Mário Drgoňa: Nie som si úplne istý, či dostaneme kultúru do stavu pred tzv. ministerkou kultúry Šimkovičovou, pretože sa obávam, že tie škody budú príliš veľké. Nádej však naozaj vidím vo všetkých ľuďoch, ktorí sú v kultúrnom sektore, najmä v nezriaďovanej scéne a v regiónoch. Tí sú veľmi silní.

Na tohtoročnom DSB môžu diváci zhliadnúť inscenáciu U řeky, na ktorej ste sa dramaturgicky podieľali. Aká téma vyvstávajúca z inscenácie je pre vás najdôležitejšia?

Najdôležitejšia sa mi zdá byť queerness. Je to komplexné pole. Zahŕňa mnoho tém, ktoré sú pre Slovensko dôležité, obzvlášť v kontexte teroristického útoku, ktorý sa v roku 2022 odohral na Zámockej ulici... Queerness alebo tzv. inakosť je veľmi dôležitá téma, ktorú by sme mali oveľa viac prinášať do diskurzu naratívov, aké budujú slovenské divadlá. Queer-orientovaných inscenácií máme v slovenskom divadle pramálo. Akousi prvou lastovičkou bola inscenácia Sme v pohode v réžii Daniely Špinar, čo považujem na pomery slovenského divadelníctva za dramaturgicky nesmierne priekopnícky počin. Samozrejme, je tu veľmi dôležité nezriaďované divadlo Nomantinels, ktoré sa programovo venuje queer ľuďom a queer témam, ale v zriaďovanej kultúre sú príbehy ľudí, ktorí sú iní než bežná cis-hetero norma, fakticky neprítomné. Tém je v inscenácii viacero: nútené odlúčenie od domova, sebadefinícia, krajná pravica – ale ako najdôležitejšiu vnímam lásku a vzťah, ktorého vzniku a vývinu sme svedkami.

Inscenácia sa uvádzala primárne vo Viedni a v Bratislave. Zaujímalo by ma, či divácka recepcia bola rozdielna závisiac od štátu?

Žiaľ, v Bratislave sme inscenáciu uviedli len dva razy, hoci je koprodukciou, bola stabilnou súčasťou repertoáru Schauspielhaus Wien, primárne sa hrala tam. Aby som odpovedal – na konci dňa som nemal pocit, že divácke prijatie by sa až tak líšilo. Respektíve by sa to dalo na sto percent vyhodnotiť až v prípade, ak by sme odohrali rovnaký počet predstavení v oboch mestách. Ale v Bratislave inscenácia zaznamenala veľký úspech. Ľudia ju prijali, našla si svoju divácku komunitu, ktorá podľa mňa mala potenciál byť širšia než na dve reprízy. Mazlum Nergiz, autor dramatického textu Am Fluss/Pri rieke a člen umeleckého vedenia Schauspielhaus Wien si však všimol jedno negatívum. Pre niektorých divákov a diváčky bolo ťažké prijať slovenský jazyk, budili dojem, že ich obťažuje čítanie titulkov. Pritom práve to, že slovenský jazyk znel na viedenskom javisku azda po prvý raz vnímam ako veľmi silné a dôležité politické gesto. A zároveň zvyknem vtipkovať, že týmto spôsobom nenápadne kolonizujeme Viedeň.

Vnímate zmenu prostredia mimo povodia Dunaja? Prichádzate do Brna, to nemá svoju veľkú rieku, len dve malé. Myslíte, že toto vymanenie sa toku prinesie novú inšpiráciu, nejak ovplyvní energiu inscenácie?

Dúfam, že v pozitívnom zmysle slova áno. Žiaľ, tieto brnianske uvedenia neuvidím, čo ma mrzí, keďže sú to posledné dve predstavenia vôbec. Treba však povedať, že s inscenáciou som sa vnútorne rozlúčil už počas posledného viedenského uvedenia v apríli, kedy sme si s celým tímom dávali finálne zbohom. To, že ju bude môcť vidieť ďalšie diváctvo je však veľmi príjemný bonus. Som veľmi zvedavý, aká bude recepcia a dúfam, že sa ku mne dostanú nejaké reflexie. Výsledný inscenačný tvar však určite ovplyvní minimálne priestor. Ten vo Viedenskom divadle je veľmi špecifický v tom, že ide o bývalé kino, ktoré počas obdobia úpadku dokonca fungovalo ako porno-kino. V tom je zaujímavá tematická, atmosférická nadväznosť na inscenáciu, zamysliac sa nad motívmi pozorovania, voyerizmu a pod. V mnohom iné bolo následne uvedenie v štúdiu Činohry SND. To si viedenské kolegyne a kolegovia pochvaľovali, boli radi za dobrú akustiku a výsostne divadelný charakter priestoru. Městské divadlo Brno je rozložitejšie a väčšie, bude možno potrebné použiť aj mikroporty. Takže isté zmeny nastanú určite. Ale inak verím, že ne/prítomnosť rieky výsledok výrazne neovplyvňuje. Teda aspoň dúfam, že absentujúci Dunaj súboru nevezme vietor z plachiet.

Opíšte nám kooprodukčný proces vzniku inscenácie U řeky. Ako došlo k spolupráci SND a Schauspielhaus Wien?

Mal som pred dvoma rokmi veľké šťastie, že som dostal príležitosť zúčastniť sa štipendijného programu In The Field, festivalu Wiener Festwochen. Štipendium spočíva v tom, že Viedenský festival vyberie niekoľko umelkýň a umelcov z okolitých krajín Rakúska, do rádiusu tristo kilometrov, ktorých prizvú do Viedne na asi desať dní Dostanete vstupenky na predstavenia, ubytovanie, diskutujete o videnom, sieťujete atď. Naša mentorka, Gerhild Steinbuch, rakúska dramatička a pedagogička, ktorá mala na starosti celú skupinu, dostala za úlohu nás v rámci „blind dates“ spárovať s rôznymi osobnosťami z viedenskej kultúrnej scény. Mňa dala dokopy s Tobiasom Herzbergom, Mazlumovým kolegom z umeleckého vedenia. Ľudsky sme si veľmi „sadli“ a postupne sme sa začali zhovárať o tom, čo by sme spolu mohli vymyslieť. Po krátkej komunikácii prišla ponuka na to, aby našou koprodukciou bola práve inscenácia tejto hry. Samozrejme, bol som nadšený. Za to, že sa projekt mohol zrealizovať, však veľmi vďačím vedeniu činohry SND, teda Miriam Kičiňovej a celému tímu v Schauspielhause, ako aj v Činohre.

Aký charakter pre vás nadobúda rieka v prípade inscenácie? Je z nej cítiť istú meditačnú až očisťujúcu rovinu.

Je to veľmi abstraktné. Vystupuje tam zbor, ktorý pozostáva z duchov a zároveň nás sprevádza popri rieke. Tá tam ale vôbec nie je fyzicky prítomná, dá sa však povedať, že všetky príbehy, ktoré vidíme a počujeme istým spôsobom rieka vyplaví a zasa odnesie po prúde, no zároveň ich akosi premiešava. Motív rieky je tu veľmi dôležitý aj preto, že rieka spája Bratislavu s Viedňou – napriek tomu, že dej inscenácie sa odohráva pri rieke Hudson v New Yorku, malo to pre nás veľkú symbolickú hodnotu. Čo, prirodzene, v konečnom dôsledku až tak nie je vidno. Povodie je však veľmi zaujímavý priestor, inšpiratívny, či už v Bratislave, napríklad v okolí Lužného ostrova, alebo Donauinsel vo Viedni. Aj režisérka, Christiane Pohle, to brala na vedomie, čo sa týka atmosféry pri počiatočnom výskume.

Čím vás fascinuje rakúsko-slovenské pohraničie, či už vizuálne, alebo nejako energeticky?

Pohraničie je pre mňa veľmi zaujímavá téma, nie len to rakúsko-slovenské, hoci práve v ňom trávim pomerne veľa času, keďže veľa bicyklujem a tam sú jednoducho dobré cyklotrasy. Na pohraničí je však fascinujúce to, že sa tam prelínajú kultúry a jazyky národov, ktorých hranice sa stretávajú – rovnako, ako v našej inscenácii. A zároveň je tam naozaj veľmi zvláštna energia. Najmä na slovensko-rakúskom úseku hranice, kadiaľ kedysi viedla železná opona. Dosiaľ tam sú, a ako chodníky či cyklotrasy slúžia tzv. signálky, teda cesty pre vojenské vozidlá a pohraničiarov. Ak máte šťastie, narazíte aj na hrdzavejúcu tabuľu „pozor, štátna hrania“, ktorá je dnes mementom na nepredstaviteľnú neslobodu. Nie som veľmi spirituálny typ, vlastne vôbec, ale tieto miesta majú energeticky veľmi zvláštnu atmosféru. Akoby tam stále niečo viselo vo vzduchu. Priestor sa rozprestiera, prázdny, no cítiť tam príbehy. A to tiež rezonuje s našou inscenáciou.

Vnímate istú kontextovú paralelu práve medzi inscenáciami U řeky a Psom na ceste (na ktorého sa môžu diváci prostredníctvom festivalu DSB vybrať na zájazd do Bratislavy)? Predsa len, obe inscenácie vedľa seba stavajú peripetie dvoch susedných národov, kde sa na ich kontúrach odohrávajú mikropríbehy všednosti.

Pravdupovediac, veľmi nie. Nemám pocit, že by U řeky explicitne riešila nejaké špecifické záležitosti a rozdielnosti dvoch národov, hoci je to inscenácia, ktorú sme vytvorili spoločne, ako Slováci a Rakúšania. Teda, aj tu je istý paradox, pretože v obsadení je jediný Rakúšan – Maximilian Thienen. Inak sú tam dvaja Slováci, Jakub Rybárik a Richard Stanke, kolegyňa Iris Becher je Nemka, Sofía Díaz Ferrer je španielka a Kaspar Löcher je Švajčiar. Nedá sa povedať, že by sme špecificky riešili nejakú veľmi provinčne slovenskú tému, alebo naopak veľmi rakúsku. Je to skôr taký univerzálny príbeh s dôrazom na témy, ktoré sú pálčivé viac-menej všade. Inak to je ale v prípade Psa na ceste, ktorý je špecifický v tom, ako porovnáva Slovensko a Rakúsko, resp. ako pojednáva vôbec o malých národoch.

Zostala vo vás po oboch inscenáciách podobná pocitová stopa? Alebo naopak, čím sa líši?

Psa na ceste vnímam ako veľmi silné občianske a politicky angažované gesto, dokonca sa domnievam, že viac ako rok po premiére môžeme povedať, že ide o kultovú inscenáciu. Kolujú o nej chýry, diváctvo odtiaľ odchádza nadšené, je konštantne vypredané. Potom tu máme dôležitú skutočnosť, že ide o dvojitú premiéru. Prvou je uvedenie tvorby Pavla Vilikovského na doskách slovenského divadla po prvý raz vôbec. A v premiére sa režijne, autorsky a scénograficky predstavil aj Dušan David Pařízek. Pokiaľ viem, túžba spolupracovať s ním sa možno datuje aj k termínu prvého vydania knihy Pes na ceste (2010). Ide o unikátne, a nazdávam sa, že aj veľmi vydarené, stretnutie Vilkovského – autora a Pařízka – autora, nad Vilikovského dielom. U řeky je zasa stretnutie oveľa intímnejšie, hoci to tiež považujem za politicky dôležité občianske gesto zo strany Viedne ale aj Činohry SND. Navyše je to multilingválna inscenácia, čo zážitku dodáva úplne iný rozmer. Osobne mám takýto typ divadla veľmi rád.

Čo je podľa vás najúčinnejší spôsob, akým sa dá bojovať proti aktuálnemu politickému pretlaku v kultúre?

Mám pocit, že odpoveď na túto otázku objavujeme všetky a všetci práve v týchto časoch. V tomto kontexte je veľmi zaujímavé sledovať aj divadlo v Česku. Po tom, ako som včera videl inscenáciu Poslední zhasne, kde okrem iných účinkuje moja dobrá priateľka a veľmi talentované herečka, Lucia Čižinská, som si uvedomil, že je až fascinujúce, ako rýchlo sme na Slovensku stratili pocit uvoľnenosti, v témach ktoré divadlo rieši. Tým nenarážam na divadelnú cenzúru, pretože o tej v pravom slova zmysle zatiaľ nemožno hovoriť. No vnímam, že na seba kladieme čoraz vyššie nároky, čo sa týka občianskej angažovanosti divadla. Verím, že českému divadlu „bezstarostnosť“ vydrží. Teda, nie že by Poslední zhasne nebola o konci sveta (smiech). No mal som pocit, že napriek tomu je tam prítomného veľa humoru, ľahkosti a nadhľadu. V hľadiskách slovenských divadiel je momentálne často ovzdušie plné napätia, spolupatričnosti a rezistencie. Je ťažké prísť na to, ako sa dostať z pretlaku politiky, ale myslím, že prvým krokom môže byť prestať sledovať správy do takej miery, aby to človeku ubližovalo. Mám totiž pocit, že to najdôležitejšie sa k nám aj tak dostane, že sa netreba zahlcovať. Totiž, je pomerne náročné vymaniť sa spod pocitu politického tlaku v inštitúcii, ktorá spadá priamo pod ministerstvo kultúry. A tento pocit je prítomný a nie príjemný, hoci nie som v žiadnom kontakte so zástupcami Ministerstva kultúry SR. Ale s človekom urobí dosť aj to, že generálny tajomník služobného úradu MK SR, Lukáš Machala, nás, ako činohru, spolu s ministerkou pomerne často a radi osočujú na tlačových besedách. Pravidelne prekrúcajú fakty, zavádzajú a fabulujú. No a tiež je neľahké vyrovnať sa so skutočnosťou, že človek pracuje v inštitúcii, ktorá hostí Annu Netrebko a zo svojej pozície zamestnanca s tým nič nemôže urobiť. Ostatne, takmer nikto nemôže. Jediné, čo nám zostáva, je ísť na námestia. Ale treba si uvedomiť, že spomenutý koncert v Opere SND je dosť nebezpečným precedensom. Verím, že kým je riaditeľkou Činohry Miriam Kičiňová, ktorej morálna integrita je v týchto otázkach naozaj veľká, aspoň v tomto súbore nič také nehrozí. Každopádne, osobne momentálne oscilujem na takejto filozoficko-psychologickej rovine otázky etiky, podobne ako kolegyne a kolegovia v Slovenskej Národnej Galérii pred tým, než hromadne inštitúciu opustili. Tak či onak, ak by som mal odpovedať jednoducho, je dôležité si vybudovať pozitívny vzťah k športu, praktizovať ho, nečítať správy, tvoriť komunity, zdieľať a zaujímať sa o iných, občas z vlastnej bubliny vystúpiť a ísť spoznať aj iné. Samozrejme, treba aj veriť, bojovať a byť občiansky angažovaný, no do miery, ktorú je človek schopný v rámci svojich možností uniesť. A na konci dňa treba aj od angažovanosti na chvíľu poodstúpiť, pretože človek určite dokáže vyhorieť aj z aktivizmu.

A nejaká osobná rada, ako nestratiť v tomto prípade nádej?

Myslím, že dôležitý je pohľad do minulosti. Mám síce za sebou len 30 rokov a 5 rokov práce v Slovenskom národnom divadle, no istá empirická skúsenosť mi ukazuje že nielen život ale aj civilizačný vývoj je o tzv. „ups and downs“. Nikdy nemôže byť zle navždy. A potom pomáha uvedomiť si skutočný stav krajiny v juxtapozícii k iným. Naozaj by sme na tom stále mohli byť oveľa horšie. Máme tu niekoľko odstrašujúcich príkladov, ako Bielorusko, či Maďarsko. No zároveň sú tu svetlé príklady ako Poľsko, ktoré sa po 8 rokoch rozhodlo pre zmenu, pretože pochopilo, že cesta extrémnej pravice je nezmysel. Alebo Rumunsko, ktoré len nedávno dokázalo, že demokracia dokáže mať nástroje na obranu samej seba. To, čo sa tam udialo, v súvislosti s prezidentskými voľbami, je výnimočným dôkazom toho, že tam, kde sú silní a odvážni ľudia, sú aj silné inštitúcie schopná nás chrániť. Verím, že najneskôr o dva roky sa situácia zvráti aj u nás.

Všetky takéto príklady mi dávajú nádej. Najneskôr by sa na Slovensku mohla situácia zvrátiť o dva roky. Hoci si nie som úplne istý, či dostaneme kultúru do stavu pred tzv. ministerkou kultúry Šimkovičovou, pretože sa obávam, že tie škody budú príliš veľké. Nádej však naozaj vidím vo všetkých ľuďoch, ktorí sú v kultúrnom sektore, najmä v nezriaďovanej scéne a v regiónoch. Tí sú veľmi silní. Dovtedy mi neostáva nič iné, než čo najviac jazdiť na bicykli. (smiech)