A ty na čom (ne)závisíš?

Na zadnej stene sa vyníma projekcia jaskyne ako fascinujúceho prírodného úkazu, ktorého vznik závisí od prepojenia množstva prírodných procesov a vhodných podmienok. Vzťahy vzájomnosti sú podobnými spôsobmi, mimo prítomnosti v texte, vytvárané i na mnohých iných úrovniach performatívneho útvaru či už v podobe príčinnosti medzi aktom pitia vody a hudobnými vsuvkami Roberta Ferenza, ktorý má naň po celý zvyšok predstavenia reagovať ustáleným hudobným vstupom, alebo jednoduchými, no rafinovanými detailmi ako pomoc scénografa zaseknutému hercovi dostať sa z kostýmu tučniaka.

Negatívna konotácia zastrešujúceho pojmu taktiež nie je plne opomenutá, berúc do hry i negatívne významy hraníc medzi dependenciou s kladným efektom a jej úzkou hranicou, oddeľujúcej ju od deštruktívnosti. Problematika je najväčšmi ilustrovaná na motíve obsesívneho divadelníctva – akonáhle režisérka doskúša jednu inscenáciu, chce ihneď započať ďalší proces, snažiac sa zabrániť akémusi zvláštnemu pocitu post-tvorivostnej prázdnoty, čo však často ústi do stavu pohltenia. Je to podobné, ako keď sa človek schová do kríkov, navodzujúcich pocit zdanlivého bezpečia. Rovnako ako divadlo, akoby umožňovali na chvíľu sa rozplynúť. Tak ako vo víre tvorivej práce, človek v nich však nemôže zostať pridlho, nakoľko začnú pichať a vo finále sa tam možno úplne stratí.

Divadelné prostredie sa v rámci citlivej i vtipnej javiskovej výpovede stáva taktiež príkladom sústavy prepojených vzťahov, v ktorej veci nevyhnutne fungujú na princípe závislostí. I náhodný akt zamenenia kabátu unavenou šatniarkou (závisiacom napríklad od toho, že jej ráno nezazvonil budík) môže prispieť k tomu, že sa tam divák už nevráti. Podobné systémy sa na našej planéte opakujú, všetko je prepojené so všetkým – veď predsa i štruktúry prírody a ľudského tela sa v mnohom podobajú. Celá spoločnosť je jeden veľký organizmus, s nami ako orgánmi, bez ktorých by nemohla fungovať. Mali by sme sa prestať snažiť byť každý srdcom bijúcim len pre seba a uvedomiť si, že ak na seba zoberieme rolu iného, no nemenej dôležitého ústroja, môžeme prispieť k tomu, aby sa stal tento svet funkčnejším, zdravším a možno i ľudskejším miestom.

V závere sa všetci v sále spoločne pozeráme na nafukujúcu sa pyramídu, vo vlastnom tichu za zvuku Bachovej skladby. Následne dostávame možnosť vybrať si z troch možných koncov tohto performatívneho projektu, pričom máme k hlasovaniu využiť vlajočky pod našimi sedadlami. Výsledok je závislý len a len od nás a my si volíme alternatívu spontánnej skladby dňa. Klavirista ju začína hrať, zatiaľ čo sa celá sála odovzdáva jeho tónom, vrátane troch výskumníčok, ktorých úsmevy v tom momente závisia práve od neho. V tomto priam katarznom rituálnom koncerte sa aspoň na krátku chvíľu usmievame snáď úplne všetci v uvedomení, že sme vytvorenou spolupatričnosťou práve deklarovali svoju závislosť. Vo svete, obývanom ôsmymi miliardami ľudí, je vlastne celkom ľahké predstierať, že sa navzájom nepotrebujeme, skrývajúc sa do svojej malej individualistickej ulity. Možno práve toto krátke, pôvabné okúsenie krásnej vzájomnosti môže byť podnetom k uvedomeniu si svojej vlastnej pozície a najmä faktu, že bez vzájomnosti sa jednoducho veľmi ďaleko človek nedostane. Koniec-koncov, je závislý už len od zeme, na ktorej stojí…

Masopust: Deklarace závislosti. Réžia a koncept Anna Klimešová, Tereza Marečková, Kateřina Součková. Scénografia Dragan Stojčevski, hudba Robert Ferenc. Premiéra 30.9.2023. Písané z reprízy 26.5.2024.

Lea Valentová, študentka Divadelných štúdii a Mediálnych štúdii a žurnalistiky, MUNI