„Men and gods only“. Faktom je, že drvivá väčšina pisárov boli vždy mužského pohlavia. Príbehy o mužoch boli písané mužmi. Príbehy o ženách boli písané, až na drobné výnimky, zasa mužmi. Nakoľko ich možno považovať za autentické? Nakoľko je v príbehu ženský pohľad upravený z perspektívy muža? Koľko priestoru dostala v mýte o Oidipovi postava Iokasté na prejavenie sa? Inscenácia Iokasté má byť pokusom o feministickú pomstu na tomto mýte. Paradoxom ale ostáva, že aj text k tejto inscenácii napísal muž.
Inscenácia je syntézou umení. Okrem hudby v pozadí a pohybovej performancie protagonistov, je po celý čas na javisku výtvarník Juraj Poliak, ktorý počas trvania inscenácie vyrába objekty zo sadry. Ako prvé odhalí veľké ústa, ktoré svojou otvorenosťou akoby povedali: „Hovor!“. A Iokasté môže v mene všetkých žien konečne prehovoriť. V závere sa zo všetkých sadrových častí poskladala celá tvár a príbeh bol dorozprávaný. Princíp rozprávania príbehu je založený prevažne na striedajúcich sa monológov dvoch hercov. Počas toho, ako jeden rozpráva, druhý ho počúva alebo pomáha vyrábať sadrové objekty. Chvíľami estetika scény pôsobí ako laboratórium. Vystupujúci majú na sebe chrómové teplákové súpravy. Herci pracujú s kapucňami so zipsom za účelom zahaľovania tvárí. Zaujímavým detailom sú moderné „smartwatchky“ na ich rukách. Moderným prvkom je tiež LED svetelná maska, ktorú si herci striedajú. Na divákov obzvlášť zapôsobila vo chvíľach, keď sa na nej zjavil nápis „spoiler alert“ pred tým, ako šli herci prezradiť niečo z mýtu o Oidipovi. Počas inscenácie sa taktiež využíva projekcia, pomocou ktorej sa na javisko premietajú nápisy v starogréčtine.
Časti inscenácie sú rozdelené podľa mien mužov, ktoré zohrávali v živote Iokasté najväčšiu úlohu: prvý muž Laios, brat Kreón, syn a druhý muž Oidipus a synovia Polyneikes a Eteokles. Brutovský poňal text vtipným spôsobom prepojením starogréckej mytológie s narážkami na súčasnosť. Problém „ťažkej“ hádanky mýtického tvora Sfinx so ženskou hlavou a obnaženým hrudníkom, je vysvetlený ako neschopnosť mužského pohlavia koncentrovať sa pri pohľade na ženské bradavky s výhovorkou: „žena je hádanka“. Naskytá sa otázka, či je pre mužov naozaj tak ťažké pochopiť „ženský svet“. Či je naozaj tak komplikovaný, a či nestačí len počúvať a brať ho vážne, rovnako ako ten „mužský“. A pozor! Spoiler alert! Príbeh Brutovského sa nekončí samovraždou Iokasté. Pomsta vrcholí „zabodnutím meča do príbehu“, čím Iokasté symbolicky zabíja starogrécky mýtus. Na záver inscenácie dochádza k ozvlášňujúcemu účinku, ktorý spočíva vo výmene jazykov – slovenská herečka prednáša repliky v češtine a český herec v slovenčine. Jana Oľhová a Petr Konáš predviedli vydarenú česko-slovenskú súhru, čo diváci na záver uctili dlhotrvajúcim potleskom. Aj napriek mnohým historickým, spoločenským a politickým odkazom na svetové, ale aj vnútorné dianie, publikum s nadšením reagovalo na každú priamu, aj nepriamu narážku.
Spojenie českej a slovenskej scény nemohlo dopadnúť lepšie a dokazuje jedinečne blízke puto, ktoré medzi sebou ako národy máme.
Městská divadla pražská (Komedie) a Slovenské komorné divadlo Martin – Lukáš Brutovský: Iokasté. Réžia Lukáš Brutovský, dramaturgia Miro Dacho, scéna Pavel Borák, kostýmy Zuzana Hudáková, výtvarná spolupráca Michaela Poliaková, objekt na scéne Juraj Poliak, videoprojekcia Matouš Ondra, choreografia Martin Talaga. Hrajú Jana Ol’hová, Petr Konáš, Juraj Poliak. Premiéra 28. októbra 2022. Písané z reprízy na festivale Divadelní svět Brno 19. mája 2023.
Monika Slodičková