Feministická performance Gender is (not) a choice

1. Základné teoretické a umelecké východiská: Judith Butler a Sarah Lucas

Po viacerých diskusiách sme sa s Leou zhodli, že základným filozofickým konceptom, z ktorého budeme ako tvorkyne vychádzať, je ponímanie rodovej identity od americkej filozofičky Judith Butler. Butler vo svojom uvažovaní nadväzuje na britského filozofa Johna Langshawa Autistna, ktorý v roku 1955 na Harvardskej univerzite sprostredkoval sériu prednášok s názvom Ako urobiť niečo slovami? (z anglického originálu How to Do Things with Words?).[6] Vo svojich prednáškach, ktoré boli zamerané na techniku analýzy reči, prvýkrát použil pojem „performatívny“ (performative). Austin zistil, že vyslovené vety nemusia slúžiť iba k vyjadreniu nejakej správy, a teda nie sú iba tvrdeniami, ale bývajú často veľmi úzko späté s konaním. Preto sa v tomto prípade dá hovoriť o rečových aktoch, ktoré neumožňujú iba prenos informácií, ale aj vykonávanie určitých činov.[7] Takýmto spôsobom Austin vymedzil rozdiel medzi konštatívnou a performatívnou výpoveďou, ktorá nemusí byť nutne „pravdivá“ alebo „nepravdivá.“ Takéto vety sú autoreferenčné, pretože znamenajú to, čo spôsobujú a zároveň konštitutívne, pretože vytvárajú novú skutočnosť, o ktorej vypovedajú. Aj keď je učenie J. L. Austina v mnohých bodoch problematické, pokúša sa o zrušenie zažitých binárnych opozícii, akými sú subjekt –⁠⁠⁠⁠⁠⁠ objekt alebo označujúci –⁠⁠⁠⁠⁠⁠ označované. Tieto opozície strácajú polaritu, značné vymedzenie a dostávajú sa do pohybu.[8]

Judith Butler sa v nadväznosti na Austina snaží dokázať, že rečové akty sú vtelené, preto je potrebné v tomto prípade pracovať s materialitou našich výpovedí a našou telesnosťou. Zároveň hovorí, že performatívy sú vyjadrené v rámci performancie v sociálnej štruktúre. Podľa americkej filozofičky performance vyvstáva zo zdieľaných spoločenských svetov, takže aj keď je akokoľvek individuálna a prchavá, je závislá a reprodukuje sadu trvalých (či pretrvávajúcich) spoločenských vzťahov a sociálnych praktík.[9] Práve Butlerovej chápanie performance sa nám od začiatku zdalo byť veľmi blízke vzhľadom na spoločensky normalizované, aj keď vysoko škodlivé témy či konania, na ktoré sa pokúša performance Gender is (not) a choice v zásade kriticky a sebareflexívne poukázať.

Ak je rečové jednanie závislé na tradovaných inštitúciách, respektíve spoločnosti, a telesnosť je opakovaním noriem, ich oporou, ale aj narušovaním, filozofička vyvodzuje, že ľudské telo, vrátane nášho rodu, sa konštituuje performatívne.[10] Vo svojom článku Performative Acts and Gender Constitution: An Essay in Phenomenology and Feminist Theory (Performatívne akty a konštitúcia rodu: Esej o fenomenológii a feministickej teórii), Butler rod vysvetľuje ako identitu, ktorá sa pomaly utvára v čase, štylizovanou repetíciou nášho konania. Takto je potrebné chápať spôsob, akým telesné gestá, pohyby či úkony rôzneho druhu vytvárajú ilúziu pevne pretrvávajúceho rodu. Táto formulácia posúva koncepciu rodu zo základu substanciálneho modelu identity na taký, ktorý vyžaduje koncepciu konštituovanej sociálnej dočasnosti. Ak sa rod utvára pomocou úkonov, ktoré sú vnútorne prerušované, potom je prejavom substancie vykonštruovaná identita, respektíve performatívny výkon, ktorému spoločnosť uverí a v tejto viere k nemu pristupuje.[11]

Butler v ponímaní pohlavia a rodu nadväzuje na francúzskeho filozofa Maurica Merleau-Pontyho, ktorý vo svojich reflexiách hovorí o tom, že ľudské telo je historická myšlienka, viac ako nejaký prirodzený druh. Jeho tvrdenie cituje aj Simone de Beauvoir vo svojej knihe Druhé pohlavie,[12] ktorá sa dodnes považuje za základný text feminizmu. Beauvoir v nej otvorene odmieta biologický determinizmus, čím si uvedomuje dištanciu medzi biologickým pohlavím a sociálnym rodom (i keď autorka nemá tieto tvrdenia terminologicky podchytené.)[13] Opierajúc sa o toto vyhlásenie, Butler nepopiera biologické, resp. fyziologické telesné danosti ani nepodporuje koncept „čistého tela“, ktoré je následne kultúrne tvarované. Podľa nej akýkoľvek jedinec neexistuje bez kultúrnych spolukonštitúcií,[14] kvôli ktorým telo začína niesť kultúrne významy a stelesňuje určité kultúrne a historické možnosti. Aby mohla fenomenologická teória konštitúcie opísať rodovo podmienené telo, vyžaduje rozšírenie konvenčného pohľadu na akty tak, aby znamenali to, čo utvára význam, ako aj to, cez čo sa význam vykonáva alebo hrá. Inými slovami, úkony, ktorými je rod konštituovaný, sa podobajú performatívnym aktom v rámci divadelných kontextov,[15] na ktoré narážal vo svojej teórií aj J. L. Austin.

Judith Butler na záver poukazuje na fakt, že v súčasnosti je rod prispôsobený modelu „pravdivosti a nepravdivosti“, ktorý nielenže odporuje jeho vlastnej performatívnej tekutosti, ale taktiež slúži sociálnej politike k rodovej regulácií a kontrole. Performovanie „nesprávneho“ rodu vyvoláva množstvo zrejmých aj nepriamych trestov, ich správnym performovaním v spoločnosti zase panuje uistenie, že niekde v rodovej identite sa nachádza istá dávka esencializmu. Podľa americkej filozofičky však existuje isté sociálne poznanie, v ktorom je spoločenské vnímanie pravdivosti či nepravdivosti rodu len vynútenou záležitosťou.[16] Týmto premýšľaním o absurdite správnosti binárneho rozdelenia na základe pravdivých a nepravdivých kritérií, Butler opäť nadväzuje na Austinovu filozofiu jazyka, v ktorej sa britský filozof rovnako snaží dokázať, že posudzovanie úspešnosti výrokov na základe pravdivosti a nepravdivosti je v skutočnosti irelevantné.[17]

Sekundárnym zdrojom pre zrod nášho projektu je činnosť súčasnej britskej umelkyne Sarah Lucas, ktorá pracuje s viacerými umeleckými formami, akými sú napríklad kinestetická fotografia, socha či performance. Jej práca sa vyznačuje používaním bežne dostupných materiálov a zobrazovaním tém ako smrť, sexualita či rod. V rokoch 1990–1998 Lucas pracovala na sérií dvanástich inscenovaných fotografií, na ktorých je sama vyobrazená v provokatívnych pózach, všeobecne považovaných za typicky mužské. Ide predovšetkým o „mužné“ striekanie záhradnou hadicou, držanie obrovského úlovku z rybačky, fajčenie cigarety, menspreading, teda pozíciu sedenia, počas ktorej sa muži rozťahujú a tak fyzicky (ale aj mentálne) zaberajú väčšiu časť verejného priestoru,[18] či o prácu s nahotou. Oblečená v koženej bunde, rifliach a veľkých čižmách s upriameným pohľadom do objektívu fotoaparátu, pôsobí ako mačo alebo chuligán. Takýmto spôsobom sa Lucas pokúša narúšať tradičné predstavy o rodových roliach a ľuďoch, ktorí ich reprezentujú. Umelkyňa sa odmieta svojím vzhľadom bez make-upu podvoliť spoločenským stereotypom – na fotografiách pôsobí ako odvážna ženská rebelka, ktorá narúša predstavu ženského tela ako sexuálneho objektu.[19] Niektoré zo série fotografií sú vystavené v Novej národnej galérii v Berlíne, ktorú som pred cca pól rokom navštívila. Fotografie ma svojou feministickou tematikou aj samotnou drzou vizualitou zaujali a inšpirovali natoľko, že hneď pri prvom spoločnom stretnutí som sa Lei o tvorbe Sarah Lucas zmienila. Priame odkazy na jej autoportréty je možné pozorovať aj v druhej časti našej performance, i keď jej koncept sme po spoločných úvahách trochu sproblematizovali a prevrátili, čo vysvetlím konkrétne pri popise nášho umeleckého projektu v nasledujúcej kapitole.

   2. Feministická performance Gender is (not) a choice

Finálnej podobe projektu predchádzalo niekoľko online stretnutí s Leou a našou ďalšou spolužiačkou Laurou Genčúrovou, ktorá nám poskytla pomocnú ruku pri prvotnom plánovaní. Rovnako tak sa ponúkla, že bude obsluhovať základnú techniku, ktorú sme chceli v umeleckom projekte použiť. Ide predovšetkým o digitálny fotoaparát, ktorým Laura bude zachytávať celý priebeh performance a instantný fotoaparát, ktorý bude slúžiť na zhotovovanie hmotných artefaktov. Spoločne sme sa taktiež dohodli na základnej koncepcií nášho projektu, skladajúcej sa z dvoch častí. Napriek tomu, že nám bolo od začiatku zrejmé, že utváranie rodu je podľa Judith Butler dlhodobý a komplexný proces, ktorý nezahŕňa iba jednu sadu aktivít, vybrali sme si pre jeho ilustráciu skrášľovacie úkony. Z našej perspektívy práve tie predstavujú vzorové príklady „tradičnej ženskosti.“ Niektoré z nich veľmi dobre poznáme a stali sa súčasťou našej každodennej rutiny, iné nepraktizujeme často alebo vôbec (napr. depiláciu), no vieme, že ich viaceré ženy realizujú, čo vidíme aj na dopyte po službách v kozmetických salónoch. Chceli sme si však vyskúšať všetky dostupné možnosti skrášľovania, preto sme sa s Leou rozhodli ako dve „odgendrované“ performerky, vizuálne nevykazujúce takmer žiadny „typicky ženský znak“, pred zrakom účastníctva transformovať do spoločensky ideálneho (alebo idealizovaného?) obrazu feminity. Zároveň sme počítali s extenzívnym časovým rámcom performance, ktorý by bol dostatočne dlhý na to, aby všetci prítomní v miestnosti aspoň čiastočne pocítili procesuálnosť, o ktorej hovorí americká filozofička pri definovaní rodového utvárania. Druhú časť nášho umeleckého projektu tvorí séria fotografií maskulínnych póz, ktoré voľne nadväzujú na autoportréty Sarah Lucas. Zároveň sme však v rámci vlastnej prípravy na performance cielene prechádzali zoznamovaciu platformu Tinder, aby sme tak vystopovali opakujúce sa vzorce mužskej (re)prezentácie v online priestore.

Pre túto koncepciu sme neskôr začali hľadať vhodný priestor. Zo začiatku sme premýšľali nad nejakou univerzitnou učebňou. Takéto miesto nám však prišlo, vzhľadom na požadované zobrazenie rodových tém, príliš neosobné. Laura nakoniec navrhla, že performance by sa mohla odohrávať v kúpeľni, ktorá všeobecne predstavuje intímnu miestnosť, kde dochádza k telesným premenám osôb. Práve tam mnohé ženy strávia nemalé hodiny vykonávaním rôznych činností, akými sú napríklad depilácia či holenie nôh, trhanie obočia, strihanie nechtov, maľovanie a česanie. Naša performance chcela preto nastoliť otázku, prečo tieto úkony vlastne vykonávame. Kým sa stávame? Do akej miery ide o naše slobodné rozhodnutie a ako veľmi do celého procesu vstupujú rôzne spoločensko-politické faktory?

Ako už Judith Butler v spomínanej eseji naznačila, byť tým, kým chceme a podľa toho sa aj patrične správať, je v našom živote podmienené slobodnými rozhodnutiami. Každá žena preto môže túžiť po vykonávaní akýchkoľvek prejavov „tradičnej ženskosti“. Rovnako tak sa môže chcieť z týchto rámcov vymaniť. Toto vyhlásenie je však značne problematické hneď z niekoľkých dôvodov. V prvom rade si musíme uvedomiť, čo pre nás znamená slovné spojenie „tradičná ženskosť.“ Na túto otázku si musí odpovedať každý sám a nedá sa len tak ľahko zgeneralizovať alebo zjednodušiť. Som však presvedčená o tom, že mnohých pri týchto slovách napadne v podstate veľmi podobný obraz pekne upravenej a namaľovanej ženy či matky, ktorá sa stíha popri starostlivosti o domácnosť a deti zaoberať aj potrebami svojho partnera. Rovnako si je možné predstaviť radu zručností či emocionálnych vlastností, ktoré sú často pripisované výlučne ženskému rodu alebo pohlaviu (napr. ženy sú citlivejšie, ženy sú zlé šoférky, ženy zaujíma výlučne líčenie či móda, a pod.). Takýto rodový stereotyp sa samozrejme môže líšiť na základe rôznych atribútov, akými sú kultúrne, náboženské, politické či sociálne špecifiká. Napríklad na Západe prevláda konštrukt „dobrého dievčaťa“, vystupujúci ako ideál ženskosti, ku ktorému by osoby ženského pohlavia mali ašpirovať (alebo sa aspoň pokúsiť priblížiť). Takéto „dobré dievčatá“ sú biele heterosexuálky, pochádzajúce zo strednej triedy,[20] ktoré za žiadnych okolností nespôsobujú problémy. Sú milé, cudné a vždy ochotné. Preto radšej ako svoje potreby uprednostnia potreby iných.[21] Naproti tomu afroamerické a africké ženy dodnes čelia diskriminácií založenej na stereotypnom vnímaní ich údajnej promiskuity či hypersexuality.[22] Akýsi spoločenský konsenzus o tom, že čierne ženy nemôžu byť znásilnené, ktorý v americkej spoločnosti panoval napríklad v časoch otroctva, mal za následok ospravedlňovanie či bagatelizovanie sexuálneho násilia páchaného bielymi mužmi.[23] Američania a Američanky všetkých farieb pleti dodnes považujú černošské dievčatá za sexuálne uvedomelejšie a skúsenejšie ako ich biele rovesníčky.[24]

Fakt, že v spoločnosti, teda skupine ľudí, ktorá spoločne žije na určitom území organizovaným spôsobom života (spoločne vytvára rozhodnutia, zdieľa skúsenosti a rozdeľuje prácu potrebnú pre jej ďalšie fungovanie[25]) neustále prežívajú rôzne škodlivé stereotypy, nielen tie rodové, ale aj rasové či ableistické, ma neustále núti klásť si otázku, kým alebo čím je naša spoločnosť vytváraná. Kto v nej má skutočne dominantné a privilegované postavenie? Rozhodne sa v tejto práci nebudem pokúšať vysvetliť celú genézu stojacu za vznikom patriarchátu ako politického a sociálneho konceptu, ktorý poukazuje na mužskú dominanciu a opresívne či násilné vzťahy, ktoré muži prechovávajú voči ženám.[26] Trúfam si však povedať, že práve tento spoločensko-politický systém, ktorý po stáročia v rôznej miere negatívne ovplyvňoval a ovplyvňuje životy žien a koniec-koncov aj životy mužov, posilňoval spoločenské a rodové stereotypy a vytváral tlak na ich plnenie. Toto všetko zároveň dokazuje, že naše túžby a rozhodnutia nie sú tak celkom prejavmi našej vlastnej slobody, ale sú do istej miery politické. Netýka sa to len našej rodovej identity, ale napríklad aj našich sexuálnych preferencií.[27] Samozrejme, nemôžem tvrdiť, že sú to práve muži, ktorí nás, ženy, nútia stráviť niekoľko hodín v kúpeľni a vykonávať všetky skrášľovacie procedúry. Spoločnosť nie je totižto tvorená iba mužmi. Vytvárajú ju aj ženy, ktoré si internalizovali nepísané pravidlá patriarchátu do takej miery, že ho nechcú alebo nedokážu podmieniť akejkoľvek kritike. Možno preto sa ďalej cyklia v zaužívaných úkonoch a znalostiach, ktoré odpozorovali od svojich matiek, starých matiek a iných rodinných príslušníkov,[28] ako napríklad v prípade už spomínaného syndrómu „dobrého dievčaťa“. V neposlednom rade dnešnú spoločnosť spoluvytvárajú aj milióny anonymných profilov na sociálnych sieťach či publikovateľov a publikovateliek na webových platformách, ktorí a ktoré si medzi sebou rýchlosťou svetla vymieňajú informácie z rôznych kútov sveta. Práve masívny vplyv médií, ktorý nám napríklad ukazuje aj to, ako majú vyzerať správne telá, ktoré ženy sú považované za krásne a akí muži majú predispozíciu byť úspešní, posilňuje spoločenské a rodové stereotypy. Médiá však zároveň vytvárajú enormný nátlak tieto požiadavky napĺňať, pretože jednotlivec nadobúda pocit akejsi spoločenskej normy, ktorá sa na sieťach umelo prezentuje. A keď ju dokážu splniť ostatní, prečo to nejde aj v mojom prípade? Ani tu nechcem generalizovať alebo podceňovať silu poučených používateľov a používateliek internetu, ktorí a ktoré dokážu k prijímaným informáciám či inému audio-vizuálnemu obsahu zaujať kritické stanovisko. Výskumy však ukazujú, že média majú skutočnú silu negatívne vplývať na naše psychické zdravie bez ohľadu na to, či si všetky tieto nástrahy číhajúce v online priestore uvedomujeme alebo nie: napríklad zobrazovanie nerealistických štandardov krásy môže viesť v prípade mladých dievčat k narušeniu pozitívneho vnímania ich vlastného tela.[29]

Je jasné, že medzi nami neexistujú len sexisti, internalizované mizogýnky a anonymní zástancovia a zástankyne patriarchátu. Podľa môjho názoru sú dnes viac ako inokedy (aj vďaka globalizácií a dostupnosti internetu) prístupné užitočné informácie od erudovaných ľudí či kolektívov, ktoré prinášajú nové poznatky a postrehy z hľadiska rovnosti, gendru či sexuálnych a reprodukčných práv (spomeniem napr. medzinárodnú organizáciu Amnesty International, slovenskú inTYMYtu či český Konsent). Naša performance však chcela poukázať na škodlivé javy, ktoré vo svojom okolí vnímame my ako performerky. Práve preto sme nadviazali na filozofický koncept Judith Butler a pomenovali náš umelecký projekt Gender is (not) a choice. Každý človek sa predsa narodí do zaužívaných kultúrnych a spoločenských konštelácií, ktoré na základe biologických predispozícií určia jeho rod a takým spôsobom potom k nemu pristupujú. Rod teda nie je našou slobodnou voľbou. Toto heslo sa často objavuje aj na plagátoch a banneroch rôznych konzervatívnych aktivistov a aktivistiek zo Západu. Ak však nájdeme silu vymaniť sa zo spoločenských stereotypov a predurčených rodových úloh, môžeme si náš rod vybrať. Nie je to jednoduché a často aj spoločnosťou neakceptovateľné, no istú slobodnú voľbu v tomto rozhodnutí máme.

Pomerne priestrannú, trochu sterilnú kúpeľňu v mojom byte so sprchovým kútom, práčkou, vaňou a zrkadlom s umývadlom sme s Leou premenili na príjemne pôsobiacu miestnosť so silne feminínnym vyžarovaním. Do rôznych častí kúpeľne sme poukladali čerešňové čajové sviečky, ktoré príjemne rozvoňali celý priestor. Na radiátor pri dverách sme umiestnili dvoje šiat s korunkami a podprsenkami. Dominantou sa stala práčka, kde sa nachádzala obrovská kytica kvetov v ružových odtieňoch, vyťahovacie servítky v ružovo-bielom obale, malé zrkadlo a môj stojan na make-up, očné tiene a ďalšie produkty, potrebné na skrášľovanie. Toto všetko mohlo sledovať cca 10 účastníkov a účastníčok udalosti z radov našich priateľov, priateliek a ich známych. Tí a tie sa celkom organicky rozmiestnili pred prah kúpeľne a posadali si na zem alebo postávali v dverách či na chodbe, keďže napriek priestrannosti miestnosti bolo takmer nemožné, aby sa všetci prítomní zmestili celkom dovnútra a mohli pohodlne sledovať všetky nami vytvárané aktivity. Napriek tomu, že sme dopredu ľudí neinštruovali v tom, kam sa môžu posadiť alebo čo smú či nesmú počas našej performance vykonávať, nikto príliš do samotného priebehu udalosti nezasahoval. Spoluúčastníctvo predovšetkým pozorne sledovalo skrášľovanie performeriek, až neskôr bolo vyzvané k malej interakcií (podávanie piva či úplné premiestnenie sa do priestoru kúpeľne). Nechceli sme však ľudí vystaviť prílišnému nepohodliu, preto sme na vzájomné interagovanie obzvlášť netlačili.

Tento silne dievčenský ráz miestnosti, posilňujúci stereotyp o ženách, ktoré milujú líčenie, sme chceli značne sproblematizovať. Muži nám predsa symbolicky predali do ruky nástroje, ktoré na svoju fyzickú premenu používame. Preto sme do stredu práčky umiestnili aj dvojdielny oranžovo-biely kufrík na náradie a klince, v ktorom sú umiestnené depilačné pásky, strojček, žiletky, nožnice, pilníky, štetce a pinzety. Tieto predmety, ktoré sa skutočne ponášajú na niektoré „mužské“ náradia, síce primárne slúžia k skrášľovaniu, no zároveň spôsobujú bolesť. Takýmto spôsobom sme chceli poukázať na veľmi tenkú hranicu medzi krásou a bolesťou, ktorá je v dnešnej spoločnosti stále normalizovaná výrokmi typu: „Pre krásu sa predsa trpí!“ Táto skutočnosť sa akcentuje väčšmi v momente, keď obe z nás všetky spomínané objekty postupne používame a performujeme sa do ženského rodu. Lea stojí pred zrkadlom, ja sedím na okraji vane a obe si v úplnej tichosti zúrivo češeme vlasy, surovo si trháme depilačné pásky z dolných končatín, neskôr si nohy rýchlo holíme až nám stekajú pramienky krvi a nakoniec si nemilosrdne trháme obočie pinzetou. V týchto momentoch naozaj vyvstáva otázka, do akej miery je táto pravidelne spôsobovaná bolesť dobrovoľná. Ponúka sa nám hneď aj niekoľko odpovedí. Po a): Len sa pokúšame naplniť akýsi štandard feminity, a teda konáme pod tlakom neviditeľných, často internalizovaných síl patriarchátu. Po b): Snažíme sa zapáčiť mužom alebo naplniť rokmi pretrvávajúcu predstavu našich matiek či starých matiek, ktoré chcú svoje dievčatká vidieť krásne a uhladené? Po c): Možno sa len naozaj snažíme priblížiť dokonalým ženským telám a tváram, ktoré na nás opakovane vyskakujú na sociálnych sieťach. Po d): Čo ak nás byť krajšou skutočne len baví?! Ako som však naznačila už v úvode tejto kapitoly, možnosť e) je správna. Azda všetky tieto ponúknuté alternatívy sa predsa v rôznej miere podpisujú na vytváraní našej rodovej identity.

Ďalším aspektom, na ktorý táto performance poukazuje, je spoločné prežívanie intímneho zážitku. Predsa len na začiatku zdĺhavého procesu skrášľovania ženy nemajú upravenú tvár ani ostatné časti tela. Mnohé z nich sa doteraz hanbia za svoj prirodzený výzor. S Leou sme ako performerky boli vystavené okoliu, bez make-upu, oholených nôh, učesaných vlasov a s minimom oblečenia (na sebe sme mali tielko a mužské boxerky, aby sme tak vytvorili akúsi rodovú ambivalenciu a tým minimalizovali príslušnosť k akémukoľvek rodu). Museli sme odhaliť svoju „pravú“ tvár a svoje nedostatky, čo nás prirodzene znervózňovalo. Zároveň máme niektoré úkony, napr. maľovanie, už dennodennou repetíciou nacvičené a stávajú sa pre nás akýmsi osobným rituálom, v ktorom nachádzame komfort. Iné praktiky ako depilácia nôh či trhanie obočia zas tento komfort narúšajú. Tak či onak našou performance ponúkame účastníctvu zdieľanie našich vlastných, za dverami kúpeľne skrytých, činností, vďaka ktorým môžeme spoločne prežívať škálu rôznych pocitov a emócií, od blízkosti a spolupatričnosti až po nervozitu a bolesť.

Ani my s Leou počas vykonávania skrášľovacích praktík vzájomne neinteragujeme. Jednak z praktického hľadiska, pretože by sa nám akékoľvek vyslovené slová zdali pod náporom stresu neautentické a vyznievali by teatrálne. Na druhej strane sme však nechceli zasahovať do rutinných záležitosti tej druhej, a tým narúšať jej vlastné súkromie a integritu. To sa však zmenilo ku koncu prvej časti performance. Po tom, čo sme boli takmer úplne nachystané, sme si postupne začali podávať antiperspirant a flakón s voňavkou. Táto výmena nebola plánovaná a celkom bezprostredne vyplynula zo situácie. Podvedome sme akoby tušili, že naša rodová transformácia je takmer dokonaná, no zároveň s takýmto ponímaním nesúhlasíme. Preto sa spoločne musíme zomknúť a postaviť sa proti akémukoľvek nátlaku (či útlaku?), ktorý na sebe z rôznych strán pociťujeme. Z radiátora si berieme svoj „kostým“ ženy: obliekame si podprsenky a krásne ženské šaty a na hlavy si nasadzujeme korunky. Počas finálnej fázy nášho performovania do určeného rodu sa začne s reproduktora ozývať nahrávka There's nothing toxic about masculinity (Nie je nič toxické na maskulinite),[30] ktorá je kolážou rôznych výrokov Andrewa Tatea, americko-britského influencera, biznismena, emblematického mizogýna a zastávateľa toxickej maskulinity. Tate, ktorý bol ešte v roku 2022 odstránený zo sociálnych sietí nadnárodnej technologickej spoločnosti Meta (teda Facebooku a Instagramu), vrátane ďalších platforiem, akými sú TikTok či Youtube, kvôli opakovanému zverejňovaniu hanlivých a mizogýnnych výrokov na margo žien, mal na svojom konte milióny sledovateľov a jeho videá pravidelne vykazovali milióny pozretí.[31] Napriek tomu, že v roku 2023 bol Andrew Tate so svojím bratom Tristanom obvinení zo znásilnenia, obchodovania s ľuďmi a zo založenia organizovanej zločineckej skupiny za účelom sexuálneho zneužívania žien, a to nielen v Rumunsku, ale aj v Spojenom kráľovstve,[32] sa aj dnes svojim fanúšikom prihovára cez platformu X (spadajúcu pod správu biznismena a nadnárodného investora Elona Muska, rovnako známeho pre sexistické, mizogýnne a transfóbne výroky[33]), ktorú sleduje takmer 10 miliónov ľudí.[34] Je až zarážajúce, akú obrovskú pozornosť si Tate svojím pôsobením na internete vyslúžil. Jeho možný negatívny dopad na dospievajúcich ľudí (najmä chlapcov) vyvolal pred dvoma rokmi v Británii také obavy, že mnohí učitelia aj viaceré organizácie požadovali zrušenie Tatových účtov na sociálnych sieťach.[35] Je zrejmé, že online priestor, dostupnejší a rýchlejší ako ten reálny, funguje podľa vlastných pravidiel. Nie všetci sledovatelia tohto kontroverzného influencera musia s jeho názormi nutne súhlasiť: sú však zvedaví na potenciálne konflikty či slovné potýčky, ktoré môžu jeho vyjadrenia na sieťach spôsobiť (napr. v komentovej sekcií). Nemali by sme sa však s touto skutočnosťou uspokojiť. Vďaka nastaveným algoritmom každý komentujúci či sledujúci, bez ohľadu na to, či s internetovým mizogýnom súhlasí alebo nie, prispieva k jeho väčšej sledovanosti a následnej propagácií na sociálnych sieťach. Zároveň treba dodať, že táto „manosféra“ je až desivo široká. Redditové fóra, na ktorých početné skupiny incelov diskutujú o tom, ako veľmi nenávidia ženy.[36] Početné podporné komentáre pod príspevkami či videami Andewa Tatea. Muži, ktorí spochybňujú znásilnenia žien, a tak na svojich účtoch dávajú priestor násilníkom, ako napr. v prípade slovenského programátora a influencera Filipa Sulíka, syna politika liberálnej strany SaS (Sloboda a Solidarita) Richarda Sulíka, známeho pod prezývkou „slovenský Andrew Tate“. Na svojich platformách pravidelne spochybňuje rôzne incidenty domáceho a sexuálneho násilia známych Sloveniek. Do svojho podcastu si preto pozýva násilníkov, ktorí tieto tvrdenia odmietajú a vyvracajú. Jeho zvrátené videá pritom sledujú tisíce ľudí.[37] Ak naozaj veríme, že média (najmä sociálne siete) majú silu ovplyvňovať konzumentov online obsahu, nemôžeme spochybňovať, že dopyt po toxickej maskulinite sa odrazí aj v bežnom živote. Môže za to aj istá bagatelizácia: mizogýnne správanie ľudí (ktorých nepoznáme) na nehmotných internetových platformách nás predsa priamo nezasahuje. Avšak je nutné si uvedomiť, že aj títo ľudia sa po odhlásení z profilu či vypnutí telefónu stávajú súčasťou reálnych komunít a interagujú v súkromnom aj verejnom prostredí. A ich skutočné správanie sa niekde a pri niekom skutočne prejaví.

Keď sa s Leou preoblečieme, začíname za zvukov Tatovho hlasu pózovať, a tým imitovať stereotypné mužské správanie. Pózy, v ktorých ukazujeme svaly, držíme hračkársku zbraň, údenú makrelu v obale, sedíme s rozkročenými nohami na vani, fajčíme cigaretu či si na seba navliekame futbalové dresy a pijeme pivo, pôsobia v kontraste s naším silne feminínnym vzhľadom, ale aj istou mierou aktérstva, počas ktorého štylizovane napodobňujeme výrazy mužov odpozorovaných z fotiek na Tindri, skutočne komicky až posmešne. Takto sa snažíme sproblematizovať sériu fotografií Sarah Lucas, ktoré síce bojujú proti nastoleným patriarchálnym normám, no zároveň nepriamo hovoria, že jedinou účinnou cestou, ako sa spod tohto útlaku vymaniť, je poprieť akékoľvek prejavy „ženskosti“ ako akéhosi štandardizovaného konštruktu vytvoreného práve patriarchátom. Takýmto zobrazením sa Lucas približuje k myšlienkam radikálneho feminizmu, ktorý sa formoval v 60. a 70. rokoch 20. storočia. Tento feministický prúd predovšetkým odmietal „tradičné formy“ sexu (nielen jeho praktizovanie, ale aj vyobrazenie, čím spochybňoval to, čo spoločnosť vníma ako atraktívne), ktoré vytvoril patriarchát ako prax mužskej dominancie a ženskej podriadenosti.[38] My však veríme, že feminizmus je o možnosti voľby a vo svojich názoroch sa prikláňame skôr k proženskému feminizmu (aj keď s mnohými výhradami). Avšak rovnako ako proženské feministky v 70. rokoch tvrdíme, že skutočné oslobodenie si vyžaduje skôr štrukturálnu než osobnú transformáciu.[39] Je teda úplne jedno, či sa žena odmietne štylizovať do „typicky ženského zjavu“, alebo sa v ňom naopak cíti komfortne. Zastávať feministické názory a zasadzovať sa o rovnosť je možné vždy, nech žena vyzerá akokoľvek.

Naše pózy fotí Laura na instantný fotoaparát. Výsledné fotografie nám zakaždým podáva a my ich umiestňujeme na jednotlivé miesta v kúpeľni. Po záverečnej fotografii vo futbalových dresoch podávame načaté pivá náhodným účastníkom, vychádzame z kúpeľne a všetkých prítomných zvonka zamykáme v miestnosti, kde si môžu prehliadnuť nami vytvorený environment aj pomaly sa vyvolávajúce fotografie. Zároveň sú ponechaní napospas motivačným rečiam Andrewa Tatea, ktoré vytvárajú ťaživú atmosféru. Tate samozrejme nepredstavuje žiaden štandard mužskosti. No spoločné vedomie toho, že jeho názory sú obdivované, propagované a podporované tými, ktorí nie sú ako „tí ostatní“, teda nebijú svoje partnerky a pokiaľ majú istú vedomosť, tak ich ani neznásilnia (zároveň však popiskujú po ženách na ulici, smejú sa na sexistických vtipoch svojich kamarátov a na partnerky sa pozerajú ako na svoje krehkejšie a nežnejšie polovičky), vyvoláva akúsi beznádej a pocit uväznenosti v spoločnosti, ktorá má pred sebou ešte dlhú cestu k uvedomeniu si spletitých, toxických a často skrytých cestičiek systému, ktorý nás všetkých odďaľuje od vzájomného rešpektu a rovnosti.

   3. Kritické ohlasy na performance

Ako bolo spomenuté vyššie, našu performance sme mohli kvôli obmedzenej kapacite priestoru sprostredkovať iba malej skupine ľudí, poväčšine našim kamarátom. Vďaka tomu sme však takmer od každého dostali podrobnú spätnú väzbu.

Všetci nám potvrdili, že témy, na ktoré sme sa rozhodli pomocou tohto umeleckého projektu poukázať, síce neprekvapili, no silne rezonovali u mužskej časti osadenstva rovnako tak ako u tej ženskej či nebinárnej. Naším cieľom samozrejme nebolo priniesť prelomový pohľad na vnímanie rodu a iných feministických tém, skôr sme sa pokúšali vytvoriť akúsi pripomienku toho, čo mnohé ženy každodenne absolvujú a zažívajú. Najviac rezonujúcim zážitkom sa pre mnohých stal práve celý priebeh skrášľovania, vyvolávajúci silnú intimitu, ktorú mohli prítomní ľudia vzájomne s nami prežívať. V niektorých účastníčkach sa pri sledovaní tohto procesu zároveň objavil pocit úzkosti z toho, že sa nedokážu namaľovať rovnako ako performerky. Tým pádom nedokážu naplniť pomyselný štandard feminity, ktorý stereotypne pretrváva v spoločnosti a je posilňovaný a propagovaný cez prostredie sociálnych sietí či iných médií. Muži zas ostali prekvapení z dĺžky celého procesu. Nevedeli si úprimne predstaviť, aké zdĺhavé a náročné je v podstate toto „stávanie sa“ ženou. Celá prvá časť performance nakoniec zabrala cca 30 minút. Väčšina účastníkov sa zhodla na tom, že doba príprav bola skutočne dlhá, čo bolo aj naším zámerom, keďže sme chceli aspoň symbolicky poukázať na časovosť, o ktorej hovorí Judith Butler v súvislosti s utváraním rodu. Nikomu však neprišlo sledovanie skrášľovania nudné, keďže sa dalo striedavo sledovať aktivity, ktoré vykonávala Lea alebo som vykonávala ja, aj keď nie vždy mali pozorovatelia možnosť vidieť obe performerky súčasne. Viaceré účastníčky a viacerí účastníci performance sa zároveň videli v zrkadle, do ktorého sa Lea pozerala, čo v nich umocňovalo vlastné vnútorné prežívanie udalosti. Takto nastavený časový rámec ponúkol všetkým dostatok priestoru na reflektovanie vlastných myšlienok a emócií, ktoré sledovanie performance vyvolávalo.

Jednou z prvých otázok, ktorú naša performance vzbudila, bol vzťah medzi performerkami. Niekto túto udalosť vnímal ako skrášľovanie dvoch kamarátok, preto mu chýbala vzájomná, verbálna či neverbálna, komunikácia medzi mnou a Leou. Iní oceňovali naše individuálne zanietenie do vlastných ritualizovaných praktík líčenia, ktorých výsledkom bola make-upová „bojová“ maska. Tú sme si pripravili na pomyselný zápas s praktikami patriarchátu. Naše záverečné miniatúrne interakcie, teda pohľady, podávanie vecí či úsmevy, potom väčšmi umocňovali pocit vzájomnosti a ženskej spolupatričnosti. Ako som však opísala vyššie, žiadne spomínané pozorovania od účastníctva neboli vopred naplánované a išlo o veľmi spontánne akcie, ktoré v konečnom dôsledku mali určité praktické aj symbolické opodstatnenie. Aj šaty, ktoré boli zavesené na trubkách radiátora, si u našich účastníkov a účastníčok nachádzali skrytý význam. Ten bol však v našej koncepcii rovnako neplánovaný. Toto gesto im evokovalo celosvetovú putovnú výstav s názvom What Were You Wearing? (Čo si mala oblečené?), ktorú vytvorila Jen Brockman a doktorka Mary Wyandrt-Hiebert na Arkansaskej univerzite v roku 2013. Išlo o vystavovanie rôznych kusov oblečenia, ktoré mali na sebe preživšie osoby v čase znásilnenia.[40] Napriek neúmyselnému vyzneniu našich zavesených šiat je tento odkaz v celom kontexte performance, poukazujúcej na opresívne mužské správanie a dominanciu maskulínnej kultúry, skutočne príhodný.

Pochvalné ohlasy zožala aj druhú časť nášho projektu. Ľuďom sa páčili komické pózy aj kontrast mužského a ženského sveta, ktorý sa naším vzhľadom umocňoval. Mnohé účastníčky sa vedeli s týmito vyobrazeniami pevne stotožniť, keďže samé figurujú na rôznych zoznamovacích platformách a stretávajú sa s podobnými priam až archetypálnymi prejavmi toxickej maskulinity. Zároveň všetci ocenili výber zvukovej nahrávky Andrewa Tatea, na ktorú sa bolo niekedy ťažšie sústrediť, vzhľadom na simultánne prebiehajúcu akciu v kúpeľni. Účastníctvu prišlo zaujímavé aj vytváranie instantných fotografií, ktoré si mohli prehliadnuť počas zatvorenia v miestnosti. Niekomu však tento nápad prišiel trochu prvoplánový a ocenil by prepracovanejšie pózy, počas ktorých by sme sa na seba pozerali v zrkadle a symbolicky sa na svojom vzhľade „ukájali“. Pravdou je, že tieto prevzaté maskulínne pózy sme na seba mohli nechať dlhšie pôsobiť, čím by sa mohol posilniť ich účinok smerom k nám, performerkám, ale aj smerom k účastníctvu. Keďže však nie sme profesionálky, nedokázali sme dostatočne dobre odhadnúť časové rámce jednotlivých akcií. Preto sme počas celého priebehu udalosti pracovali s obavou, že naša performance bude pôsobiť príliš dlho a nudne. Podľa reakcií sa nám však záverečnou časťou nášho umeleckého projektu (uzamknutím účastníkov a účastníčok v miestnosti) podarilo vyvolať požadovaný pocit beznádeje a úzkosti z nemožnosti úniku, čím sme performance dodali ďalšiu symbolickú rovinu a vytvorili „nový priestor“ na reflektovanie vlastných myšlienok.

Záver

Performance Gender is (not) a choice chcela vytvoriť intímny priestor či environment, v ktorom sa biologicky určené ženy pomocou rozličných skrášľovacích precedúr stávajú akýmsi rodovým „štandardom feminity“. Performance sa pritom opiera o filozofický koncept performatívneho rodu Judith Butler, o ktorom tvrdí, že je utváraný v čase štylizovanou repetíciou rôznych telesných úkonov. Umelecký projekt chcel nadviazať na učenie americkej filozofičky, a tak sprostredkovať naše osobné výpovede, poukazujúce na viaceré spoločenské javy, ktoré nás hnevajú, provokujú alebo trápia. Takto napríklad vnímame pretrvávajúce rodové a spoločenské stereotypy, ktoré sa nedotýkajú len životov žien (napr. syndróm „dobrého dievčaťa“), ale aj mužov (napr. prejavy toxickej maskulinity) a ktoré sú podľa nášho názoru výsledkami patriarchálneho spoločenského usporiadania. Zároveň sa však tieto stereotypy v spoločnosti umocňujú a udržiavajú vplyvom médií, predovšetkým sociálnych sietí. Práve preto sa prostredníctvom našej performance pýtame samých seba aj účastníctva: Akým spôsobom sa utvára naša identita? Koľko skutočnej slobody v našich rozhodnutiach na metafyzickej úrovni vlastne máme a nakoľko sú tieto rozhodnutia politické? Do akej miery je náš život ovplyvnení skutočnou realitou a do akej nehmotným internetovým prostredím? Samé na tieto otázky odpoveď nepoznáme, pretože (ako som už viackrát v tejto práci spomínala) do tejto zložitej spleti rôznych javov vstupujú náboženské, kultúrne, ekonomické, rodinné a iné spoločenské fenomény. V ich strede sa nachádza človek: niekedy uväznený a spútaný v zložitom systéme osobných, politických či spoločenských nárokov a preferencií, inokedy plný voľnosti a nádeje tieto nároky podrobovať kritike a meniť. Na tieto zložité otázky azda ani neexistuje univerzálna odpoveď alebo riešenie. No (aspoň z môjho pohľadu) je dôležité si ich klásť. A zamýšľať sa. A neustále spochybňovať spoločensko-politické systémy, nech sú už akokoľvek zaužívané. Len vtedy sa dokážeme vymaniť z rozličných foriem útlaku a nájsť určitú mieru osobnej slobody.

[1] SCHECHNER, Richard. Performance Studies – An Introduction. 3rd ed. Londýn – New York: Routledge, 2013, s. 2. ISBN: 978–0–415–50230–6 (hbk), ISBN: 978–0–415–50231–3 (pbk) ISBN: 978–0–203–12516–8 (ebk). (preklad autorky)

[2] FISCHER–LICHTE, Erika. Estetika performativity. Mníšek pod Brdy: Na Konári, 2011, s. 21. ISBN: 978-80-904487-2-8.

[3] KOTTE, Andreas. Performance a performativita. In: Divadelní věda, Úvod. Praha: KANT, 2010, s. 98. ISBN: 978-80-7437-019-9.

[4] FISCHER–LICHTE, Erika. Estetika performativity. Mníšek pod Brdy: Na Konári, 2011, s. 21. ISBN: 978-80-904487-2-8.

[5] KOTTE, Andreas. Performance a performativita. In: Divadelní věda, Úvod. Praha: KANT, 2010, s. 98. ISBN: 978-80-7437-019-9.

[6] AUSTIN, John Langshaw. Jak udělat něco slovy. Praha: Filosofia, 2000, s. 10. ISBN: 80-7007-133-8.

[7] GREEN, Mitchell. Speech Acts [online]. The Stanford Encyclopedia of Philosophy, 2021. [cit. 2024-06-19]. Dostupné z: https://plato.stanford.edu/entries/speech-acts/#Bib.

[8] FISCHER–LICHTE, Erika. Estetika performativity. Mníšek pod Brdy: Na Konári, 2011, s. 30–31. ISBN: 978-80-904487-2-8.

[9] KOUBOVÁ, Alice. Řečové akty: performativ – performativita. In: Myslet z druhého místa: k otázce performativní filosofie. Praha: NAMU, 2019, s. 68–69. ISBN: 978-80-7331-511-5.

[10] Ibidem, s. 70.

[11] BUTLER, Judith. Performative Acts and Gender Constitution: An Essay in Phenomenology and Feminist Theory [online]. Theatre Journal, 40(4), 1988, s. 519–520. [cit. 2024-06-19]. Dostupné z: https://doi.org/10.2307/3207893.

[12] Ibidem, s. 520.

[13] KRIŠTOFOVÁ, Lenka. „Druhé pohlavie“ a príspevok Simone de Beauvoir do diskusie o telesnosti a sexualite [online]. FILOZOFIA 63, 2008, No 6, s. 489–490. [cit. 2024-06-19]. Dostupné z: http://www.klemens.sav.sk/fiusav/doc/filozofia/2008/6/488-498.pdf.

[14] KOUBOVÁ, Alice. Řečové akty: performativ – performativita. In: Myslet z druhého místa: k otázce performativní filosofie. Praha: NAMU, 2019, s. 70. ISBN: 978-80-7331-511-5.

[15] BUTLER, Judith. Performative Acts and Gender Constitution: An Essay in Phenomenology and Feminist Theory [online]. Theatre Journal, 40(4), 1988, s. 520–521. [cit. 2024-06-19]. Dostupné z: https://doi.org/10.2307/3207893. https://www.jstor.org/stable/3207893?seq=2.

[16] Ibidem, s. 528.

[17] AUSTIN, John Langshaw. Jak udělat něco slovy. Praha: Filosofia, 2000, s. 26–27. ISBN: 80-7007-133-8.

[18] HOŠKOVÁ, Jolana. Kolena k sobě! Manspreading není jen bezohlednost [online]. Heroine.cz, 15. február 2022 [cit. 2024-06-19]. Dostupné z: https://www.heroine.cz/zena-a-svet/7347-kolena-k-sobe-manspreading-neni-jen-bezohlednost.

[19] PAŠKOVÁ, Tereza. Expozícia fotografií Sarah Lucas [fotografia]. Berlín: Neue Nationalgalerie. 24. februára 2024 [cit.2024-06-19]. Dostupné z archívu autorky.

[20] DAVY, Kate. Outing Whiteness: A Feminist/Lesbian Project [online]. Theatre Journal, vol. 47, no. 2, 1995, s. 193. [cit. 2024-08-01]. Dostupné z: https://doi.org/10.2307/3208483.

[21] MORAVČÍKOVÁ, Monika. Čo je syndróm dobrého dievčaťa a prečo prílišná dobrota ženám viac škodí ako pomáha [online]. Zena.sme.sk, 2021. [cit. 2024-08-01]. Dostupné z: https://zena.sme.sk/c/22784024/si-predsa-dievca-musis-byt-dobra-rodove-stereotypy-v-zenach-potlacaju-vlastne-ja.html.

[22] DAVY, Kate. Outing Whiteness: A Feminist/Lesbian Project [online]. Theatre Journal, vol. 47, no. 2, 1995, s. 194. [cit. 2024-08-01]. Dostupné z: https://doi.org/10.2307/3208483.

[23] SRINIVASAN, Amia. Právo na sex, feminizmus v 21. storočí. Banská Bystrica: Laputa/Literárna bašta, 2023, s. 33. ISBN: 978-80-8283-030-2. + DAVY, Kate. Outing Whiteness: A Feminist/Lesbian Project [online]. Theatre Journal, vol. 47, no. 2, 1995, s. 194. [cit. 2024-08-01]. Dostupné z: https://doi.org/10.2307/3208483.

[24] SRINIVASAN, Amia. Právo na sex, feminizmus v 21. storočí. Banská Bystrica: Laputa/Literárna bašta, 2023, s. 33. ISBN: 978-80-8283-030-2.

[25] Dictionary.cambridge.org. „Society“ [online]. Cambridge Dictionary [cit. 2024-08-01]. Dostupné z: https://dictionary.cambridge.org/dictionary/english/society.

[26] BEECHEY, Veronica. On Patriarchy [online]. Feminist Review, no. 3, 1979, s. 66. [cit. 2024-08-01]. Dostupné z: https://doi.org/10.2307/1394710.

[27] SRINIVASAN, Amia. Právo na sex, feminizmus v 21. storočí. Banská Bystrica: Laputa/Literárna bašta, 2023, s. 129–131. ISBN: 978-80-8283-030-2.

[28] TELIS, Gisela. Kids Overimitate Adults, Regardless of Culture [online]. Science.org, 2010 [cit. 2024-08-01]. Dostupné z: https://www.science.org/content/article/kids-overimitate-adults-regardless-culture.

[29] MILKIE, Melissa A. Social Comparisons, Reflected Appraisals, and Mass Media: The Impact of Pervasive Beauty Images on Black and White Girls’ Self-Concepts [online]. Social Psychology Quarterly, vol. 62, no. 2, 1999, s. 191–192. [cit. 2024-08-01]. Dostupné z: https://doi.org/10.2307/2695857.

[30] Healthy Mindset. THERE'S NOTHING TOXIC ABOUT MASCULINITY - Motivational Speech by Andrew Tate |Andrew Tate Motivation [video]. In: Youtube, 2.10. 2023. Dostupné z: https://www.youtube.com/watch?v=zC366krpB5g&ab_channel=HealthyMindset.

[31] HOLPUCH, Amanda. Why Social Media Sites Are Removing Andrew Tate’s Accounts [online]. Nytimes.com, 2022 [cit. 2024-08-01]. Dostupné z: https://www.nytimes.com/2022/08/24/technology/andrew-tate-banned-tiktok-instagram.html.

[32] BURMAN, Theo. Andrew Tate charges explained: When is the trial and what is he accused of? [online]. Dextero.com, 2024 [cit. 2024-08-01]. Dostupné z: https://www.dexerto.com/entertainment/why-is-andrew-tate-still-in-jail-2097569/.

[33] MAHDAWI, Arwa. Will Elon Musk’s incessant innuendo ever catch up with him? [online]. Theguardian.com, 2024 [cit. 2024-08-01]. Dostupné z: https://www.theguardian.com/commentisfree/article/2024/jun/18/will-elon-musks-incessant-innuendo-ever-catch-up-with-him.

[34] X.com. Andrew Tate [online]. X: Profile [cit. 2024-08-01]. Dostupné z: https://x.com/Cobratate?ref_src=twsrc%5Egoogle%7Ctwcamp%5Eserp%7Ctwgr%5Eauthor.

[35] HOLPUCH, Amanda. Why Social Media Sites Are Removing Andrew Tate’s Accounts [online]. Nytimes.com, 2022 [cit. 2024-08-01]. Dostupné z: https://www.nytimes.com/2022/08/24/technology/andrew-tate-banned-tiktok-instagram.html.

[36] SRINIVASAN, Amia. Právo na sex, feminizmus v 21. storočí. Banská Bystrica: Laputa/Literárna bašta, 2023, s. 110–111. ISBN: 978-80-8283-030-2.

[37] YouTube.com. Fiki Unchained [online]. YouTube SK: kanál Filipa Sulíka [cit. 2021-08-01]. Dostupné z: https://www.youtube.com/@fikiunchained.

[38] SRINIVASAN, Amia. Právo na sex, feminizmus v 21. storočí. Banská Bystrica: Laputa/Literárna bašta, 2023, s. 114. ISBN: 978-80-8283-030-2.

[39] Ibidem. s. 116.

[40] Sapec.ku.edu/wwyw. „What Were You Wearing?“ Installation [online]. Kansaská univerzita: Sexual Assault Prevention & Education Center [cit. 2024-06-19]. Dostupné z: https://sapec.ku.edu/wwyw.

Prílohy k textu:

Artefakty:

GENČÚROVÁ, Laura. Foto/videodokumentácia performace Gender is (not) a choice [fotografie + videá]. 16. júna 2024. Dostupné z: https://drive.google.com/drive/folders/17mUD8K1h9Rs7BSQbEz6yaGlXvESzM7JE?fbclid=IwZXh0bgNhZW0CMTAAAR2dcgZSOG4vF4E2JQZwExtlRHAOQDearHJouBch5zuNlO6mExKT3k-Rmtg_aem_ZmFrZWR1bW15MTZieXRlcw.

HERIBANOVÁ, Iva. Videozáznam performance Gender is (not) a choice [video]. 16. júna 2024. Dostupné z: https://drive.google.com/file/d/1en71RWE9ime0YjnZIjouD3s4oidLhtny/view?fbclid=IwZXh0bgNhZW0CMTAAAR2oVO3QRtojEOlSwg5uzLo8Q8eAB3dytzxpUcodn518z9Q1WH9k-xSqMdI_aem_ZmFrZWR1bW15MTZieXRlcw.

PAŠKOVÁ, Tereza, VALENTOVÁ, Lea. Performance – TO DO [online]. Vlastný výskum k nášmu umeleckému projektu. Dostupné z: https://docs.google.com/document/d/1JAva64qB6bbVYKeZGB-h4meP5x_kXJ9Vv-N6HcaM2Zo/edit.

Zdroje:

AUSTIN, John Langshaw. Jak udělat něco slovy. Praha: Filosofia, 2000. ISBN: 80-7007-133-8.

BEECHEY, Veronica. On Patriarchy [online]. Feminist Review, no. 3, 1979, 66–82 s. [cit. 2024-08-01]. Dostupné z: https://doi.org/10.2307/1394710.

BURMAN, Theo. Andrew Tate charges explained: When is the trial and what is he accused of? [online]. Dextero.com, 2024 [cit. 2024-08-01]. Dostupné z: https://www.dexerto.com/entertainment/why-is-andrew-tate-still-in-jail-2097569/.

BUTLER, Judith. Performative Acts and Gender Constitution: An Essay in Phenomenology and Feminist Theory [online]. Theatre Journal, 40(4), 1988, 519–531 s. [cit. 2024-06-19]. Dostupné z: https://doi.org/10.2307/3207893.

DAVY, Kate. Outing Whiteness: A Feminist/Lesbian Project [online]. Theatre Journal, vol. 47, no. 2, 1995, 189–205s. [cit. 2024-08-01]. Dostupné z: https://doi.org/10.2307/3208483.

Dictionary.cambridge.org. „Society“ [online]. Cambridge Dictionary [cit. 2024-08-01]. Dostupné z: https://dictionary.cambridge.org/dictionary/english/society.

FISCHER–LICHTE, Erika. Estetika performativity. Mníšek pod Brdy: Na Konári, 2011. ISBN: 978-80-904487-2-8.

GREEN, Mitchell. Speech Acts [online]. The Stanford Encyclopedia of Philosophy, 2021. [cit. 2024-06-19]. Dostupné z: https://plato.stanford.edu/entries/speech-acts/#Bib.

Healthy Mindset. THERE'S NOTHING TOXIC ABOUT MASCULINITY - Motivational Speech by Andrew Tate |Andrew Tate Motivation [video]. In: Youtube, 2.10. 2023. Dostupné z: https://www.youtube.com/watch?v=zC366krpB5g&ab_channel=HealthyMindset.

HOLPUCH, Amanda. Why Social Media Sites Are Removing Andrew Tate’s Accounts [online]. Nytimes.com, 2022 [cit. 2024-08-01]. Dostupné z: https://www.nytimes.com/2022/08/24/technology/andrew-tate-banned-tiktok-instagram.html.

HOŠKOVÁ, Jolana. Kolena k sobě! Manspreading není jen bezohlednost [online]. Heroine.cz, 15. február 2022 [cit. 2024-06-19]. Dostupné z: https://www.heroine.cz/zena-a-svet/7347-kolena-k-sobe-manspreading-neni-jen-bezohlednost.

KOTTE, Andreas. Divadelní věda, Úvod. Praha: KANT, 2010. ISBN: 978-80-7437-019-9.

KOUBOVÁ, Alice. Myslet z druhého místa: k otázce performativní filosofie. Praha: NAMU, 2019. ISBN: 978-80-7331-511-5.

KRIŠTOFOVÁ, Lenka. „Druhé pohlavie“ a príspevok Simone de Beauvoir do diskusie o telesnosti a sexualite [online]. FILOZOFIA 63, 2008, No 6, 488–498 s. [cit. 2024-06-19]. Dostupné z: http://www.klemens.sav.sk/fiusav/doc/filozofia/2008/6/488-498.pdf.

MAHDAWI, Arwa. Will Elon Musk’s incessant innuendo ever catch up with him? [online]. Theguardian.com, 2024 [cit. 2024-08-01]. Dostupné z: https://www.theguardian.com/commentisfree/article/2024/jun/18/will-elon-musks-incessant-innuendo-ever-catch-up-with-him.

MILKIE, Melissa A. Social Comparisons, Reflected Appraisals, and Mass Media: The Impact of Pervasive Beauty Images on Black and White Girls’ Self-Concepts [online]. Social Psychology Quarterly, vol. 62, no. 2, 1999, 190–210 s. [cit. 2024-08-01]. Dostupné z: https://doi.org/10.2307/2695857.

MORAVČÍKOVÁ, Monika. Čo je syndróm dobrého dievčaťa a prečo prílišná dobrota ženám viac škodí ako pomáha [online]. Zena.sme.sk, 2021 [cit. 2024-08-01]. Dostupné z: https://zena.sme.sk/c/22784024/si-predsa-dievca-musis-byt-dobra-rodove-stereotypy-v-zenach-potlacaju-vlastne-ja.html.

PAŠKOVÁ, Tereza. Expozícia fotografií Sarah Lucas [fotografia]. Berlín: Neue Nationalgalerie. 24. februára 2024 [cit.2024-06-19]. Dostupné z archívu autorky.

Sapec.ku.edu/wwyw. „What Were You Wearing?“ Installation [online]. Kansaská univerzita: Sexual Assault Prevention & Education Center [cit. 2024-06-19]. Dostupné z: https://sapec.ku.edu/wwyw.

SCHECHNER, Richard. Performance Studies – An Introduction. 3rd ed. Londýn – New York: Routledge, 2013. ISBN: 978–0–415–50230–6 (hbk), ISBN: 978–0–415–50231–3 (pbk) ISBN: 978–0–203–12516–8 (ebk).

SRINIVASAN, Amia. Právo na sex, feminizmus v 21. storočí. Banská Bystrica: Laputa/Literárna bašta, 2023, 33 s. ISBN: 978-80-8283-030-2.

TELIS, Gisela. Kids Overimitate Adults, Regardless of Culture [online]. Science.org, 2010 [cit. 2024-08-01]. Dostupné z: https://www.science.org/content/article/kids-overimitate-adults-regardless-culture.

X.com. Andrew Tate [online]. X: Profile [cit. 2024-08-01]. Dostupné z: https://x.com/Cobratate?ref_src=twsrc%5Egoogle%7Ctwcamp%5Eserp%7Ctwgr%5Eauthor.

YouTube.com. Fiki Unchained [online]. YouTube SK: kanál Filipa Sulíka [cit. 2021-08-01]. Dostupné z: https://www.youtube.com/@fikiunchained.

Text vznikl v rámci magisterského kurzu Performativita na Katedře divadelních studií FF MU.