Na cigaretke s Maťkou a Adelkou, neboli autentické zakončení Theatrocénu 2024
Ohlédnutí se za letošním Theatrocénem
Našli spoločnú reč tela
Prázdna scéna s mikrofónom na okraji. Jeden z performujúcich tancuje, alebo lepšie povedané, vytvára vlastnú semiotickú zostavu znakov a symbolov pre slová, ktoré znejú z úst iného performujúceho. Performeri pred diváctvom hrajú hru na slovník a zabezpečujú tým vzájomné porozumenie medzi mnohými krajinami, ktoré sa stretli na jednom mieste.
Okrem tanca vypovedajú o pozadí vzniku Pro krásu samu. Rozoberajú limity jazyka a prekladu, ktorý môže mať citovo zafarbený podtón kvôli kultúrnemu kontextu krajiny. Alex Mugler (USA), Carlos Gabriel Martínez Veláquez (Mexiko) a Alaingo (Francúzsko) sa pokúšajú o abstrahovanie slov do pohybov, aby sa vyhli predsudkom, vychádzajúcim z prekladov. Vypozorovali, že ich rôzne tanečné diskurzy majú rovnakú vonkajšiu kompozíciu, aj keď sú z krajín na míle od seba vzdialených. Každý z nich inou pohybovou interpretáciou zobrazuje rovnakú formu.
Z pohybu sa presunuli do hudobných myšlienok. Otvárajú tému klamlivosti rapu amerických “go-getters” a chytľavej diskotékovej hudby latinskej Ameriky, ktorej človek bežne nerozumie. Ak sa však zahľadíme do textu piesní, môžeme odpozorovať jasné patriarchálne štruktúry a nekontrolovanú animálnosť. Avšak, poukazujú aj na iné témy, akými sú napr. rasizmus, láska k tancu a jeho sila vzájomne prepájať rôzne ľudské bytosti.
Performeri sú vo svojom prejave autentickí, emočne naladia diváctvo hneď od začiatku. Prirodzene sa napájame na ich humor, telá i mysle. Podarilo sa im vytvoriť otvorenú, šťastnú a uvoľnenú atmosféru, v ktorej sa cítime vítanými. V závere performance vyzývajú publikum, aby sa s nimi zúčastnilo na spoločnom tanci, čo publikum s potešením prijíma. Pro krásu samu je zážitkom spojení, pochopení a obyčajnej ľudskej radosti.
Témy, ktoré sú počas hodinového tanečného divadla odovzdávané, nie sú nové či prelomové. Forma sa nijako nevyhýba západným zdrojom a nie je inovatívna. Avšak, v českom a slovenskom kontexte sa takéto odovzdané divadlo, plné pozitívneho naladenia nepodloženom na výsmechu, vidí iba málokedy. Performeri, napriek prítomnému humoru, svojím vystúpením akcentovali dôležité myšlienky, ktoré zbližujú ľudí, ukazujú podobnosť v rozličných svetoch a dovoľujú tak nachádzať spoločnú reč. Toto všetko sa Triu podarilo cez ich prirodzenosť, osobnostný šarm, vášeň a zápal pre ich prácu.
LA FLEUR - Trio: Pro krásu samu. Réžia Monika Gintersdorfer, choreografia Franck Edmond Yao. Hrajú Alex Mugler, Carlos Gabriel Martínez Veláquez, Alaingo. Premiéra 2017. Písané z reprízy 23. mája 2024.
Ráchel Rimarčíková, študentka divadelnej dramaturgie a dramatickej tvorby VŠMU
