nepomôžem s organizáciou festivalu. Na jej prosbu som reagoval kladne, lebo sa vo voľnom čase tiež venujem divadlu. V Bratislave máme súbor Divadlo K, kde pôsobim ako herec, a mimo toho mám i nejaké skúsenosti s organizáciou takýchto eventov. Ale priznám sa, že taký festival, ako je UM UM, som ešte nikdy neorganizoval.

Na UM UM som v pozícii manažéra festivalu, ale vlastne to znamená, že pomáham absolútne so všetkým. Pomáham s hľadaním dobrovoľníkov, so zabezpečovaním hosťujúcich súborov a tiež s maličkosťami. Musím povedať jednu vec. Som síce v manažérskej funkcii, ale bez dobrovoľníkov by festival nemal šancu existovať. Naozaj sú nevyhnutnou súčasťou príprav a samotného priebehu festivalu.

Je těžké je najít?

Momentálne máme okolo dvadsať dobrovoľníkov. Sú to väčšinou Ľubovňania, ľudia z blízkeho okolia. Zháňajú sa ťažko, pretože sú letné prázdniny. Všetci dobrovoľníci, čo sú tu, majú istý vzťah k divadlu, možno aj k téme festivalu. My ich motivujeme a snažíme sa vytvoriť rovnakú partiu, komunitu ľudí, ako umelci, ktorí sú účastníkmi festivalu. Keby sa nám podarilo prepojiť dobrovoľníkov s umelcami, bolo by to krásne. Tento rok to tak ešte nevyšlo.

Co považuješ v organizaci festivalu za nejnáročnější?

Príprava festivalu v podstate začína od skončenia aktuálneho ročníka. Prv prebieha veľmi náročný výskum, ktorý neskôr slúži ako podklady pre dramaturgiu festivalu. Pre mňa, ako organizátora, bolo najťažšie plánovanie, pretože všetky organizované tak i improvizované veci si človek musí dobre pripraviť. Tiež práca s dobrovoľníkmi musí byť dlhodobá. Keď sa dobrovoľníci zháňajú dva dni pred predstavením, tak je to ťažké. Popravde čakal som, že to bude náročné, ale v skutočnosti to bolo omnoho ťažšie, než som očakával.

Jak jsi spokojený s průběhem festivalu?

Určite potrebujem odstup alebo si aspoň oddýchnuť. Tým, že som v tejto funkcii, festival som si veľmi neužil. Teší ma reakcia dobrovoľníkov, ktorí boli spokojní. Zatiaľ festival hodnotím kladne, ale neskôr si moju prácu potrebujem zhodnotiť kriticky a poučiť sa z chýb, lebo chyby boli, a všetci sa ich chceme vyvarovať. Toto nie je posledný ročník festivalu.

Je těžké najít podporu?

To síce nie je úplne mojou úlohou na festivale, ale môžem ti to povedať. Festival UM UM je prevažne financovaný mestom Stará Ľubovňa, ktoré nám veľmi vyšlo v ústrety s priestormi. Od kina cez ubytovacie priestory nad kinom, ďalšie skúšacie priestory, kde mohli umelci tvoriť celé dva týždne pred samotným festivalom, máme vďaka mestu. Veľmi nám vyšla v ústrety aj knižnica, kde prebieha sprievodna akcia, výstava Rozdelené spomienky. Ďalej nám pomohol grant Fond pre podporu umenia, ktorý sme získali na Symposium Theatrum. Ďalej nás podporujú menší finanční darcovia, ako penzión Jeleň, Bururu Pub alebo Salaš u Franca, dále Ľubovnianské noviny, Ľubovnianské múzeum, Ľubovnianské osvetové stredisko, Združenie Oppidum, Centrum voľného času, místní Radio, Združenie Naša Ľubovňa a další. Podpora sa však zháňa ťažko. Tento festival nie je pre väčšinového diváka, aj keď by sme mu ho radi priblížili, a preto je to ťažké. Stará Ľubovňa je malé mesto, kde žije pätnásťtisíc ľudí. Miestni nie sú úplne zvyknutí na alternatívne štýly umenia, takže tá cesta k ľubovnianskemu divákovi je náročnejšia, ale my mu chceme navzdory tomu ukázať, že sa dajú dešifrovať odkazy, napríklad z fantastického piatočného predstavenia Svadba. Ohlasy sú však rôzne. Niektorí ľudia hovoria, že tomu nerozumejú, iní sa pýtajú na vysvetlenie. To je správne. Keď už prichádza niekto a chce si to nechať vysvetliť, veľmi sa z toho tešíme a s radosťou o tom rozprávame. Veríme, že aj takto sa môže naše snaženie v tomto priestore rozšíriť a stať sa viac populárnym.

Proč je pro tebe důležité dělat takový festival současného umění v tvem rodnem nevelkém měste?

Horný Spiš je multietnický región. Je pre mňa dobrým znakom, že sme letos spojili židovskú a nemeckú etnickú skupinu dokopy, pretože chceme ukázať, že nie len Židia to mali počas druhej svetovej vojny ťažké, ale aj Nemci, ktorí tu žili po storočia, a zrazu po vojne boli automaticky považovaní za tých zlých. Mali sme tu viacero besied, kde sa o tom všetkom diskutovalo. Napriek tomu, že som Ľubovňan, veľmi ma prekvapilo, kde všade boli židovské domy, ako to bolo s Nemcami v susednej dedine Hniezdne. Prekvapilo ma, že tam ich komunita bola silná a nakoniec ich tam zostalo pár. Že v Chmeľnici to prežili práve preto, že boli pri úteku veľmi dobre organizovaní. O tom je fantastická kniha Utekali, aby zostali.

Je to dôležité preto, že vidíme, ako sú ľudia schopní opakovať svoje chyby a zabúdať na svoju minulosť. Niekedy sa snažia minulosť zjednodušovať a urobiť ju takú, aby sa im krajšie prijala. Minulosť je ale krutá, a treba si ju takto pripomínať a stále oživovať. Zdá sa, že veci, ktoré sa stali, sa už nikdy nezopakujú. História nám ale ukazuje, že sa opakujú. Preto by sme mali byť múdrejšími a mali by sme sa vedieť z toho poučiť. Neviem či je to v našich silách, ale chceme festivalom zmeniť tú verejnú mienku. Ak sa nám podarí presvedčiť jedného človeka, sme na dobrej ceste. Jeden človek stačí a k nemu sa pripoja další.

Máš představu jaký dosah festival v Ľubovni má?

Dosah na ľudí tu v Starej Ľubovni je obmedzený. My, ako organizátori, si to uvedomujeme. Je pravda, že každý rok festival zasahuje pomerne rovnakú komunitu. Preto je veľkou výzvou i pre nás organizátorov, aby sme sa vedeli viac otvoriť, osloviť diváka, ktorý možno ani nejde na divadlo bežného typu. Sú tu ľudia, ktorí nie sú ochotní vidieť ani klasické divadlo a keď im donesieme niečo špecifickejšie, tak je to náročné. Je to výzva do budúcich ročníkov, aby sme sa dokázali otvoriť viac, pretože cieľom tohto festivalu je, aby to neoslovovalo len tú úzku vyvolenú skupinu, ale aby to malo väčší rozptyl. To sa však nedá urobiť za jeden rok. Ani to nie ľahké. Musí sa ísť postupnými krokmi. Verím, že to môže ísť, ale podľa mňa je to najväčšia výzva.

Přípravy festivalu tě stojí jistě mnoho energie a času. Proč jsi se přesto rozhodl do toho jít?

Mojou motiváciou, prečo som sa dal na niečo také je, že som fascinovaný umením a som fascinovaný divadlom. UM UM je festival prevažne divadelný, ktorý sa snaží spájať ďalšie umelecké smery. Mňa osobne vždycky fascinovalo divadlo a príde mi extrémne zaujímavé vytvoriť komunikáciu medzi divákom, hercom a tou témou, ktorá sa podáva. Tento festival je špecifický práve tým, že má jasnú tému , ktorá je prítomná v každom bode programu. Keď človek vidí divočiny a nerozumie im, tak si môže povedať: hľadaj tam, v tomto prípade, Nemcov a Židov. Rozmýšľaš nad ich históriou, nad tým, čo sa im stalo a počuješ koncert. Počuješ zvuk, ako tam niečo vŕzga. Vtedy môžeš vycítiť napríklad vagón, v ktorom sú prevážaní Židia. Táto komunikácia, divák, performer a téma, mi príde tak fascinujúca, že som si povedal, že do toho idem. Hoci organizačne je to samozrejme o niečom úplne inom.

Rozhovor vznikl pro Festivalový spravodaj UM UM 2018.