Marika Smreková: Rozhodli sme sa, že my pôjdeme za divákom, nie divák za nami

Daleko na severovýchodě Slovenska ve Staré Ľubovni se již po sedmé chystá komunitní festival o multikulturalitě UM UM. Jedna z jeho organizátorů, mladá slovenská režisérka Marika Smreková svou tvorbou vyvolává otázky o národnostní identitě Slováků a „nepochopitelném“ současném umění na úplné periferii kulturního dění. Nejen do místního Kina Tatra se každý rok sjedou performeři, hudebníci a výtvarníci z různých koutů světa, aby během dvou týdnů vytvořili na základě ročního výzkumu sice jednorázové, ale o to intenzivnější projekty. Zachyceno během zkoušky ve veřejném prostoru: Náhodná kolemjdoucí: „Čo to robia?“ – M.S.: „Skúmajú priestor námestia cez svoje telo a kožu.“ – N. k.: „A prečo to robia?“ – M. S. „Prečo nie?“ – N. k.: „To je fakt.“

Letos se festival UM UM koná již po sedmé. Jak celý projekt vznikl a jaká byla jeho původní idea?
Festival vznikol v roku 2012 ako transformácia Divadla Odzadu, ochotníckeho združenia zloženého prevažne z kamarátov, ktorí robili divadlo, keď sa stretli na Vianoce doma v Starej Ľubovni. Za jeden týždeň vytvorili predstavenie, ktoré potom prezentovali v meste. Táto skupina si postupom času získala širšiu divácku základňu naprieč generáciami. Vtedy niekedy vznikla myšlienka založiť festival so zámerom priniesť do Starej Ľubovne aj „iné“ umenie. Uvedomili sme si, že kým sme odišli na vysokú školu, nemali sme možnosť konfrontovať sa so súčasným umením a veľmi nás zaujímalo, ako na niečo také vôbec môže reagovať periféria. Prvé štyri ročníky sme teda postavili na programe zloženom zo samých performancií, site-specific projektov, krátkych a celovečerných filmov. Organizovali sme festival, ktorý mal priniesť do malomesta esenciu kultúry veľkých miest a zároveň sme chceli vytvoriť pre diváka podmienky, ktoré by mu pomohli chápať divadlo ako niečo iné, než len to, čo sa odohráva na vyvýšenom javisku. Naše divadlo sa odohrávalo napríklad v autoservise, na lúke, v lese, na peších zónach. Chceli sme pritiahnuť aj diváka, ktorý by na divadlo za normálnych okolností vôbec nešiel. Rozhodli sme sa, že my pôjdeme za divákom, nie divák za nami.

UM UM je ve své současné podobně výjimečný zejména pro propojení umění a etnologického výzkumu národnostních menšin žijích v regionu Horný Spiš, do nějž spadá i Stará Ľubovňa. Kdy a za jakých okolností jste dramaturgii změnili?
Po štyroch rokoch práce s nedivadelnými priestormi, keď si už mnoho divákov aj zvyklo na to, akým spôsobom sa náš festival snaží preniknúť do mesta, sme sa rozhodli, že posunieme dramaturgiu a celkový koncept ešte trochu ďalej. V tej dobe, v roku 2015, to úzko súviselo aj s politickým dianím na Slovensku a vtedajšími voľbami, v ktorých zvíťazila extrémistická strana župana Mariana Kotlebu. Zmena dramaturgie bola reakciou na zmenu politických pomerov a na skutočnosť, že Kotleba získal dvestotisíc hlasov, ktoré pochádzali hlavne od mladých ľudí. Kládla som si otázku, ako sa dnes vyučujú v školách dejiny, keď je niekto schopný po strednej škole voliť človeka s takýmito názormi. Myslím si, že zmysel divadla je aj v tom, že prispieva k rozvoju celej spoločnosti. Premýšľali sme, ako by sme mohli pomôcť tomu, aby xenofóbia a rasizmus ďalej nerástli. Samozrejme, vieme, že jedným festivalom na periférii nezmeníme situáciu na celom Slovensku, ale chceli sme takto aspoň vyjadriť svoj názor.

Jak konkrétně se odráží problém xenofobie v organizaci festivalu, výzkumu a tvorbě?
Hľadáme v histórii to, čoho sa boja ľudia na Slovensku dnes, a to je multikulturalita. Nielen na území Starej Ľubovne a v regióne Horný Spiš, ale i v rámci celého Slovenska bol multikultúrny život typický niekoľko storočí. Na území Rakúsko-Uhorska, predtým ešte Uhorska, žilo dohromady desať národností a etník. Na takéto veci sa zabúda. Ľudia dnes vnímajú negatívne napríklad to, že je na Slovensku mnoho Rómov. Hľadáme preto možnosti spojenia minulosti a súčasnosti nielen skrz históriu, ale i prepojením tradícií a príbehov regiónu prostredníctvom súčasného divadelného jazyka.

Současná dramaturgie UM UM-u je naplánována na pět let. Dva ročníky máte za sebou, třetí právě probíhá. Jaká konkrétní témata jste zkoumali a jaká máte ještě v plánu?
Prvý rok sme skúmali vzťah medzi Čechmi a Slovákmi. Napriek tomu, že sme od deväťdesiatych rokov rozdelení, chceli sme poukázať na to, že je medzi nami stále celkom priaznivý vzťah, a že by bolo dobré medzi sebou viacej komunikovať. Druhý ročník sme venovali Rusínom a Slovákom, ktorých vzťahy sú tiež ešte na relatívne dobrej úrovni. Tento rok sa zaoberáme Karpatskými Nemcami a Židmi, a o rok príde najťažšia téma: Rómovia a Slováci. Posledný ročník bude venovaný vzťahu medzi Poliakmi, Maďarmi a Slovákmi. Poliaci a Maďari boli v spišskom regióne reprezentantmi aristokratickej spoločenskej vrstvy, vďaka nim tunajšie mestá zažili kultúrny rozkvet.

Kdo se projektu účastní a jak se závěrečná fáze výzkumu a samotný tvůrčí proces posledních čtrnáct dní před festivalem promítá na každodenním životě ve Staré Ľubovni?
Tento rok sme skupina predovšetkým štyroch organizátorov. Sú to prevažne vedúci jednotlivých sympózií: Martin Jakubčo v sympóziu Pictum, Elia Moretti v sympóziu Musicum a ja mám Sympozium Theatrum. Posledným členom týmu je Tomáš Senko, ktorý sa nám snaží pomôcť s organizáciou celého festivalu. Tentokrát sa mi podarilo pritiahnuť aj umelcov z organizácie antikomplex.sk a v rámci festivalu uvedieme multimediálnu výstavu s názvom Rozdelené spomienky, ktorá reflektuje odsun Nemcov zo Slovenska do zahraničia. Vďaka UM UM-u bude k prístupná v Starej Ľubovni celý mesiac.

Samotní účastníci boli vybraní prostredníctvom open call, ktorý vyzýval k účasti nielen umelcov a performerov, ale i bežných ľudí, potomkov Židov či Nemcov, alebo tých, ktorí sa o túto tému jednoducho zaujímajú. Do troch spomínaných otvorených sympózií sa prihlásili ľudia z desiatich rôznych krajín. Vybrali sme potom skupinu dvadsiatich ľudí a so všetkými organizátormi je nás dohromady dvadsaťpäť. Stretávame sa dva týždne pred festivalom a pracujeme aj vo verejnom priestore, aby sa celá energia tvorby dostala čo najviac na oči obyvateľom Ľubovne. Mnohí z nich neprídu na finálny výsledok, ale takto sa aspoň stanú svedkami toho, čo sa v meste deje, môže to v nich vyvolávať otázky a zároveň tak môžu šíriť informácie ďalej. Snažíme sa nielen tvoriť umenie, ale hlavne dostať témy do verejného priestoru.

Jak reagují na vaše aktivity domácí?
Ľudia, ktorí pochopili náš zámer a sú podobne názorovo orientovaní, sú radi, že vieme tieto javy pomenovať. A zároveň trochu našou aktivitou i provokovať spoločnosť k tomu, aby sa viac zamyslela nad témami ako je migrácia a rasizmus na Slovensku v kontexte histórie a tradícií. Sú radi, že tu vzniká umenie, ktoré má istý presah a dotýka sa výhradne tohto regiónu. Samozrejme, stretávame sa aj s ľuďmi, ktorí sú zaskočení. Celý festival sa síce odohráva počas troch dní, ale počas ročného výskumu stále aktualizujeme informácie o jeho priebehu, postujeme statusy na sociálnych sieťach a obyvatelia Starej Ľubovne sa neustále konfrontujú s tým, že festival pripravujeme. Nechávame ich sledovať celý proces. Netajíme do dňa premiéry, čo robíme, ani témy našich výstupov. Naopak, snažíme sa, aby sa téma dostala k ľudom nielen cez výsledok, ale i cez proces.

Jak s nasbíraným etnologickým a etnografickým materiálem pracuješ a jak o něm v kontextu současného divadla uvažuješ?
Výskum má dve línie. Prvá je etnografická, ktorá v sebe zahŕňa históriu regiónu cez oral history a stretávanie sa s ľuďmi. Napríklad tento rok sme okrem nemeckých obcí navštívili Múzeum židovskej kultúry, Múzeum kultúry karpatských Nemcov v Bratislave, židovskú obec v Prešove, hľadali sme aj ľudí, ktorí majú prehľad o potomkoch Židov a Nemcov v regióne. Druhý smer výskumu je práve umelecký, prevažne divadelný. Jeho dôležitou fázou je práca s účastníkmi sympózií, samotná tvorba a hľadanie možností, ako sa dá prepojiť tradícia s jazykom súčasného umenia. Prvý rok sme hľadali cesty formou site-specific, druhý rok sme tvorili imerzívne divadlo, tentokrát sa snažíme posunúť k takzvanému imaginárnemu folklóru.

Inspiruješ se tedy lidovou kulturou etnik, které v regionu dodnes žijí, a ve své režijní tvorbě ji zároveň tematizuješ. Jak spojuješ prvky folklóru se současnými divadelnými principy?
Folklór ako ho poznáme dnes, keď na pódiu vystupujú tanečníci a speváci, pre mňa nie je folklór. Je to len prezentácia prvkov z minulosti cez divadelnú štruktúru. Folklór je však niečo, čo žije dodnes, akurát sa premenil vplyvom doby. Dôležitým prvkom je podľa mňa folklórna udalosť vytváraná spoločne všetkými účastníkmi. V tomto kontexte neexistovalo v minulosti žiadne členenie na umelcov hrajúcich na javisku a divákov sediacich v tme v hľadisku, ktorí participujú len v rámci divadelných konvencií. S týmto vedomím chceme robiť predstavenia aj my, i keď zakaždým trochu iným spôsobom, aby sme hľadali novšie formy imerzie. Dôležité však je, že to nie je imerzia len v rámci budovy, vo vymyslenej scénografii, v ktorej sa divák pohybuje ako v nejakej virtuálnej realite. Prostredie chceme zanechať istým spôsobom autentické. Používame samozrejme aj divadelné scénografické prvky, divák by si však mal uvedomovať, že sa divadlo odohráva okolo neho, že je jeho súčasťou, a to nielen vtedy, keď si performer na chvíľu sadne do hľadiska. Divák si má uvedomiť, že je priamou súčasťou predstavenia na úrovni performerov, a to už len tým, že sa pohybuje v priestore, otáča sa a sleduje, čo sa deje.

Tento rok bude performancia pod názvom Svadba tematizovať slovenské, židovské a karpatskonemecké svadobné zvyky. Tento svadobný unikát sa bude odohrávať na Námestí sv. Mikuláša a v budove miestnej železničnej stanice, kam sa po úvode na námestí všetci presunú autobusom. Naším cieľom je, aby diváci bez inštrukcií pochopili, že sa stali svadobnými hosťami a nie divákmi divadla. Budú mať možnosť okúsiť svadobný spev, nastúpiť do autobusu a ísť ďalej na svadobnú hostinu. Nejde nám však o rekonštrukciu svadby podľa dochovaného materiálu, ale o presah do súčasného umenia, ktorým vytvoríme umelecký i folklórny zážitok. Chceme hovoriť jazykom súčasného umenia, takže sa daný materiál radikálne transformuje a divák získava len esenciu a interpretáciu nášho výskumu. Kto sa chce dozvedieť viac informácií a faktov, musí prísť na diskusie, ktoré sú súčasťou festivalu. Účelom festivalu je tiež spopularizovať tvorbu, ktorá vzniká v rámci nemeckých obcí či karpatskonemeckých spolkov, prezentovať spisovateľov a spisovateľky, ktorí píšu o svojej kultúre, ale ich knihy nemajú taký dosah.

Rozhovor je převzatý z webu mloki.sk pod bibliografickým záznamem: Kašparová, Barbora. Marika Smreková: Rozhodli sme sa, že my pôjdeme za divákom, nie divák za nami. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2018. [cit. 10.9.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z https://mloki.sk/node/880.