Divadelná Nitra 2023: Nezávislá kultúra sa ozvala…a skočila nám do rečí

Po skončení úvodného predstavenia Endokanabinoid kolektívu Divadla Stoka zaznieva potlesk. Veľká sála Divadla Andreja Bagara sa pomaly vyprázdňuje. Nie náhodne nasleduje verejná debata s názvom Nezávislá kultúra v ohrození?, nakoľko toto divadlo pod vedením Blaha Uhlára patrí svojou dlhou tradíciou k akýmsi symbolom slovenskej nezávislej kultúry bojujúcej o prežitie.

Pilierom peňažnej podpory je pre kultúru nezriaďovanú štátom od roku 2015 Fond na podporu umenia. Počet žiadostí o financovanie však prevyšuje sumu štátneho príspevku, ktorý sa nevalorizuje. V dôsledku zvýšených nákladov v dobe po pandémii a pod vplyvom ruskej agresie na Ukrajine je tak pre mnohých tvorcov prakticky nefunkčný. Za účelom predebatovania tohto systémového problému sa za jedným stolom stretávajú manažérka kultúry a poradkyňa ministerky kultúry Slovenskej republiky, nový riaditeľ Fondu Róbert Špoták a režisér a umelecký riaditeľ bratislavského priestoru súčasnej kultúry A4 Ľubo Burgr, ktorý zastupuje pohľad aktívneho kultúrneho aktéra.

Rozprava začína, predstavitelia rôznych uhlov pohľadu majú možnosť vyjadriť svoj názor. Atmosféra v miestnosti postupne začína hustnúť. Po hodine mierne napätej, no stále veľmi sporiadanej diskusie sa ozýva z hľadiska výkrik: „Všetko ste nám zamietli!“ Divák zisťuje, že Blaho Uhlár nadobudol potrebu vstúpiť do diania. Ten následne zhruba o dvadsať minút neskôr zostupuje z hornej časti hľadiska do prvej rady. Na mobile si prezerá zákony a dvíha ruku – hlási sa, čaká kým mu moderátor udelí slovo. K tomu však nedôjde. Uhlár frustrovane vstáva a vbieha priamo na javisko. Obviňuje Špotáka a predstaviteľov Fondu z klamstiev. Po tomto ostentatívnom prejave nespokojnosti si sadá naspäť na svoje pôvodné miesto, pričom demonštratívne ťuká do stoličky pred sebou a občas zareaguje na výroky diskutujúcich cynickým úchechtom. Reakcia na seba nenecháva dlho čakať, a tak sa o chvíľu ozýva ďalší hlas: „Ak sa Vám tu nepáči, tam sú dvere. Nechajte ich dohovoriť, je to neuctivé,“ zastáva sa diskutujúcich mladá konzervatoristka. Takmer dvojhodinová debata sa postupne schyľuje ku koncu. Záverečný potlesk je veľmi neistý a Blaho Uhlár mizne vo dverách takmer nebadane. Uplynulé vyhrotené momenty v nás zanechávajú zmiešané pocity. Práve z toho dôvodu vzniká rozhodnutie o udalostiach napísať, pokúšajúc sa o nájdenie odpovedí na naše otázky. Zároveň ich chceme sprostredkovať k ďalšiemu uvažovaniu. Je radikálna forma protestu správna? Ako by mal vlastne vyzerať správny protest? Treba pre vydobytie zmeny kričať či ostať v medziach slušnosti? Kto má pravdu?

Barborka: Rozhodnutie uskutočniť diskusiu bezprostredne po Uhlárovom predstavení Endokanabinoid nepovažujem za náhodné. On sám na ňu z rôznych, možno aj pádnych dôvodov, pozvaný nebol. Nezriaďovanú kultúru a hlas umeleckej sféry mal reprezentovať Ľubo Burgr, ktorý minimálne z môjho pohľadu nedostal v diskusii toľko priestoru na prejav ako ostatné osoby. Róbert Špoták a Zuzana Ivášková rozprávali omnoho viac, čo prispievalo k formujúcej sa frustrácii. Táto frustrácia vznikala aj u mňa, keďže som chcela počuť aj druhú stranu. Funkcionári veľa rozprávali o tom, ako by to mohlo byť, ale ako sa to nedá, aké je to celé náročné, ako ani Fond samotný nemá dosť financií a kapacít... Chcela som počuť aj hlas a názor niekoho z praxe. Na konci nebol ani priestor na otázky od publika. Pocitovo bola celá diskusia priveľmi dlhá, pričom reálna prax nemala dostatok slova. Z toho prameniaca frustrácia sa nakoniec prejavila vstupom Uhlára. Keď riaditeľ hovoril o tom, ako skutočne chodí na stretnutia s tvorcami a tvorkyňami a rozpráva sa s nimi, mal režisér Divadla Stoka potrebu proti vyjadreniu protestovať a vyjadriť, že riaditeľ všetky návrhy zmieta zo stola. Frustrácii úplne rozumiem. Rovnako súcitím s tým, že sa nevie alebo možno ani nechce ovládať a má potrebu vykričať svoju verziu. Ak človek skutočne verí svojej pravde, tak chápem, že sa mu ťažko počúva, ak niekto iný hovorí úplný opak. Prosto máš chuť do toho skočiť.

Lea: Ja tiež rozumiem jeho frustrácii, ale stále úplne neviem, ako sa k jeho prejavu nespokojnosti postaviť. Z hľadiska bazálnej slušnosti určite vhodný nebol, avšak aj v histórii bolo na presadenie mnohých markantných zmien potrebné začať „kričať“ v štádiu, keď bol pre niekoho problém neúnosný do takej miery, že to po dobrom už jednoducho nešlo. V tomto prípade mám pocit, že samotný riaditeľ Fondu, ktorého Uhlár konfrontoval, je síce aktuálne riaditeľom, avšak stále je iba „malým pánom.“ Je nový a on samotný zo svojej pozície toho veľa nezmôže, nakoľko podfinancovaný je aj Fond samotný. Taktiež hovoril napríklad o nedostatku kapacít potrebných na zabezpečenie lepšej komunikácie s umelcami. Moja prvotná myšlienka vtedy bola „tak zvýšte kapacity, veď to je jednoduché.“ Také jednoduché to však nie je. Aj Fond je len jeden stupienok v rebríčku inštitúcií. Existujú iné, ktoré sú nad ňou a kapacity Fondu tak závisia od tých vyšších. Aj keď je rozhodovanie Fondu o tom, komu peniaze prideliť nezávislé od Ministerstva kultúry, stále je financovaný štátom z verejného rozpočtu. Závisí tak napríklad aj od Ministerstva financií, aký obnos peňazí mu poskytne na príspevky, ale aj samotný chod. Na druhej strane aj podľa mňa dostávali Špoták a Ivášková viac priestoru ako Burgr. Najviac hovorila práve Ivášková. Prezentovala, že sa na zlepšení systému už pracuje. Hovorila slušne, poučene a k veci. Celkovo pôsobila medzi dvoma stranami ako akýsi katalyzátor a ukľudňovala vyhrotenosť, čo bolo v niektorých situáciách viac ako prínosné. Kultúra má však v spoločnosti nepochybne zásadné miesto a ak nedostanú jej predstavitelia dostatok priestoru na prezentovanie problému, jej dôležitosť sa bagatelizuje.

Barborka: Áno, množstvo zásadnejších zmien v histórií bolo ozvenou radikálnejších „punkerských“ protestov, nie pokojných diskusií. Zároveň si však myslím, že aj takéto formálne diskusie sú dôležité, nakoľko oheň ohňom neuhasíš. Chápem však, že pre človeka majúceho pocit absolútnej pravdy, môžu byť útokom na ego. Hovorí o preňho banálnej veci, ktorá by mala byť všetkým jasná, avšak musí sa správať úctivo a svoju pravdu slušne formulovať. Na druhej strane to tak niekedy byť musí, inak sa veci nezmenia. Musí to ísť aj touto cestou. Podľa mňa je dobré, že sa diskusia odohrala, aj keď mi pripadala iba veľmi povrchová a nekonkrétna.

Lea: Ja si doteraz nie som úplne istá, pre koho bola diskusia určená. Jednak v hľadisku sedelo veľmi málo ľudí a diskutujúci rozprávali o záležitostiach, ktorým bežný smrteľník rozumie iba v obmedzenej miere, ak vôbec. Určite je dobré, že sa ju podarilo uskutočniť a posadiť osoby reprezentujúce odlišné pohľady na vec za jeden stôl. Malo však zmysel robiť to verejne? Nebolo by lepšie keby sa zainteresovaní jednoducho sami stretnú a snažia sa nájsť riešenia? Frustráciu Blaha Uhlára chápem, ale diskusia sa týmito prejavmi narúša. Ak už sa nastolia určité pravidlá a dôjde k dohode, že sa bude diskutovať nejakým spôsobom s cieľom nájsť východisko, mali by sa tieto pravidlá aj dodržať. Ak ich niekto nerešpektuje, udupáva tým snahu o sporiadanú rozpravu, čo môže vyznievať ako nezáujem o reálne hľadanie riešení. Nebude tento prejav protestu znova iba impulzom k myšlienke, že slušnou komunikáciou sa nič nevyrieši? Priestor na vyjadrenie názoru by mal dostať každý, takže treba nechať človeka hovoriť a dohovoriť, aj keď s ním nesúhlasím. Uhlárovo skákanie do reči vhodné nebolo. Na druhej strane on sám tiež ten priestor nedostal. Tým, že tento priestor nemal ani Ľ. Burgr, chápem z čoho frustrácia vznikla. Nachádzam tak čiastkovú pravdu v oboch pozíciách, avšak spolu s ňou aj tú istú neochotu naozaj vypočuť druhú stranu. Vynára sa otázka, kde je stredná cesta a či ju vôbec vieme nájsť?

Barborka: Je to náročná otázka. Ak by po celé dve hodiny diskusie nenastala žiadna komunikácia s publikom, nebola by som spokojná. Diskusia na mňa pôsobila ako spôsob ukázania verejnosti, že Fond existuje a dokáže sa rozprávať s Ministerstvom kultúry a nezávislými divadlami. Ironicky, subjekty nevchádzali do diskusie s vôľou či túžbou niečo riešiť, išlo skôr o performatívnu diskusiu. O ničom konkrétnom sa nehovorilo. Všetko by sa len teoreticky diať mohlo, možno niečo sa diať nemusí a tak ďalej…

K Uhlárovi ešte poviem, že ak by im do reči neskočil, tak by v diskusii nerozprával vôbec. Nemal inú možnosť prejavu. Neviem si predstaviť, že by som dve hodiny vnímala Uhlárovu prítomnosť v hľadisku spolu s celým súborom Divadla Stoka s tým, že by sa vôbec nijako nevyjadrili. Bola by som veľmi frustrovaná a ich názor by mi chýbal. Nestačil by mi len komentár ex post, ale práve by ma zaujímali ich názory na jednotlivé prehovory osôb. Napríklad, keď bola reč o finančnom ohodnocovaní „kvalitných“ diel, veľmi mi chýbal hlas, ktorý by sa ozval s otázkou: „Čo je kvalitné dielo?“

Lea: Presne, táto otázka vo mne tiež zarezonovala. Jedným z kritérií, podľa ktorého Fond prisudzuje financie, je miera kvality či prínosu projektov, avšak tieto pojmy sú veľmi subjektívne a môžu pre každého znamenať niečo iné. Umenie má mnoho foriem a tvorca a inštitúcia môžu kvalitu vnímať rozdielne. Aj samotné publiká sú rozmanité. Napríklad morálne ponaučenie inscenácie neznamená automaticky vysokú kvalitu. Čo je teda to všeobecné kritérium?

Barborka: Neskôr prišla reč na to, že kvalitu možno odčítať z množstva ľudí, ktorí divadlo navštevujú. Nesúhlasím s tým, pretože majorita navštevuje populárne a komerčné divadlá so známymi tvárami z televíznej obrazovky. Samozrejme, aj tento typ divadla uznávam, nič proti nemu. Menej inštitucionalizované scény majú menšie publikum, čo ale neznamená, že sú horšie. Súčasne, ani komerčnejšie divadlá nie sú horšie. Sú iné. Nemyslím si, že ide o adekvátne kritérium. Nemôžeme predsa financovať divadlá na základe toho, akú majú predstavenia účasť. Napríklad SND má väčšiu účasť, čiže logicky má viac peňazí. Možno keby Stoka mala toľko peňazí, tak by aj účasť bola väčšia. Ide aj o marketing. Veľa ľudí ani nevie, kedy a kde Stoka hrá. Znova chcem podčiarknuť, že to neznamená, že Národné divadlo je zlé. To, že je známejšie než Stoka, bezprostredne plynie aj z iných dôvodov. Porovnávam ich len pre ten extrémny príklad, na ktorom sa jednoduchšie číta, že väčšia účasť neznamená, že si automaticky zaslúžia viac peňazí.

Lea: Ďalšou vecou je, že nie všetky umelecké projekty sú určené pre masy ľudí.

Barborka: Presne. Mnohé formy sú vhodnejšie pre komornejšie prostredie, čo im ale vôbec neuberá na kvalite.

Lea: Práve. Ak má však nejaká inštitúcia ako kritérium zisk a peniaze sa nevracajú, je logické, že im to nedáva zmysel robiť. Je však zisk všetko? Tým nemierim na žiadne konkrétne divadlo, iba uvažujem.

Barborka: Je tiež logické, že ak je priestor komornejší, tak veľmi často sú náklady na prevádzku menej finančne náročné. Kladú si iné nároky.

Lea: To finančné ohodnotenie nie je asi úplne primerané, keď divadlo musí živoriť. Samozrejme, že nikto neočakáva, že Stoka dostane toľko peňazí čo Národné. O to ale ani nikto nežiada.

Barborka: V tomto chýba komunikácia. Keď nemáš hlas na prejavenie sa, máš chuť kričať. Myslím si, že Uhlárov prejav bol stále veľmi umiernený, keďže sa predsa len chvíľu aj hlásil o slovo. Sú to len domnienky, no myslím si, že ak by sa Uhlár neprejavil, tak by sa ozval niekto iný. Zároveň je otázkou, či Uhlára do diskusie vôbec pozývať.

Lea: Myslím si, že na to neprídeme. Vhodnejšie je asi nastoliť otázku, keďže ide o tak komplexný problém.

Barborka: Za mňa je to jin a jang, prítomné musia byť oba druhy komunikácie. Formálna a aj protestnejšia. Kričanie bez slušnej diskusie nemá zmysel, rovnako ako umiernený rozhovor bez energetickej vzbury.

Lea: Uhlárovo zasiahnutie ukázalo na veľký a dlho prítomný problém, ktorý v komunikácii medzi inštitúciami a kultúrnymi tvorcami je. Podľa mňa sa obidve strany navzájom nepočúvajú, no jedna strana dostáva oveľa viac priestoru. Prejav pána Uhlára nebol z hľadiska slušnosti správny, no bol potrebný.