DFKH 2024: Environmentálna ťažba zo spojení

Organizátorstvo pod záštitou Divadla X10 si pre návštevníctvo pripravilo jedenásť predstavení z česko-, slovensko- a nemecko-jazyčných kultúr. Keďže nepočuť vravu o nejakom podtitule, na um prichádza myšlienka. Čo jedenástku diel tematicky spája v jeden trojdňový celok? Medzi predstaveniami hneď na prvý pohľad možno tvoriť páry alebo skupinky. Prichádzam s nápadom štyroch pomyselných názvov, a to Krvavé dejiny, Dnešné násilie, Mŕtva príroda a Utopická hravosť. Vynechávam pri tom inscenáciu The Power Game od tvorivej trojice Andrea Miltnerová, Sofía Leyva-Mayorga a Jan Komárek a koncert Kalasa Liebfrieda. Tieto dve diela so mnou nekomunikovali jazykom, ktorému by som rozumela, a preto ich nechávam napokoji. Rozdelenie jednotlivých umeleckých diel do kategórií poslúži ako nástroj pre objavenie vyššieho spojenia nad všetkými deviatimi titulmi.

Krvavé dejiny

Krvavými dejinami nazývam tri divadelné diela, ktoré oprašujú príbehy o moci a o akejsi „povinnosti zabiť“. Schillerova Marie Stuartovna od súboru OLDstars v réžii Prokopa Košařa ukazuje kráľovnú Alžbetu nútenú pod tlakom zákona odsúdiť sestru Máriu Stuartovú na smrť. Inscenačne neprovokatívne dielo ma necháva emočne chladnou, možno pretože som si nevyvinula k postavám vzťah, keďže boli charakterovo plytké. Marie Stuartovna je z toho dôvodu rýchlo zabudnuteľnou inscenáciou. Neoptolemovo poslanie zabiť v inscenácii Filoktétés v réžii Ondřeja Štefaňáka z tvorivého tímu Divadla X10 vnímam podnetnejšie. Náramne náročné predstavenie na udržanie pozornosti a na aspoň minimálne orientovanie sa v deji pretrváva pútavým vďaka svojmu rytmu a konzistentnými vložkami zábavného charakteru. Na konci predstavenia len zdanlivo tuším, aký bol dej, no sebavedomo si pamätám svoj smiech a prežívaný „entertainment“ vytváraný sprievodnými efektami ako je live cinema, hudobné vsuvky či humorné dodatky. Trojicu Krvavých dejín završuje Odysea režírovaná Dávidom Paškom z Divadla Ludus. Opäť ide o antický príbeh zasadený do súčasnejšej podoby. Tempo inscenácie je tak rýchle, že sa človek nestíha zasmiať na vtipnej replike a nemá čas na žiadne vlastné myšlienky, čo vnímam ako oslobodzujúce, ale zároveň možno až nepríjemné. Tematickú skupinu spájajú faktory ako dej z minulosti vnímaný dnešnou optikou a odstup od divadelnej hry (alebo od novej adaptácie hry) umožňujúci kritický pohľad na známe príbehy, ktoré tak odrážajú univerzálnu podobu násilia.

Dnešné násilie

Žilinská inscenácia Manifest od Pavla Viechu a performatívna prednáška Making of a man od Quindell Orton vytvára dvojicu umeleckých diel mnou nazvanej ako Dnešné násilie. Rovnako ako pri Krvavých dejinách ostávame pri terore, no prekračujeme časový prah do úplnej aktuálnosti. V Manifeste herci a herečky predstavujú skutočných teroristov a teroristky, teda ľudí zo súčasnosti, ktorí zavraždili občanov a občianky ako sme my, diváctvo v hľadisku. Keďže terorizmus je u nás stále prítomnejšou témou, predstavenie prežívam veľmi emocionálne a preto nechávam typickejšie teatrologické analýzy bokom. Festival bol otvorený predstavením Manifest a svojim obsahom poznačil celý priebeh DFKH. Aj z toho dôvodu vymedzujem inscenácii v texte viac priestoru. Medzi sprítomnenými vrahmi je aj človek, ktorý zabil môjho dávneho kamaráta Matúša Horvátha. Sedím na stoličke v divadle, pozerám sa do zeme a plačem. Počúvam slová vraha, dávam mu to, čo chcel, pozornosť. Vnímam nenávistné a agresívne manifesty, akoby ich niekto hovoril priamo mne do ucha. Celé predstavenie uvažujem o tom, prečo sa neinscenujú príbehy o Matúšovi a Jurajovi, ale poľudšťuje sa ich bezcitný vrah. Nechcem vedieť jeho meno, nechcem poznať jeho manifest. Samotné zdieľanie manifestu považujem za eticky problematické. Výhodnejším spôsobom by bolo snáď scudzenie a analytické rozoberanie textu. V Manifeste sa nikdy nespomínajú mená mŕtvych ľudí, stávajú sa z nich len akési ploché postavy vo farebných životoch vrahov a vrahýň. Nemám súcit pre vraha môjho kamaráta. Slovenský terorista zabil Matúša Horvátha, Juraja Vankuliča, ťažko ublížil Radke Tokšiarovej a poznačil nespočetné množstvo nielen kvír ľudí. Prosím, nezabudnime na mená obetí a nezmenšujme ich osobnosti na úbohé prekážky v poľudštenej postave vraha. Tím tvorcovstva v úvode oznamuje svoj nesúhlas s obsahom nenávistných manifestov použitých v diele, čo sa však nevyjavuje ako dostatočné ospravedlnenie pre zverejnenie nenávistných manifestov touto inscenáciou.

„Querness“ a predstavy o maskulinite pretrvávajúce v patriarcháte sú tematizované v diele Making of a man. Nebinárny človek Quindell Orton pomocou zábavnej powerpointovej prezentácie osvetľuje rôzne pohľady na danú problematiku. Hovorené slovo je doplnené pohybovými intervenciami vytvárajúcimi komplexný zážitok, pričom sa vyzdvihuje nonsens binárneho delenia sveta a hlúposť rozdelenia prívlastkov ako „emocionálna“ k ženám a „racionálny“ k mužom. Po performatívnej prednáške neostávam re-traumatizovaná ako po Manifeste, no ostáva vo mne pohoršenie nad silou patriarchátu.

Mŕtva príroda

Tému Mŕtvej prírody vnímam ako obraz dystopickej budúcnosti, kde je mimoľudskému svetu ubližované natoľko, až tragicky umiera. Priestor určený odpočinku s názvom Restful garden je umelecké dielo, teda šapitó vyplnené inštaláciami machu, kvetov, kresieb a písaných textov tvorených metódou prúdu vedomia. Ružovofialové osvetlenie v kontraste so živou trávou pod nohami evokujú akési čarovné vílie sídlo. Miesto plné vankúšovitých predmetov umožňuje návštevníctvu oddýchnuť si a spomaliť. Do Restful Garden je zasadená performance Washaway / Before you pierce the ground, koncert Ester Grohovej a Lenky Vořechovskej doplnený pohybom Kateřiny Jaglovej. Strojené zvuky prírody a umelosť priestoru vytvárajú predstavu umierajúcej siete všetkého mimoľudského. Papierovo plastové kvety a ďalšie iné detaily v kontraste so skutočnou trávou a zeleným machom evokujú človekom vytvorený odpad rozhádzaný po celom svete. Pomalý a utrápený pohyb Jaglovej pripomína skľúčený obraz trpiacej Matky prírody, ktorá bytostne túži po odpočinku v Restful Garden. V Mŕtvej prírode vidím násilie človeka voči všetkému vôkol seba a keďže aj my sme súčasťou planéty, násilie voči sebe samému. Matka príroda ako naša pomyselná pôvodkyňa, my ako jej biologická súčasť, ktorá ju ničí. Kedy si uvedomíme, že sme jedno a to isté?

Utopická budúcnosť

Pozitívnejší obraz budúcnosti ponúka dvojica diel Návštevníci z dielne V.O.S.A. Theatre Blackout Paradox, LightLab a Mikrosvěty od Jazmíny Piktorovej a Sabiny Bočkovej. Obe predstavenia v línii Utopickej budúcnosti sú situované vo vonkajšom priestore verejného parku pod hradbami kutnohorského zámku. Po re-traumatizovaní inscenáciou Manifest som stále emočne rozladená, a tak bezprostredne nasledujúci Návštevníci nedostávajú moju úplnú pozornosť. Utieram si príležitostné slzy a vnímam veľký húf ľudí. Medzi nami plávajú obrovské bábky modrastých odtieňov vedené hereckým súborom, sprevádzané aj členstvom Divadla X10. Okúzľujúce bytosti ma upokojujú po emočnom vypätí, sústreďujú moju pozornosť na prítomnú chvíľu. Intenzívne prežívam túžbu dotknúť sa veľryby, ktorá pláva smerom ku mne. Večerná tma dodáva bábkam magický ráz romantickej mystiky. Inscenácia Mikrosvěty sa koná posledný deň a vedie moje vnímanie k maličkostiam, k tu a teraz. Na začiatku predstavenia sme vyzvaní a vyzvané k hľadaniu malých predmetov okolo nás. Môžeme sa pri tom zamerať na ich kvality. Je to mokré? Tvrdé? Smradľavé? Guľaté? Hľadaním drobností v parku sa ponúka možnosť vidieť skutočne bohatý svet stebiel trávy, mravčekov, lístočkov a podobne. Túžim každú maličkosť objaviť a prebádať. Po pohybovo muzikálnej performance nasleduje posledná časť inscenácie, a to vstup diváctva na pódium s výzvou hrať sa, postaviť si z prinesených predmetov svoj vlastný mikrosvet. Prvé zaplnia javisko deti. Deti, ktoré stavajú svety, tvoria si svoju vlastnú budúcnosť. So záujmom prezerajú každý kamienok, fazuľku či omrvinku. Drobnosti dostávajú nehu, starostlivosť a záujem. Prenesením Mikrosvětov z vnútorného priestoru (pre ktorý inscenácia vznikla) do vonkajšieho priestoru, vyznieva inscenácia ekologicky. Tematizuje vzťah človeka k prírode, k mimoľudskému svetu. Narozdiel od všetkých ostatných skupín sa v Utopickej budúcnosti neobjavuje myšlienka násilia. Je to snáď protipól Mŕtvej prírody, svetlá možnosť ako môžeme na svete spolunažívať. Matka príroda netrpí, neumiera, neoddychuje. Hrá sa s nami, dostáva sa nám jej pozornosti a žijeme spoločne v záujme a snahe zistiť vzájomne o sebe čo najviac.

Divadelný festival Kutná Hora ponúkol dramaturgickú koncepciu pestrých inscenácií a performance, ktoré navzájom spájajú rôzne tematizácie násilia. Pocit tlaku konať násilie, aj keď si jeho správnosťou nie sme istí a isté. V akej spoločnosti sa nachádzame a kam spejeme? Zahubíme prírodu, zničíme seba samých? DFKH ukazuje možnosť, ako neostať v beznádeji, a šťastnú vidinu budúcnosti, v ktorej si všímame aj iné, ako len nás samých. Sme súčasťou obrovskej siete žijúceho, sme zo 70% voda a voda je 70% planéty. My sme príroda, sme strom, sme vták, sme žubrienka a sme minerál. Globálnym otepľovaním ubližujeme sebe. Nehierarchizované spolunažívanie vedie k poznaniu, objavovaniu maličkého. Kladením dôležitosti drobnostiam sa prestávame vyvyšovať nad prírodu. Deantropocentrizáciou si uvedomujeme dôležitosť celej siete vzácneho mimoľudského sveta.