Princezné majú rytierov, ale koho majú naše mamy?

Ako to v rozprávkach býva, princ sa do princezny sa zamiluje, ale je postihnutá kliatbou, a tak sa princ so svojou rytierskou družinu (deťmi) vydáva na cestu, aby ju zachránil. Každý rytier (alebo rytierka!) prirodzene potrebuje na záchrannú misiu vhodnú výbavu, a preto každé dieťa dostane na cestu kufrík plné artefaktov, ktoré budú v priebehu predstavenia potrebovať – oriešky na nakŕmenie Širokého, perly na náhrdelník pre princeznú, či pierko na zobudenie zakliatych poddaných spod kúzla spánku.
Postupne stretáva Dlhého, Širokého a Bystrozrakého – tieto postavy sú vodené ako bábky, a tak do inscenácie prichádza nový princíp. Postavy hrané hercami (princ, princezná, muzikanti, matka a zlá kráľovná) pristupujú k bábkovým postavám, akoby boli aj ony ľuďmi, nepoukazujú na ich inakosť. Myslím, že chceli ukázať, že ku každému človeku a tvoru treba pristupovať s rešpektom, aj keď na prvý pohľad vyzerá rozdielne ako my. Deti sa na začiatku cesty naučia pesničku, ktorú si počas putovania spievajú. Stále sú vedené k tomu, aby pracovali s kufríkom a komunikovali s hlavnou postavou princom. Napokon sa vďaka tomu celej družine podarí splniť všetky úlohy a princeznú zachránia.

Počas sledovania predstavenia som popri deji ekvivalentne sledovala aj divákov. Nikoho asi neprekvapí, keď poviem, že väčšina rodičov, ktorí prišli a zapájali sa do príbehu spolu s deťmi, boli mamy. Otcovia, ak sa vôbec zúčastnili, znudene postávali vzadu v miestnosti, neboli s deťmi a nepomáhali im riešiť úlohy. Otcovia, ktorí prišli bez matiek dieťaťa, boli v drvivej menšine. V inscenácii sa pracuje do veľkej miery aj so spoluprácou detí, napríklad všetci sa musia pochytať za ruky a vytvoriť reťaz a takýmto spôsobom spojiť princa s princeznou. V dospelom svete existuje podstatne menšia miera hravosti, pretože každodenný život nás neustále vracia do reality. Bolo však zvláštne sledovať, že matky okamžite túžili podporiť ilúziu inscenácie a podnecovali deti k spolupráci s inými deťmi či hercami. Pomáhali svojim ratolestiam na každom kroku, ale im zo strany otcov žiadna pomoc neprišla. Princezná sa napokon vydá za princa a rozprávke je koniec. Deti sú isto spokojné, ale čo my dospelí? Chceme vedieť, kam sa tento príbeh uberá po šťastnom konci?

Herecký tím veľmi dobre pracoval s deťmi, kládol im otázky, na ktoré mohli poznať odpoveď a hlavolamy boli zaujímavé pre mladšie aj staršie deti. Hudobný sprievod robil inscenáciu veľmi pútavou a pri sledovaní detských tvári sa mi zdalo, že sú naplno ponorené do deja. Pôvodne sa predstavenie malo odohrávať v parku, čo mohlo lepšie evokovať dobrodružnú cestu rytierov a rytierok, ale interiér centra voľného času s vysokými stropmi a veľkými miestnosťami evokoval zámok, na ktorom je princezná zakliata a myslím, že aj toto miesto malo svoje čaro.

Klobúk dole pred hercami, ktorí každú situáciu s deťmi zvládali ľavou-zadnou, deťom, za ich šikovné riešenia všetkých úloh a v neposlednom rade mamám, ktorých hrdinstvo býva častokrát nepovšimnuté.

DIVADLO POLÁRKA v koprodukcii s DSB - Marie Bravencová, Monika Jelínková a kol.: Dlouhý, Široký a Bystrozraký. Réžia Monika Jelínková, Marie Bravencová, dramaturgia Karolina Ondrová, scénografia a bábky Barbora Čechová, asistentka scénografie, kostýmy Lucie Herzogová, hudba Zdeněk Král. Účinkujú Vít Malecha, Matěj Záhořík, Jarda Tomáš nebo Tibor Kotlár, Petr Theodor Pidrman, Ivana Klimešová, Tereza Chvátalová, Iveta Kocifajová a Marie Klemensová. Premiéra 20. mája 2023, reflexia písaná z reprízy dňa 25. mája 2024.

Patrícia Rotterová, študentka divadelnej réžie VŠMU