Festival Radosti 2025: On není náš, někdo ho vyměnil!
Téma osobnosti, jinakosti, odmítnutí, vyloučení i (ne)přijetí zachycuje polský Teatr Wolność v inscenaci Syn.
Karol Filo na Divadelnom festivale Kutná Hora odohral hneď dve predstavenia s názvami Dobre už bolo a Krajina medveďov, ktorá mala svoje premiérové uvedenie. Obe diela sa pokúšajú cez introspektívne výpovede reflektovať aktuálnu politickú situáciu na Slovensku. V inscenácii Dobre už bolo Filo vedie osobný dialóg so svojím starým otcom. Autenticita starého otca rámcuje celé dielo a vedie k snahe o medzigeneračný dialóg. Autor ho diváctvu sprostredkúva cez video záznam. Súbežne sa na scéne pred premietacím plátnom dohrávajú minimalistické performatívne výstupy.
Oproti tomu sa v Krajine medveďov Filo rozhodol pre performatívnejšie stvárnenie osobného postoja k slovenskej politickej problematike. Ako uvádza anotácia k inscenácii, Filovi sa nepríjemné spoločensko-politické udalosti prepisovali do snov, ktoré si zapisoval a z nich následne vytvoril danú inscenáciu.
Dominantným scénografickým prvkom v nej bola polopriesvitná látka pokrývajúca celý kukátkový priestor javiska. Vytvorila tak bariéru medzi hľadiskom a javiskom a v kombinácii so svetelným dizajnom navodila snovú atmosféru.
Inscenácia pozostávala z montáže jednotlivých „snov“, ktoré vždy uviedlo premietnutie názvu danej epizódy či kapitoly s jej príznačným grafickým vyobrazením na spomínanú polopriesvitnú látku. Okrem toho bola scénografia strohá a pracovala s rovnakými elementami počas celého predstavenia.
To, čo strácalo zrozumiteľnosť bol v prvom rade obsah. Zrejme sa nedá jednoznačne posúdiť, či autor skutočne použil ako námety svoje vlastné sny, avšak pochybnosť sa zjavuje nielen na úrovni toho, či sú dané scény snahou o autentické vyobrazenie snov, ale aj po uznaní istej umeleckej intervencie do diela. Vynára sa otázka, či domnelá inšpirácia autora neslúži len ako argument pre formálne spracovanie diela. Práve to potom môže oslabovať jednotlivé scény po obsahovej stránke a rovnako aj celkové vyznenie inscenácie, ktorá sa nasilu snaží pôsobiť snovým, poetickým a agitačným dojmom.
V diele bolo možné badať primárne motívy návratu, násilia či triednej nerovnosti. Jednotlivé repliky, ktoré na ne odkazovali v podaní performerstva (Karol Filo, Olesia Usata, David Mirský) však vyznievali vágne a ich význam vzápätí vyprchal. Hneď v úvodnej scéne performerka stvárňovala babičku hovoriacu po slovensky. Okrem jasného českého prízvuku bolo počuť „ř“ a iné prerieknutia, čo vytváralo nevyžiadanú komickosť danej scény. Avšak aj za predpokladu, že fušerský prejav bol režijno-dramaturgický zámer, po tomto stvárnení stále ostáva horká pachuť, pretože nedôsledné podanie iného než osvojeného jazyka môže pôsobiť neúctivo voči rodeným hovoriacim. V inej scéne jeden z performerov stvárňoval Gretu Thunberg, vyznievajúcu ako „führer“ hovorí o nerovnosti a okázalo (len na úrovni konštelácie slov) sa v rámci svojho prejavu zamýšľa nad tým, prečo trpia práve chudobní ľudia. V jeho prejave bolo možné vnímať monotónnu intonáciu či absenciu vnútornej energie v nadväznosti na danú situáciu, čo sa stalo „nešvárom“ u všetkých z performerstva, kvôli čomu ich prejav pôsobil amatérsky.
Najsignifikantnejšou pasážou celej inscenácie bola záverečná scéna. Performeri a performerka repetetívne tancovali svoju osobitú choreografiu. Každý*á z nich mal*a svoje „miestečko“, na ktorom postupne zrýchľujúce sa pohyby opakovali.
V istý moment Filo hovoril do mikrofónu aktivisticky znejúce frázy a opäť sa navrátil do svojej tanečnej kompozície, počas ktorej sa začal vyzliekať. Keď bol už úplne nahý, pokračoval plazením sa smerom k priesvitnej látke, ktorú čiastočne podliezol. Polovica jeho tela vytŕčala von, druhá bola stále vo fiktívnom svete. Vtedy si zobral mikrofón a dokončil svoj prejav. Nahota v tomto kontexte pôsobila skôr tendenčne a zanechala vo mne rozpaky. Emancipačný potenciál tejto scény (akýsi zárodok kritického, spoločenského či osobného uvedomenia) nebol naplnený. Perfomerov herecký prejav nebol presvedčivý, pôsobil plocho a neangažovane a nebol v súlade s textom, ktorého obsahová stránka popisovala zásadné témy len povrchne.
Inscenácia Krajina medveďov stojí na pevnej formálnej štruktúre, avšak jej režijno-dramaturgické uchopenie naráža na viacero prekážok. Aj keď je reflexia súčasnej situácie viac než potrebná, tvorcovia a tvorkyne stále stoja pred veľkou výzvou v tom, ako takéto komplexné a neustále meniace sa témy uchopovať. Napriek tomu, že inscenácia bola vo viacerých ohľadoch problematická, po formálnej stránke pôsobila pútavo a cieľavedomo.
Karol Filo a co – Krajina medveďov. Autor Karol Filo, asistentka réžie Olesia Usata, dramaturgia Domen Šuman, Eliška Peřichová, produkcia Ctibor Goldefus, supervízia Robert Smolík, konzultace Jiří Adámek, Zuzana Šklíbová. Hrají Karol Filo, Olesia Usata, David Mirský. Preméra 20. září 2025, písané z premiéry na Divadlením festivalu Kutná Hora.
Téma osobnosti, jinakosti, odmítnutí, vyloučení i (ne)přijetí zachycuje polský Teatr Wolność v inscenaci Syn.
Co se ve stínech skrývá, ale zůstává nevyřčeno? Jaké významy zůstávají skryté? A komu stín patří? Odpovědi, pokud vůbec mohou být nalezeny, vyvstávají v inscenaci Untold italské divadelní výzkumné skupiny UnterWasser.