Foto: Matouš Ondra

Smrť odrazom života alebo naopak?

10. 6. 2019

Režisér Pierre Nadaud spolu s dramaturgičkou Karolínou Ondrovou si vyberajú zo Shakespeareovej tragédie motív – smrť za ťažisko absolventskej inscenácie Ateliéru pohybového divadla. A tak sa smrť stala tmou. 

Do tragického príbehu, ako ho poznáme, je dodané scudzenie postáv. Tie vystupujú z linky deja a divákom sa zverujú, ako by chceli zomrieť. Potom sa naspäť vracajú na miesto a čas tragédie, kde umierajú podľa Shakespearea. V závere, pred súbojom princa Hamleta (Daniel Kvašňovský) s Laertom (Michal Nagy),  sa scudzenie postáv opakuje, avšak iným spôsobom. Herci tentokrát za seba, rovnako ako predtým za postavy, odpovedajú na otázku „ako si predstavuješ svoju smrť“ . Predstavy hercov o ideálnej smrti sú vtipné, rozprávkové, harmonizujúce s ich životnou filozofiou či utopické. Z podstaty rovnaké ako predstavy o smrti postáv. Smrť niekedy prichádza nečakane a my sme vrhnutí sa s tým vysporiadať. Ako? Hranica medzi predstavou a realitou existuje, nie len v divadle.

Na javisku je zo siedmich vedľa seba postavených obdĺžnikov vytvorená priečka, ktorá podľa osvetlenia sa mení na zrkadlo alebo priesvitnú stenu. Akonáhle svetlá zhasnú, zo zrkadiel sa stáva priehľadná stena, v ktorej vidieť odraz elevácie hľadiska, no bez nás, bez divákov. Posadia sa na ňu herci. Táto priečka rozdeľuje dva svety - svety divákov a hercov, svety mŕtvych a živých, svety predstáv a skutočnosti, kontrastné svety. Počas predstavenia sú tieto svety narušované a niekedy je tento koncept zničený. Vo svete mŕtvych, do ktorého sú nakoniec poslaní i Rosencrantz (Pavla Kopřivová) s Guildensternom (Rebeka Lonská) Hamletovou vetou: „Jste mrtví, zradil jsem vás.“, vystupujú ešte stále živé postavy. Súboje a vraždy sú odohrávané už vo svete mŕtvych, ale zabitie kráľa Hamleta (Pierre Nadaud, postsynchrón František Maňák) Claudiom (Matouš Adam) je iba pohybovo zobrazené bez fyzického stretnutia, cez priečku medzi svetmi.

Od premiéry sledujem niekoľko zmien v spracovaní. Jednou z nich je práve vražda kráľa Hamleta. Pohybový jazyk nebol narušený, vražda je vykonaná pretlačením tela obete k zemi vrahom. Vzťah Hamleta s Horáciom (Tereza Stachová) už vo mne neevokuje silné emocionálne napätie pri ich upravených duetoch.  Stáva sa pre mňa neutrálnym vzťahom dvoch dobrých kamarátov, avšak Stachovej sa nedá odoprieť nežné, ženské jednanie pri Hamletovej smrti. Zmena genderu postavy, ktorá nakoniec sama odchádza do sveta živých, kde už na elevácii oproti divákom nikto nesedí, sa mi javí pozitívne špekulatívna, ak by ostalo iba pri tejto postave. Prv vo mne táto zmena vyvolávala otázky sexuálnej orientácie či prehodnotenie vzťahov Hamlet-Horácio a Hamlet-Ofélia. Avšak akékoľvek zamýšľanie sa nad hlbším významom tohto rozhodnutia v inscenácii mi podkopáva zmena genderu u Rosencrantza a Guildensternoma.  Poblúznenie Ofélie (Lucie Hrochová) vrcholiace jej smrťou, kedy nerozoznáva mená postáv a mená hercov, nereálne od reálneho, staviam vedľa duetu Laerta s mŕtvym telom Polonia (Juraj Mitro), medzi vrcholné momenty inscenácie. V pohybe syna s otcom sledujem najsilnejšiu emóciu celého diania na javisku. Ich telá sa voči zvyšku spracovania odlišujú. Jedno z nich je stuhnuté, nutné podpory a vedenia, to druhé zas vynakladá najväčšiu silu, aby ešte pocítilo život na „druhej strane“. V ostatných pohybových partitúrach sa uplatňujú prevažne pohyby rúk v ostrých uhloch a kontrastných vlnách, pohyb po javisku je určený krokmi so zníženým ťažiskom a aktívnym centrom v panve. Medzi hercami pulzuje váha ich tiel, ktorú sa snažia bilancovať a využívať k presunu v priestore.

Stretnutie so smrťou blízkeho človeka a prínos pravdy a akéhosi odľahčenia na duši, zmierenia skrz divadlo je podobné tomu, o čo sa pravdepodobne tvorcovia inscenácie usilovali. Svoju prácu venovali zosnulému prof. Josefovi Kovaľčukovi. Smrť je rýchla, pomalá, krutá, oslobodzujúca... Život je avšak úplne rovnaký. Hamlet a tma stavia hranicu medzi niekoľko kontrastov, ale jednu rozbíja. Tú medzi životom a smrťou.


Studio Marta – William Shakespeare, Pierre Nadaud: Hamlet a tma. Réžia Pierre Nadaud a kol., dramaturgia Karolina Ondrová, scénografia Judita Mejstříková, asistent scénografie Jakub Růžička, hudba a sound design Jonáš Garaj, zvuk Vojtěch Kříž, produkcia Michaela Zemčíková, fotografia Matouš Ondra, foto plagát Miroslav Němeček, stavba Jindřich Hudeček, hrajú Daniel Kvašňovský, Matouš Adam, Pierre Nadaud, František Maňák, Zdislava Začalová, Juraj Mitro, Michal Nagy, Lucie Hrochová, Tereza Stachová, Pavla Kopřivová, Rebeka Lonská. Premiéra 11. října 2018. Písané z reprízy 24. května 2019.

Autor: Klaudia Klembarová