„Prepáčte, ale s dneškom som nepočítala.“

Brach-Czaina sa svojimi tézami snaží vzbudiť záujem jednotlivca o atypické typickosti jeho jestvovania, čo je neľahkou a nemilou prácou, nakoľko konceptualizovaním nekonceptualizovaného strácame prvotnú jedinečnosť krásnej monotónnosti. Práve preto je potrebné všímať si „škvíry existence“, trhliny vnímania bežných súcností, prostredníctvom ktorých sa nám odhaľuje skutočné tajomstvo života. V momente, ako človek vo svojom povrchovom jestvovaní naráža na túto trhlinu a je schopný porozumieť jej čaru, stráca sa v nej naprieč rutinnou činnosťou a objavuje nový náhľad prostredníctvom dioptrie všednosti. Stretom nám otvára novú rovinu jednania so svetom. Režisérka Anna Davidová využíva svoje dôsledné poetické vnímanie na pretransformovanie mŕtvych slov v živú komunikáciu, čo miestami spôsobuje až isté spirituálne momenty osvietenia. Plne pri tom podporuje autorkinu myšlienku, že konkrétnosťou zmeniť sa v existenciálny objekt môže byť čokoľvek, čo existuje. Snaha o prebudenie fascinácie nad každodennosťou vo svojej prvotnej belasej energii naberá kontúry až akejsi červenej radikality tým, ako inscenácia s „otvoreným“ a pozorným človekom naprieč svojou aurou a jej vyžarovaním komunikuje.

Režijno–dramaturgická koncepcia pracuje s priamym zhmotneným poetických slov predlohy, ale robí to prostredníctvom doslovnosti obrazov, čo sa v optike reálneho sveta javí ako pomenovanie značne prosté, avšak vo finále ide o rafinovanú hru imaginácie s vecnou reálnosťou. Scéna Zuzany Scerankovej sa opiera o doslovné prenasledovanie všednosti prostredníctvom rekvizít nášho dennodenného úžitku. Ich rozhádzaním po pocitovo chladnom priestore tak ponúka ťažisko pre individuálnu konceptualizáciu diváctva. Sedadlá z električky, nákupný košík, žehliace dosky či odpadkové koše. Predmety nie sú však tým, čím sa na prvý pohľad zdajú: smetiak vytiahnutý zo zeme sa tak v odraze svetla stáva akýmsi magickým klobúkom so značným nádychom Exupéryho ladenia. Hrou slov a ich vyslovenou energiou sa plocha razom prebúdza k životu. A súcno sa nám prihovára, ak ho počúvame. Spomínaný koncept prasklín v existencii sa priamo manifestuje naprieč scénou, či už cez zrkadlo umiestnené v pravom hornom rohu alebo dieru v strede podlahy, s ktorou performeri často interagujú či priamo spočívajú v jej útrobách. „Škvíry“ sa tak stávajú stredobodom hracej plochy a pozornosti, manifestujúc dotyk s inou realitou, bipolaritu odrazu či akýsi nový náhľad na vec, aký svojou otvorenosťou doslovne víta a vťahuje prichádzajúcich k ich pomyselnej svätožiare. Dláždenie cesty k podlahovej priepasti prostredníctvom rohožiek s nápisom „Welcome“ nadšene šepká, že diera v existencií človeka s láskou prijíma a víta vo svojich hlbinách, stačí byť k jej prítomnosti len dostatočne pozorným. Metaforické momenty dotyku performerov a „škvír“ sú vždy po ukončení jednej konkrétnej interakcie, lepšie povedané nového náhľadu na všednosť, označené kartičkou s číslom ako z miesta činu kriminálky, kde sa pátrací tím snaží zdokumentovať dôkazy odohraného aktu: skutku nazerania na repetitívnosť konaní prostredníctvom priepastí existencie.

Štvorica aktérov (Lucie Juřičková, Antonie Formanová, Mark Kristián Hochman, Marek Pospíchal) bojuje s vlastnou každodennosťou v neurčitých priestoroch scény. Od objavenia prvej „škvíry“ počas únavného drhnutia podlahy a úplného telového zmiznutia v nej, až po finálne momenty numinózneho pôrodu. Lucie Juřičková stvárňuje samu autorku pôvodného textu, ktorú aj po všetkých neľahkých útrapách s naháňaním každodennosti vo filozoficko- akademických priestoroch vlastných esejí či v reálnom živote, ťahajú červené nite osudu von z postele za vždy unikátnou a subjektívnou všednosťou. To existencia ju ťahá von z postele. Jej persóna sa rafinovane transformuje vo „višňovú superhrdinku súcna“, aká si baterkou posväcuje na oko triviálne prejavy každodennosti, kde k celkovej rutinnosti pridáva svojou perspektívou akýsi dotyk s absolútnom. Pri jej poeticko–ťaživých supermanských zásahoch na sebe berie podobu višne, ktorá je z autorkinho pohľadu dokonalým plodom, približujúcim nás k zmyslovej stránke života. Inscenácia groteskným štýlom zosobňuje ohnisko filozofických presahov textu, v písanej forme diela pôsobiacich nesmierne impozantne, no ich scénické prevedenie im prináša istú ľahkosť, čím zbavuje filozofiu nálepky etablovanej a honosnej vedy. Keď sa autorka objavuje v talkshow premietanej v televízií (hovejúcej si na stene ako nenápadná „škvíra“ v priestore) atakuje moderátora vypľuvnutím kôstky višne, čo podľa jej slov predstavuje dokonalú vraždu plodu, nakoľko jej týmto aktom venuje priestor k novému súcnu, novému životu. To, čo sa v dokonalom formáte višne strieda, je akési ohrozenie zúfalstva a pokušenie nádeje, niečo, s čím my, ľudské bytosti, kooperujeme na dennej báze.

Detail odretých kolien Antonie Formanovej od úvodného drhnutia podlahy pivničných priestorov po zvyšok inscenácie surovo manifestuje akúsi myšlienku stretu nadnesenosti a drastickosti monotónnych ľudských činností. Tento drobný existenčný detail pravdepodobne nie je priamym autorským zámerom, ale zo subjektívneho hľadiska len o to väčšmi ukazuje praktickú tiaž existencie a jej rutinnosti. V reálnom časopriestore si však následky za život človeka neodnášajú len zodraté kolená.

Je však možné, že ak divák citovanú a parafrázovanú knihu nečítal, pravdepodobne mu mnohé obrazy nebudú konotovať natoľko potrebnú podstatu ukrytú v priestoroch dier v súcne. Avšak i cez možnú priepasť stopercentného pochopenia drobných rafinovaných inscenačných detailov či téz z útlej knihy, nachádzajú radosť, grotesknosť a krásu z existencie v nepochopenom. A kto sa cíti privilegovaný k dozvedaniu sa viac, rozhodne po zhliadnutí inscenácie so záujmom siahne po Škvírach existence v ich tlačenej forme. Táto prípadná následná agitácia len krásne podporuje Brach-Czainy hlásanie, že „škvíry“ si človeka nájdu keď je pripravený a sám mentálne odprostený stranou. Pretože keď sa chceme niečo dozvedieť, nemôžeme sami niečo dodávať. Základným kľúčom k pochopeniu knihy (a priamoúmerne aj inscenácie samej) je maximálna otvorenosť jedinca. Človek si musí so „škvírami“ individuálne poradiť a nik iný mu na tejto ceste asistovať nebude.

V poslednej dobe je veľmi zriedkavé naraziť na inscenáciu so svojou vlastnou, samobytnou aurou, ktorá si žije skutočným životom a počas stretu s ňou pustí diváka do svojho subjektívneho sveta, odkiaľ sa mu nechce ani po deväťdesiatich minútach len tak zobudiť do reality. Škvíry existence Studia Hrdinů sú rozhodne jednou z nich. Kto by kedy povedal, že každodennosť dokáže byť tak nevšednou... Jolanta Brach-Czaina a Anna Davidová rozhodne áno.

Studio Hrdinů- Jolanta Brach-Czaina / Eva Prchalová: Škvíry existence. Preklad Michael Alexa, réžia Anna Davidová, dramaturgia Tereza Marečková, scéna a kostýmy Zuzana Sceranková, hudba Ian Mikyska, svetelný dizajn Pavel Havrda, video Dragiša Pelemiš, Martin Mareček. Hrajú Lucie Juřičková, Antonie Formanová, Mark Kristián Hochman, Marek Pospíchal. Premiéra 9. júna 2024. písané z reprízy 21. októbra 2024.