„Strindbergoviny“ v Grand Hoteli Mizogýnia

Po úspešnej a kritikmi oceňovanej inscenácii Smutek sluší Elektře (premiéra 24. júna 2022), nezostal režisér Michal Dočekal stáť vo vlastnom tieni a v Národním divadle Brno uviedol ďalšiu podobne temnou psychológiou nasiaknutú inscenáciu – Hotel Strindberg (premiéra 16. mája 2025). Dramatik a režisér Simon Stone vo svojom texte vytvára koláž väčšiny Strindbergových literárnych diel tak, že situácie či známe postavy, s decentne obmenenou identitou a menami, umiestňuje do romanticky freudovskou energiou zaneseného hotelíka. Stret väčšiny Strindbergových postáv, vrátane autora samotného, na jednom koncentrovanom mieste je automaticky predzvesťou napätých medziľudských vzťahov. Čo hotelová izba, to iný emočne intenzívny príbeh. Hoci musela byť scénografia inscenácie kvôli právam takmer totožná s prvým uvedením v koprodukcií Viedne a Basilej na festivale Theatertreffen v roku 2018, Dragan Stojčevski i napriek tomu uspôsobuje priestor tak, že je v ňom znateľný jeho poetický rukopis. V kombinácii s kostýmami Evy Zezuli, ktoré sú v porovnaní s viedenským uvedením väčšmi hravé a figúrkovo štylizované, vytvárajú vizuálny prienik, akoby sa divák pozeral na obrovský domček pre bábiky Barbie. To je z teoretického hľadiska značne silná koncepčná téza v rámci Strindbergovej objektivizácie žien a jeho hlbokej nenávisti k Ibsenovmu Domčeku pre bábiky. Estetika inscenácie rafinovane dopĺňa a súznie s Dočekalovým trpko-sladkým režijným rukopisom, aký s absolútnym pochopením dramatického zámeru textu uvádza do pohybu ľudské hračky k Oidipovsko-Elektrovským hrám. Hoci má inscenácia necelé tri hodiny, Dočekal neustále objavuje nové princípy a mení dynamiku textu, vďaka čomu nevytvára priestor pre poľavenie pozornosti.

Kým sa prvá polovica inscenácie nesie v duchu postupného objasňovania rozporuplných vzťahov obyvateľov jedného obskúrneho hotelu, druhá časť rozbíja prvotnú kauzálnosť a uhladenú naratívnosť. Scéna i celková realita videného sa dekomponuje, domček pre bábiky sa rozpadá. Osudy strindbergovsky ladených figúrok neurotikov sa začínajú pomaly spájať v jeden, pričom sa persóna autora, dovtedy pretavená do postáv stvárňovaných Tomášom Šulajom, postupne vyčleňuje od zvyšných problematických návštevníkov hotela. V závere tak Šulaj stvárňuje akýsi prototyp Augusta Strindberga v celej jeho mizogýnnej a šovinistickej „kráse“. Sledujeme posun od skrachovaného režiséra a starnúcej rockovej hviezdy až po opusteného obézneho muža na vozíku, neustále však presvedčeného o svojej radikálnej a samoľúbej pravde. I mimo tejto konkrétnej inkarnácie v autora predlôh dramatického textu môžeme prostredníctvom deja badať mnohé životné paralely v príbehoch Šulajom stvárnených postáv (Alfred, Erik, Holger) a samotným životom Strindberga. Či už cez deštruktívny „manželsko-historkový“ vzťah režiséra Holgera a jeho partnerky Charlotte (Hana Briešťanská), ktorej celá bytosť sa nápadne ponáša práve na dramatikovu prvú manželku, rovnako herečku, Siri von Essen.

Herecké výkony sú naprieč inscenáciou vyrovnané. V prvej polovici herecky dominuje už spomínané duo Briešťanská a Šulaj. Rovnako silná je i  výpoveď Petry Lorenc v role tehotnej Francisky. Diváctvo je tak pozvané na dynamický priechod naskrze všetkými autorovými životnými „fázičkami“ až po paranoidne halucinogénne „Inferno obdobie“, v ktorom je August zanechaný spolu s jeho machovskými prevteleniami v iných postavách. Pekelné plamene šľahajúce prázdnymi rozbitými hotelovými izbami za zvuku mužskými protagonistami opakovanej frázy, že aj muži majú právo na naplnený a krásny život. Toto finále, i napriek nedokončeniu parafrázovaných príbehov, prenáša do bludného vedomia muža celý život paranoidne sa desiaceho žien. Koniec inscenácie, ako aj celé životné presvedčenie Augusta Strindberga, je vo svojej mohutnej maskulinite nesmierne krehký a presný. Ako nesmierne ľahko rozbitná bola jeho nenávisť a ako neúnavne s ňou neprestával, i ako „k vozíku priviazaný obézny muž“.

Pre diváka neznalého v tvorbe Augusta Strindberga odporúčam zakúpiť program, nakoľko bez kľúčového pochopenia persóny pôvodného autora by mohlo dôjsť k chybnej interpretácii hotelových radovánok. Jestvuje potenciálne riziko, že v závere inscenácie divák zostane ochromený silou nánosu mizogýnnej energie, ktorá bez kritického zmýšľania a vedomia o pôvodných textových predlohách môže budiť dojem, že inscenačný tím s hrdosťou nesie nálepku mentality Andrew Tatea. Problém mužskej nenávisti žien, ktorý recenzovaný tvar úchvatne vypichuje, prichádza však, ako tomu boli i u Augusta Strindberga, už v prvom intenzívnom, no najmä negatívnommedzi pohlavnom vzťahu s matkou. Ten prepája patológiu s nemohúcnosťou meniť seba a svoje zabehnuté negatívne vzorce. Strindbergov „Oidipáčik“ sa tak nafukuje a prenáša na celé pokolenie mužov v jeho dielach. Pretože skutočná nenávisť voči ženám pôvodne pochádza z pocitu nedostatočnej lásky zo strany matky, čo Hotel Strindberg manifestuje veľmi oduševnene. Ponúka prierez všetkými „komplexíkmi a mindráčikmi“ na jednom mieste. Brnianske „Strindbergoviny“ upútajú diváctvo tragikomicky jemnou depresívnosťou, ktorá v pestrofarebných priestoroch a miestami až animákových momentoch prepája hranice medzi vedomými a nevedomými sférami mozgu.

Národní divadlo Brno – Simon Stone: Hotel Strindberg. Réžia a inscenačná úprava Michal Dočekal, preklad Jana Slouková, dramaturgia Vít Kořínek, scéna Dragan Stojčevski, kostýmy Eva Zezula, hudba Ivan Acher, svetelný dizajn Martin Špetlík, video Dominik Žižka, asistentka scénografa Anežka Ondračková, asistent réžie Adam Milka, pohybová spolupráca Linda Fernandez Caridad Saez. Hrajú Tomáš Šulaj, Hana Briešťanská, Ivan Dejmal, Petra Lorenc, Vojtěch Blahuta, Martin Sláma, Tomáš David, Kateřina Liďáková, Anna Glässnerová. Premiéra 16. mája 2025. Písané z reprízy 15. októbra 2025.