Aj toto je stred Európy, moji drahí a drahé...

Inscenácia Toto je stred Európy, moja drahá! je kolážou dvadsiatich troch nesúrodých obrazov vytvorených na základe intenzívnej spolupráce režiséra s hereckým súborom. Počas nej všetci spoločne reflektovali svoje súčasné prežívanie na Slovensku. Herci a herečky preto na javisko prinášajú osobné výpovede odhaľujúce fenomény, ktoré ich vo vlastnej krajine hnevajú a trápia. Kudláč neskôr vybral niekoľko textových fragmentov od rôznych autorov (či už odborníkov a filozofov, alebo pseudovedcov a liečiteľov^[2]), argumentačne dopĺňajúcich myšlienky a postrehy hereckého kolektívu. Spoločenskú angažovanosť a apelatívnosť tohto inscenačného počinu vyjadruje aj samotný názov. Režisér sa pri jeho výbere inšpiroval pamätným citátom z filmu Martina Šulíka Všetko čo mám rád z roku 1992, odhaľujúcim život 38-ročného muža (Slováka). Ten sa po páde socializmu pokúša vymaniť z existenčného marazmu, vysporiadať sa so zložitými vzťahmi v rodine a napokon nájsť stratené spoločenské ukotvenie. Šulík v tejto snímke útržkovito zobrazuje svet, ktorý zmenou režimu nadobúda vytúženú slobodu. No hlavný hrdina ani jeho okolie po dlhých rokoch v „socialistickom zajatí“ netuší, ako s ňou reálne naložiť. Práve na tento aspekt poukazuje svojou inscenáciou aj Eduard Kudláč. V dnešných časoch, kedy môžeme robiť prakticky čokoľvek -cestovať, študovať, nahlas vyjadrovať svoje názory a dokonca ich aj verejne prezentovať na globálne prepojených sociálnych sieťach - sme, zdá sa, dosiahli vrchol demokracie. No ani po tridsiatich rokoch nevieme, ako zodpovedne pristupovať k voľnosti, ktorú nám nové politické zriadenie poskytlo.

Režisér pri výbere názvu inscenácie vychádzal aj zo svojho fotografického projektu. Ten spočíva v zaznamenávaní „stredov Európy“ rôznych európskych miest. Kudláč chce takýmto spôsobom upozorniť na absurdnosť ich existencie, ako aj na falošnosť tejto pridanej hodnoty, ktorá mylne slúži na vyjadrenie autentického národovectva či vlasteneckej lojálnosti.^[3] Faktom však ostáva, že z hľadiska historického, geografického či spoločenského vývoja si mnohé krajiny nárokujú svoju stredovú pozíciu. V minulosti, rovnako ako dnes, „bytie v strede“ predstavovalo určitú odpútanosť od akýchkoľvek periférnych javov či krajností a zároveň akcentovalo dôležitosť roly „prostredníctva“ či „sprostredkovateľa.“ Úlohou národného stredu preto bolo umožňovať vzájomné prepojenie kultúrnych stykov, zjednocovať rozmanité kultúrne vplyvy a zaujať stredovú polohu na európskom kontinente.^[4] Za zemepisný, ale aj hodnotový európsky stred sa momentálne považujú viaceré európske krajiny, vrátane Česka, Nemecka či Slovenska.^[5] A naozaj oprávnene. Spoločne predsa vytvárajú kultúrne rozmanitý dejinný priestor,^[6] považovaný za podstatu európanstva, ktorý vznikol preto, aby sa jasne vymedzil proti unifikovanému Západu a monolitnému Rusku.^[7] Napriek svojej heterogénnosti sa musia všetky spoločenstvá obývajúce toto značne neurčité územie, nazývané aj ako stredná Európa, vysporiadať s viac či menej podobnými národnými, kultúrnymi či geopolitickým problémami a výzvami. Ktoré z nich sa však podľa Eduarda Kudláča a hereckého kolektívu Mestského divadla Žilina premietajú do životov obyvateľstva Slovenska?

Kudláč sa svojím režijným uchopením pokúsil vytvoriť prienik rôznych realít,^[8] odrážajúci obavy a starosti Slovákov a Sloveniek naprieč ich historickým vývojom. Takto roztrieštene koncipovaný príbeh zasadil do minimalistického, priam abstraktného priestoru, pozostávajúceho zo šestnástich bielych okrúhlych koberčekov, umiestnených v rovnomerných radoch na podlahe. Nad nimi zo stropu visia rozličné úlomky kameňov. Pri stene miestnosti sa nachádza ešte stolík, na ktorom je položený mikrofón, stoličky a televízna obrazovka, premietajúca názov konkrétneho obrazu či ďalších sprievodných materiálov. Prítomnosť kameňov priamo odkazuje na spomínané „stredy Európy,“ poväčšine zhmotnené pomocou veľkých skál s mramorovými tabuľkami. Ich levitujúca poloha zároveň zdôrazňuje potencionálne nebezpečenstvo, ktoré môže spôsobiť upätosť na takýto nezmyselný a umelo vytvorený nacionalistický symbol. V univerzálnejšej rovine však kamene môžu jednoducho reprezentovať všetky škodlivé zámery a mylné hodnoty visiace nad slovenskou spoločnosťou ako bájny Damoklov meč.

V úvodnom výstupe prichádzajú na scénu traja herci (Michal Koleják, Peter Martinček, Michael Vrzala) a päť herečiek (Iveta Pagáčová, Natália Fašánková, Sandra Lasoková, Ada Juhásová, Tajna Peršić), oblečených v sivých teplákových súpravách s folklórnymi stužkami. Tieto kostýmy vtipne poukazujú na súčasný trend nosenia „teplákoviek“, no rovnako odrážajú príslušnosť postáv k slovenskému národu. Avšak celková nevýraznosť, až uniformita odevu predstavuje aj akýsi prototyp obyvateľa, zápasiaceho s rôznymi vnútornými či vonkajšími problémami svojej krajiny. Po tom, ako si každý zaberie jeden z kruhových kobercov, sa na obrazovke začne premietať video, v ktorom anglicky hovoriaci inštruktor predvádza niekoľko cvikov pôvodne taoistického bojového umenia Tai chi, dnes slúžiaceho na uvoľnenie a meditáciu.^[9] Herci a herečky, otočení a otočené k publiku chrbtom, synchrónne tieto pohyby opakujú, akoby sa chceli meditatívnou formou odpojiť od okolitého sveta a nájsť v rámci svojej vlastnej bubliny stratený pokoj. Paradoxom však ostáva, že počas cvičenia úspešne ignorujú akékoľvek spoločenské hrozby, ktoré sa nad nimi nebezpečne hompáľajú v podobe ťažkých kameňov. Na konci inštruktážneho videa si všetci spokojne posadajú na svoje koberčeky. Iveta Pagáčová a Michael Vrzala však ostávajú vo vzpriamenej pozícii, pozerajú sa do hľadiska a začnú prednášať útržky z významných filozofických textov Friedricha Nietzscheho a Immanuela Kanta. Tie sa zaoberajú pôvodom a podstatou morálky či hranicami nášho poznania. Takýmto spôsobom režisér identifikoval dva hlavné problémy súčasnej (a nielen slovenskej) spoločnosti, predstavujúce počiatok všetkých ďalších chybných činov a zlých rozhodnutí. Ide predovšetkým o vedomé ohýbanie akýchkoľvek morálnych zásad či o neochvejné ľudské presvedčenie týkajúce sa vlastnej neomylnosti. Po vypočutí monológov Pagáčovej a Vrzalu sa herecké osadenstvo už nedrží v medziach svojich kruhových kobercov, akoby si uvedomilo, že musí vykročiť z vlastnej bezpečnej bubliny a konfrontovať sa aj s nepríjemnými spoločenskými javmi. Pretože iba tak je možné pochopiť, čo sa vlastne v tejto krajine deje.

Inscenácia v sebe prepája prvky autorskej tvorby a dokumentárneho divadla, ktorými sa režisér pokúša vyskladať komplexný obraz o Slovensku. Dokumentárne princípy sa v tomto inscenačnom počine prejavujú najmä v dôkladnej rešerši vedeckých, filozofických či historických textov a materiálov, prezentovaných v rámci prednáškovo ladených scén. Takto možno popísať obraz, v ktorom herečka Natália Fašánková porovnáva postavenie žien v socializme s tým v kapitalizme a odhaľuje silné emancipačné tendencie minulého režimu. Na obrazovke, prenesenej do prednej časti scény, sa paralelne s jej rozprávaním premietajú socialistické feministické plagáty či kapitalistické sexistické reklamy. Podobným spôsobom sú utvorené aj scény, v ktorých Sandra Lasoková predstavuje dejiny rómskych komunít alebo sa Peter Martinček pokúša vydesenému podporovateľovi konšpiračných teórií Michalovi Kolejákovi ozrejmiť historický vývoj osídľovania nášho územia.

Historický diskurz sa v inscenácii prelína s obrazmi popisujúcimi aktuálne spoločenské dianie. Kudláč podstatne upozorňuje (ako aj vo svojich predošlých divadelných projektoch) na prevládajúce vzorce patriarchálneho systému. Tie slovenská spoločnosť normalizuje napríklad v rámci populárnej kultúry, na čo inscenácia ironicky poukazuje v rapovom výstupe Natálie Fašánkovej. V ňom ako ženská verzia amerického rappera Eminema objektivizuje mužov, vulgárne im nadáva a bagatelizuje akékoľvek formy sexualizovaného násilia, vrátane znásilnenia. Spevácky obraz dotvára trio mužských hercov (Koleják, Martinček, Vrzala), snažiace sa v koncepčne nezmyselnom refréne prevrátený princíp piesne explicitne a ostentatívne potvrdiť. Tému mizogýnie inscenácia reflektuje aj v ďalšej scéne, počas ktorej sedí Fašánková za stolom, pozerá sa do monitoru počítača a cez mikrofón kladie nepríjemné otázky ticho sediacemu dievčaťu premietanému na obrazovke. Mlčanie dievčaťa v tomto prípade symbolicky reprezentuje automatickú predpojatosť voči nahlasovateľkám sexualizovaného násilia, o ktorých je už dopredu rozhodnuté, že si celú svoju výpoveď vlastne vymysleli. Režisér Eduard Kudláč takto upozornil aj na neprofesionalitu slovenskej polície pri riešení sexuálnych útokov a na sexuálne násilie páchané voči maloletým osobám.

Inscenácia zobrazuje stret viacerých generácií, neschopných si medzi sebou porozumieť. Vo svojom monológu Peter Martinček, ako predstaviteľ mladšieho pokolenia, rozoberá pokrytectvo a neohľaduplnosť mnohých dôchodcov a dôchodkýň. Taktiež im vulgárne nadáva, čím verejne verbalizuje svoju nahromadenú frustráciu. Režisér aj samotný herec takto otvárajú tabuizovanú kultúrnu otázku týkajúcu sa rešpektovania starších ľudí ako tých, ktorí majú nemennú a konštantnú pravdu. A to aj napriek tomu, že sa mnohokrát správajú neslušne a nepríjemne. Na druhej strane však takýto spôsob komunikácie nevyzýva k spoločnému hľadaniu riešenia, ale buduje ešte väčšiu priepasť medzi oboma vekovo odlišnými skupinami.

Seriózne výstupy sa v tomto divadelnom počine miesia s vtipne vystavanými obrazmi. V nich Kudláč upozorňuje na bizarné situácie ľudského prežívania. Výrazne tematizuje napríklad zúfalé odpojenie od každodennosti, kvôli ktorému sa ľudia môžu odkláňať od faktov alebo strácať schopnosť začínať obyčajné konverzácie. Táto skutočnosť sa prejavuje v scéne, kedy Michal Koleják v úlohe zarytého konšpirátora s alobalovou čiapkou na hlave vysvetľuje podstatu octovania ako jediného dôležitého aktu pre zachovanie celého ľudského pokolenia, alebo v obraze, kedy ezoterická sexuálna terapeutka Iveta Pagáčová popisuje vaginálne mapovanie, simultánne sa premietajúce na obrazovke. Niekoľkominútový pohľad na umelú vagínu vyvoláva pocit trápnosti, s ktorým režisér vedome pracuje. Ide totiž o fenomén vznikajúci buď vplyvom štandardizovanej spoločenskej konvencie alebo v dôsledku spomínanej medziľudskej odcudzenosti. Trápnosť vo vzájomných interakciách sa ešte väčšmi akcentuje v takmer neverbálnych výstupoch, kedy sa dvaja protagonisti pokúšajú nadviazať vzájomné spojenie. V týchto momentoch sa Kudláč pohráva so zbytočným naťahovaním času, čím sa ešte väčšmi umocňuje diskomfort celej situácie. Takto ponímané scény sa napokon zavŕšia krátkym absurdným dialógom, v ktorom sa herecké osadenstvo sebaironizuje, ako v prípade, keď sa Vrzala pýta Kolejáka, či je hercom. Nemôže byť však veľmi známy, pretože ho Vrzala absolútne nespoznáva.

Napriek dynamickému vývoju politicko-spoločenských udalostí v krajine a takmer rok starej premiére, inscenácia pomerne aktuálne reflektuje momentálnu politickú situáciu na Slovensku. Režisér a herecký kolektív preto s minimálnou textovou aktualizáciou upozorňuje na populistické antifeministické a antirodové tendencie súčasnej vlády, ktoré sa neprejavujú iba sexistickými a mizogýnnymi výrokmi politických predstaviteľov, ako v prípade Igora Matoviča či Rudolfa Huliaka, citovaných v samotnej inscenácii, ale aj dlhodobým odmietaním prijatia Istanbulského dohovoru, pravidelným pretláčaním antipotratovej legislatívy či pokusom o skrátenie premlčacích dôb pri znásilnení. Rovnako sa vymedzujú voči postojom ministerky kultúry Martiny Šimkovičovej a jej podporovateľskej základni, pravidelne útočiacej na slovenskú kultúrnu obec. V metadivadelnej scéne Michael Vrzala zosobňuje odporcu aktuálnych kultúrnych aktivít, ostro kritizuje hercov a vulgárne im nadáva. Takto Kudláč ešte väčšmi umocňuje iróniu a absurditu výrokov časti slovenského obyvateľstva, ktoré si neváži hodnotu umeleckého vyjadrenia a dokonca mu ani nechce porozumieť. Namiesto toho slepo nasleduje názory a vyhlásenia čelných politických autorít, polarizujúcich dnešnú spoločnosť.

Inscenácia ironicky a kriticky poukazuje na nekorektné správanie slovenských politikov a političiek aj počas obrazu, kedy sa zhasnú reflektory a do úplnej tmy sa začne ozývať jeden z mnohých prejavov slovenského premiéra Róberta Fica kritizujúceho opozíciu. S doznievajúcou vetou: „Čo už Vám drbe v tej krajine?“ sa na scéne objavia herci a herečky, navlečení a navlečené do farebných nafukovacích kolies. Následne si všetci opäť nájdu vlastný koberec a za zvukov jadranskej hudby pokračujú v predvádzaní meditačného cvičenia, no tentokrát otočení čelne k diváctvu. Celú situáciu dotvára ešte projekcia rôznych chorvátskych destinácií premietajúca sa na obrazovke pri stene. Režisér aj herecké osadenstvo chcelo týmto absurdným gestom odpovedať na premiérovu otázku a humorne poukázať na to, že občania a občianky Slovenska začínajú naozaj pomaly strácať zdravý rozum. Preto sa znova potvrdzuje, že jediné, čo im v aktuálnej politicko-spoločenskej situácii dokáže skutočne pomôcť, je vedomá ignorancia akýchkoľvek problémov a opúšťanie každodennej reality prostredníctvom odchodu do chorvátskych prímorských končín, ktoré sme si tak trochu zobrali za vlastné. Nič to ale nemení na fakte, že ľudia žijúci v samom „srdci Európy,“ to začínajú s touto krajinou pomaly, ale isto vzdávať. Pretože napriek mnohým snahám sa opakovane dostávame do stavu totálneho marazmu. A z tejto frustrácie začína byť každý už nesmierne unavený...

Režisér Eduard Kudláč sa v spolupráci s hercami a herečkami Mestského divadla Žilina pokúša inscenáciou Toto je stred Európy, moja drahá! identifikovať rôzne druhy spoločenských nálad či presvedčení panujúcich na Slovensku. Cez nánosy politického populizmu, ktorý ovplyvňuje azda všetky aspekty našich životov, sa chce dostať až do samého „stredu“ - nie však geografického či ideologického, ale ľudského. Takto zdôrazňuje, že človek vo svojom vnútri prirodzene túži po pokoji, harmónii či spolupatričnosti. Ak však tieto hodnoty vo svojej krajine nenachádza, ostáva zmätený a neukotvený. Práve z tohto dôvodu hľadá svoje stratené istoty inde: v politikoch, náboženstve či ďalších pseudovedeckých alternatívach a na základe nich ďalej rozhoduje o svojom okolitom svete. Nemožno sa preto čudovať, že stav tejto krajiny nie je práve najideálnejší. A to vinou každého, kto vedome zatvára oči pred nárastom nacionalistických ideológií, kto cíti neustálu príťažlivosť k Rusku napriek hrôzam minulého režimu či ten, kto nerešpektuje menšinové otázky a vidí v každom človeku s opačným názorom svojho úhlavného nepriateľa. Ak sa chceme ako národ mentálne, politicky a ekonomicky posunúť vpred, musíme si uvedomiť, že iba my sami sme strojcami svojho osudu. A ako dodáva Václav Havel: „...z toho nás nevysvobodí ani výmluva na sobectví, ani na naši geografickou polohu, ani odkaz k našemu staletému údělu balancovat mezi suverenitou a podmaněním. Zase to není nic jiného než abstrakta, zastírající naši konkrétní odpovědnost za naše konkrétní činy.“^[10] Preto načerpajme silu a pripravme sa na náročný a možno tak trochu večný boj o zachovanie pevných demokratických hodnôt a princípov. Pretože kto iný ich bude chrániť, ak nie my?

Mestské divadlo Žilina – Kolektív: Toto je stred Európy, moja drahá!. Réžia Eduard Kudláč, dramaturgia Daniela Brezániová, scéna a kostýmy Eva Kudláčová Rácová. Hrajú Natália Fašánková, Ada Juhásová, Michal Koleják, Sandra Lasoková, Peter Martinček, Iveta Pagáčová, Tajna Peršić a Michael Vrzala. Premiéra 13. apríla 2024. Písané z reprízy 8. januára 2025.

Zdroje:

BREZÁNIOVÁ, Daniela. Bulletin k inscenácii Toto je stred Európy, moja drahá! [online]. Mestské divadlo Žilina, 2024, s. 13 – 14. [cit. 2025–01–16]. Dostupné z: https://divadlozilina.eu/wp-content/uploads/2024/11/Toto-je-stred-Europy-moja-draha.pdf.

HAVEL, Václav. Český úděl?. Host do domu. Čtrnáctideník pro literaturu, umění a kritiku, Praha: Československý spisovatel, 1969, č. 15., s. 20 – 23.

KOSÍK, Karel. Století Markéty Samsové. Praha: Český spisovatel, 1993. ISBN: 80-202-0442-3.

MACURA, Vladimír. Český sen. Praha: NLN – Nakladatelství Lidové noviny, 1998. ISBN: 80-7106-270-7.

^[1] Narážka na podtitul inscenácie: Vrahovia, zlodeji, prostitútky a blázni: Správa o stave krajiny. Politický pamflet.

^[2] BREZÁNIOVÁ, Daniela. Rozhovor s Eduardom Kudláčom [online]. In: BREZÁNIOVÁ, Daniela. Bulletin k inscenácii Toto je stred Európy, moja drahá!. Mestské divadlo Žilina, 2024, s. 13 – 14. [cit. 2025–01–16]. Dostupné z: https://divadlozilina.eu/wp-content/uploads/2024/11/Toto-je-stred-Europy-moja-draha.pdf.

^[3] Ibidem. s. 13.

^[4] MACURA, Vladimír. Sen o Evropě. In: MACURA, Vladimír. Český sen. Praha: NLN – Nakladatelství Lidové noviny, 1998, s. 305 – 306. ISBN: 80-7106-270-7.

^[5] Ibidem. s. 308.

^[6] KOSÍK, Karel. Co je střední Evropa? In: KOSÍK, Karel. Století Markéty Samsové. Praha: Český spisovatel, 1993, s. 68. ISBN: 80-202-0442-3.

^[7] MACURA, Vladimír. Sen o Evropě. In: MACURA, Vladimír. Český sen. Praha: NLN – Nakladatelství Lidové noviny, 1998, s. 304. ISBN: 80-7106-270-7.

^[8] BREZÁNIOVÁ, Daniela. Rozhovor s Eduardom Kudláčom [online]. In: BREZÁNIOVÁ, Daniela. Bulletin k inscenácii Toto je stred Európy, moja drahá!. Mestské divadlo Žilina, 2024, s. 14 – 15. [cit. 2025–01–16]. Dostupné z: https://divadlozilina.eu/wp-content/uploads/2024/11/Toto-je-stred-Europy-moja-draha.pdf. https://divadlozilina.eu/wp-content/uploads/2024/11/Toto-je-stred-Europy-moja-draha.pdf.

^[9] BREZÁNIOVÁ, Daniela. Bulletin k inscenácii Toto je stred Európy, moja drahá! [online]. Mestské divadlo Žilina, 2024, s. 47. [cit. 2025–01–16]. Dostupné z: https://divadlozilina.eu/wp-content/uploads/2024/11/Toto-je-stred-Europy-moja-draha.pdf. https://divadlozilina.eu/wp-content/uploads/2024/11/Toto-je-stred-Europy-moja-draha.pdf.

^[10] HAVEL, Václav. Český úděl?. Host do domu. Čtrnáctideník pro literaturu, umění a kritiku, Praha: Československý spisovatel, 1969, č. 15., s. 20 – 23.

Text vznikl v rámci magisterského kurzu Středoevropský divadelní prostor ve 20. a 21. století.