Tomu hovoríte láska?

Režisér Jiří Pokorný číta dramatický text Davida Ivesa ako dialóg až na dreň, postupne prepájajúci rovinu potláčaných sexuálnych túžob príchodom Vandy (Markéta Haroková), inkarnácie bohyne lásky, s reálnym svetom. Inscenácia pracuje s prvkami až akéhosi voyerizmu, čomu intenzívne dopomáha i priestorové usporiadanie sedenia tzv. na arénu. Mnohé dialógy, pohybové či gestové sekvencie budia dojem, akoby percipient sledoval situácie, kde je ako divák jednoducho energeticky prebytočný. Tento pocit je explicitne zosilňovaný tempom a stupňujúcimi sa vzdychmi aktérov, aké dopĺňajú mnohé pasáže citované z originálneho diela Venuše v kožichu od Sacher-Masocha, ktoré do seba Ivesova adaptácia plynule vnáša. Príbeh jedného neobyčajného divadelného konkurzu a ešte neobyčajnejšej herečky. Rovnako ako vo filmovej predlohe Romana Polánskeho, akou sa inscenácia značne inšpiruje, vzniká totožná, na nejasnosti vyrieknutých replík založená medzicharakterová dynamika, s akou pracujú obaja režiséri. Protagonisti prepadajú slovnému pingpongu konkurzových replík zo scenára, následne z role vypadávajú, opäť sa do nej po čase a osobnom komentári prinavracajú. Mnohokrát nie je jasné, či sa jedná o prednesenú repliku zo scenára, alebo či ide, naopak, o interné postrehy a domnienky postavy herečky a divadelnej adaptácie. Text v sebe prepletá niekoľko rovín a realít vedome-nevedomého, vysloveného a, naopak, len zbožne želaného, čím sa posúva významovosť postáv a odkrýva sa ich nevedomé ja. Ku gradácii deja dochádza pomocou občasných rán hromov a vízie bleskov, ktoré efektne rámcujú vnútornú Thomasovu (Lukáš Melník) metamorfózu a jeho oddávanie sa túžbe a strácanie domnelej kontroly nad svojou túžbou. Symbolickosť búrky sa priamo ponosuje na Venušin božský pôvod, zásah až prítomnosť Diovej spravodlivosti a Ananké hrdinu. Bezručovské prevedenie však uberá z pôvodnej textovej dramatickosti, mnohé flirtuózne situácie premieňa na humor, čo rozhodne funguje ako odľahčujúci prvok.

Scéna Jana Štepánka predstavujúca industriálny areál opustenej továrne sa významovo ponáša na priestory studenej cely, čo manifestuje Thomasovo mentálne uväznenie a odpojenie od svojho skutočného pudového ja. Tiene hercov mnohokrát spočívajú v snových až sexuálnych obrazoch, hoci protagonisti túto hranicu svojho (ne)vzťahu nikdy neprekračujú, ale ako naznačuje odraz, ich myšlienky sa aktu nevyhýbajú. Dômyselne sa tým deklaruje spôsob ľudského nevedomého uvažovania podnieteného nenápadným šepotom libida. Freudiánskou terminológiou a náznakovosťou je inscenácia hlboko presiaknutá, od nenápadných posmeškov z falicky vyzerajúceho stĺpu až po Thomasove terapeutické okienko na kanape, kde Vande vyjavuje svoje vnútorné slabosti. Pojem masochizmus, zavedený nemeckým psychoanalytikom a sexuológom Richardom Krafft-Ebingom, bol priamou analýzou odvodený z literárnej tvorby a života Leopolda von Sacher-Masocha a jeho najznámejšia novela Venuše v kožichu tak utvorila terminologickú inšpiračnú kontúru jednej z najrozšírenejších parafílií vôbec. Rovnako sa aj meno hlavnej hrdinky diela, Wanda, používa v sexuológii pre označenie sadistickej ženy a bytosti, ku ktorej sa upierajú priania a sny masochistov. Slovami z Venuši v kožichu, ,,každý ví a cítí, jak blízké jsou si rozkoš a krutost.“ Nosné motto inscenácie ,,nás všechny je snadné vysvětlit, méně snadné je nás vysvobodit“ v sebe sumarizuje dynamiku medzi vedomím a nevedomím, kde pri vyslobodení nestačí len exaktne pomenovať a pochopiť mechanizmus, ale je kľúčové prejsť liečebným procesom a odprostiť sa od vnútorných konfliktov. Niekedy je však výsledné vyslobodenie len väčším uväznením. Predsa zviera žijúce celý život v klietke netuší, že jestvuje svet za jeho celou. A keď sa ocitne mimo svoje mreže, všetka tá sloboda vie byť nesmierne deštruktívna. Ironické, nie?

Herecký duel Harokovej a Melníka naprieč celým kusom ani na moment nestagnuje, rafinovane pracujú so vzájomnou energiou, jej gradáciou a postupnou zmenou hereckej expresie. Postava Vandy prechádza v závislosti od zmeny archetypu Thomasovho nazerania na koncept láskavej bohyne od naivnej a preexponovanej herečky v sadomaso oblečku až k uchopeniu réžie celkovej situácie do jej vlastných rúk, kedy sa jej hlavnou doménou namiesto zvodnosti stáva teror. To ponúka sviežu paralelu a priestor pre zamyslenie sa, či k podobnej zmene neprišiel aj celkový mužský naratív výkladu emancipácie žien. Hoci by sa mnohým mohla zdať téma absolútneho sexuálneho podriadenia sa objektu svojich túžob príliš ťaživá a až začervenanie spôsobujúca, inscenácia v sebe strieda dramatické až explicitné pasáže s humornými, konštantne mení náladu, spomaľuje a vzápätí instantne zrýchľuje pocitovú stopu tvaru. Tým necháva diváctvo stratiť sa v časovej fikcii a opustiť zákonitosti všedného sveta.

Spod ženských šiat devätnásteho storočia, kedy ich tvar, podľa jej slov deklaroval, ako všetci nenávideli svoje telá, však Vande neustále presvitá silueta podväzkov, latexového korzetu či obojok na krku. Táto akcentácia tak mnohovrstvovo otvára okolnosť konštantnej prítomnosti ľudskej pudovosti ako toho povestného a veľmi nenápadného slona v miestnosti. Svojím spôsobom tak ide o silné vizuálne oslobodenie ženy, ktorá i napriek sťahujúcemu efektu patriarchálnej spoločnosti na jej bytosť v sebe odkrýva (či skrýva?) niečo vymykajúce sa norme, a pritom tak prirodzené. Záverečný monológ Markéty Harokovej, kde nadobúda maximálnu fyzickú, no najmä mentálnu kontrolu nad svojím hereckým kolegom tak pôsobí ako podarená a až temnou mágiou nasiaknutá feministická agitka, aká v sebe zobúdza archetyp obávaných antických žien manželo-vrahýň a nie naivnej služobníčky lásky či nymfy s ideálne vysokým hlasom a krehkosťou v pohybe. Naratív dovtedajšej bohyne sa tak razom mení a textový odkaz „nezahrávej se s bohyní“ tak deformuje zaužívanú predstavu láskavého a flirtuózneho božstva vytvoreného čisto mužskými dioptriami.

Hoci Bezručovská Venuše v kožichu už svoju inscenačnú existenciu po tridsiatich troch reprízach ukončila, bude definitívne nostalgicky absentovať v repertoári Divadla Petra Bezruče. Jasne totiž determinovala, že k naozaj hlbokému zážitku, odokrývajúcemu a prechádzajúcemu prahy nevedomia, nie je potrebný stroboskop, grandiózna vizualita či honosné kostýmy, ale že si divadlo naozaj vystačí so silným príbehom a ultimátnym energetickým prepojením medzi aktérmi. Ako niekoľkokrát naprieč inscenáciou zaznieva „Heil Afrodíté!“

Divadlo Petra Bezruče – Jiří Pokorný: Venuše v kožichu. Réžia Jiří Pokorný, autor David Ives, preklad Jitka Sloupová, dramaturgia Anna Smrčková, scéna a kostýmy Ján Štěpánek, hudba Michal Novinski. Hrajú Lukáš Melník a Markéta Haroková. Premiéra 18. februára 2022. Písané z derniéry dňa 12. marca 2025.