„S vekom a jazvami, ktoré utŕžila moja psychika pri písaní ‚čiernej knihy‘ Vítr, tma, přítomnost, som sa rozhodol napísať rozprávku,“ vysvetlil Václav Kahuda, ako uvažoval nad svojím predposledným románom Bytost. Táto charakteristika už na prvý pohľad evokuje určitú fantastickosť, je však ešte doplnená o trpký dôvetok: „pre deti, ktoré sa zahrávajú.“ Vytvoril tak imaginatívne snový, no zároveň temný príbeh komponovaný zo zahmlených fragmentov života rodu Homo sapiens sapiens, čo sa bezbreho hral na Boha a práve kvôli tomu sa sám zavrhol. Sprostredkováva ho cez komplexný ponor do rozvetvenej mysle bezmenného starého pútnika. Ten v období utopickej reality, znovuzrodenej po epoche nie až tak vzdialenej budúcnosti, spomína na časy, kedy nad empatiou zvíťazila chamtivosť, najnižšie pudy a slepý konformizmus. Láskavosť sa stala slabosťou, rakovina nenávisti pohltila ľudstvo, a tak po vlne katastrof a veľkých vojen zanechala na planéte z niekdajšej ilúzie prosperity už iba mátožné trosky preživších, stretajúcich sa s novou generáciou oprostenou od skúsenosti s hnilobnosťou nátury dávneho človeka. Toto pozoruhodné dielo sa na základe dramatizácie Ondřeja Novotného rozhodlo oživiť pražské Divadlo X10, pričom mu scénickú podobu s mimoriadnym citom a exaktnosťou dožičila režisérka Kamila Polívková. Diváctvu umožnila vniknúť a možno sa aj tak trochu zatúlať do rozľahlého vedomia chradnúceho muža odpojeného od behu nového sveta, ktorý si miznúc vo svojej subjektivite otvára osobnú knižnicu zašlých spomienok. Jeho psyché však akoby sa ocitla vo vzájomnom prieniku s „kolektívnou dušou“, nechávajúc ich v jednom časopriestorovom bode splynúť v jedno. Kým preňho sa momenty trpkej minulosti mihajú sťa vivídne záblesky halucinácií a prízrakov, strašiac v zákutiach jeho vratkého vnútorného vesmíru, pre nás sa interný monológ stáva akýmsi desivým proroctvom konca, k akému ako civilizácia smerujeme s čoraz väčšou akceleráciou. Vyjdú niekedy skutočné problémy deštruktívneho kapitalistického systému z tieňa politických šarád a túžby po chlebe a hrách? Má ešte ľudstvo nádej na príchod doby, v akej falošnú pseudovzájomnosť či všadeprítomnú deštrukciu nahradí symbióza a skutočná spolupráca?
Na počiatku nastáva tma, nevysvetliteľne temná chvíľa dočasného celoplanetárneho ponoru do desivej ničoty v dôsledku globálneho výpadku energie, pričom tých urputných dvadsať minút protagonista trávi ponorený v bazéne na Podolí v Prahe, paralyzovaný svojou nahou zraniteľnosťou. Akoby sa svet navrátil do maternice prázdnoty a práve z tejto ohlušujúcej neistoty sa i na javisku črtajú kontúry mysle bezmennej ľudskej bytosti či možno jej zjazveného vedomia konkretizovaného troma hercami, vytvárajúcimi akýsi archetyp človeka. Komplexná entita sa rozštepuje v trojjedinosť, každý z jej hlasov sa stáva inkarnáciou iného „osobného ministerstva“. Kým Vojtěch Hrabák symbolizuje impulzy nespútanej živelnej telesnosti či vášne mladého pudového ja, Václav Marhold koncentruje racionálnu vyrovnanejšiu stránku, posúvajúc dianie vpred, najstarší Vladimír Javorský medzi nimi vytvára akúsi jednotu, nakoľko sa najväčšmi ponáša na aktuálnu fyzickú fázu pútnika, ktorého pošramotená myseľ v priestore javiska presahuje svoje fyzické obmedzenia.
Scénografia (Antonín Šilar) je vo svojej podstate veľmi surová a minimalistická, nakoľko sa jej základom stáva iba kovová konštrukcia, akú azda možno interpretovať ako titánový vrtuľník či kostru sveta nesúcu mäsitý exoskelet - ochranný obal umožňujúci fungovanie tela napriek obrovskému veku. Práve telesnosť sa však postupne pomyselne rozplýva a spolu s ňou sa rozteká i vedomie, vytvárajúc mentálny časopriestor koncentrujúci minulosť, prítomnosť i budúcnosť v jednom neohraničenom okamihu. Hmotný rozmer korpusu akoby sa v istých momentoch skutočne stratil odnesením nabok, nechávajúc vedomie voľne pulzovať celým priestorom a presahovať svoje vlastné hranice. Myseľ sa stáva celým svetom, do ktorého je vpísaná história, spomienky na temné obdobie morálneho úpadku civilizácie, ale i na vlastné korene jedinca, rozmanité kultúrne odkazy, umelecké asociácie, farbisté i temné myšlienky či vízie. Útržky tohto dávneho bytia sa vinú priestorom, ako verbálne, cez komentáre hlasov na javisku, tak pomocou kontinuálneho sledu vizuálne pôsobivých, vzájomne sa do seba vlievajúcich a miznúcich obrazov, vytvárajúc akýsi imaginatívny svet s vlastnou logikou. Prostredníctvom dôvtipného využitia live cinema sa premietajú vo veľkom formáte detaily drobných akcií či javiskových metafor na projekčnom plátne v pozadí scény, pričom táto malosť a jednoduchosť viac než postačujú k navodeniu príznačných atmosfér i v reálnom priestore sály. V tom zmysle nadobúdajú nemalú dôležitosť i sprievodné zvukové efekty, vo forme tichej hudby, technických zvukov či šramotov bežných objektov ako čipsy či otvorenie fľaše od piva, na ktorých zosilnenie používajú aktéri mikrofóny pripevnené na konštrukcii.
Hneď v začiatkoch vynikne hypnoticky planúce oko vytvorené z uhlíkov vodnej fajky, ponášajúce sa na rozsiahle plamene, aké pohltili planétu po apokalyptickom atómovom výbuchu. Veľmi významovo príznačne je do nich priebežne dofukovaný vzduch s cieľom užiť si omámenie, hoci požiare neodvratne, pomaly, ale isto, požierajú starý svet. Celé scénické dianie vytvára svojou estetikou atmosféru akéhosi bezčasia horúčkovitého sna, do čoho náležite zapadá i dômyselný svetelný dizajn, nakoľko svojou širokou farebnou škálou aj intenzitou zostáva verný verbálnym popisom predlohy. Nie je len kulisou, stáva sa pulzujúcou súčasťou komplexnej vytváranej „inscenačnej entity“, jednoty bytosti, odrážajúc nielen atmosféry, ale i emócie či dojmy, miestami väčšmi podporujúc impresiu bytia v surreálnej (ne)skutočnosti psychotického stavu. Kým ostré biele blikanie načrtáva v kombinácii so zrkadlom v tvare rybieho oka konfrontáciu ponorky s chápadlami hlavonožca, pestrofarebné odlesky navodia za sprievodu hudby a projekcie narúžovaných pier Marholda s mikroportom dojem bujarého koncertu speváčky Nico zo skupiny Velvet Underground.
Zdanlivé banality a detaily sa tu v neočakávaných, no premyslených kombináciách premieňajú na nositeľov chirurgicky presných významov či konkrétnych momentov, stavajúc sa na pevné miesto v rámci tejto introspektívnej štruktúry, no svojou formou a neohraničeným charakterom bezchybne evokujú pocit rozpomínania. Vnímanie diváctva akoby sa ponášalo na vnímanie protagonistu, vidí a počuje hlasy tak, ako on sám v útrobách svojej mysle, vníma záblesky temnoty vkrádajúce sa dnu vo vividných farbách ako obrazy vyvolané na vnútorných viečkach sietnice jeho očí. Čas len tak prší priestorom, zatiaľ čo myšlienky a spomienky sa zhmotňujú v symbiotickom súzvuku farieb, zvukov a pocitov.
Inscenácia balansuje medzi dystopickou víziou a projekciou mysle vyrovnávajúcej sa s osobnou traumou, autobiograficky sa inšpirujúc životom autora a jeho rodiny, ale i dielom Evy Syrišťovej s názvom Imaginárny svet, rovnako ako sám spisovateľ. Vykresľuje tak presvedčivý a komplexný obraz dvojako zrúteného kozmu, kde sa vnútorné pohnútky prevrátili mimo vplyvu jedinca, meniac jeho situáciu na realistickú víziu zániku sveta. Hranice individuálneho a kolektívneho vedomia sa zlievajú, vytvárajúc portrét spoločnosti na pokraji kolapsu, ale aj sondu do hlbín individuálneho šialenstva. Rovnako ako výplody schizofrénnej imaginácie, konštruovanej na osobných troskách mysle, ktorej oporné body sa zrútili možno vidieť i mrazivú predpoveď reality rozkladu a nasledujúcej utópie budúcnosti poznačenej traumou minulých generácií, klíčiacej na pozostatkoch zašlého sveta.
Simultánne však prebieha i akási diagnostika symptómov naznačujúcich neodvratné plné prepuknutie vlastnej planetárnej choroby, psychózy (či možno parazita?) i pomenovania metód, akými druh-človek utlmuje svoj psychologický hlad. V tejto súvislosti je mimoriadne pôsobivá záverečná „exkurzia“ po tele pútnika poznačeného traumatickými udalosťami, fyzicky zhmotnenými v podobe jaskynných malieb na jeho koži. Sám sa stáva trpkou spomienkou, jeho hranice akoby boli neurčité, mení sa na memento žalostných miľníkov cyklických dejín sveta, obsahujúc napríklad zbrane, tváre oligarchov či atómové hríby. Sprostredkuje bolestivý odkaz dejín dvadsiateho storočia i alarmujúcu labilnosť toho nášho, prekvitajúceho masochistickým individualizmom, elitami pomaly, ale isto vedúcimi ľudstvo k samodeštrukcii, mocenskými ambíciami i slepou vierou v samoliečivú schopnosť ekonomických mechanizmov, nezadržateľne podporujúc deštruktívny kapitalistický systém parazitujúci na najslabších. Telo pútnika sa v tomto momente, ako, koniec-koncov, celá „bytosť“ v priebehu inscenácie stáva kolektívnym telom nás všetkých, poskytujúc komplexné nahliadnutie do temných knižníc civilizácie, bijúc na poplach v dobe, kedy kvitnú nové pravicové strany, radikalizovaný nacionalizmus, agresia, environmentálna deštrukcia či fašizmus, deliac bytosti, či už ľudské alebo mimoľudské na hodné a hodnejšie.
Potreba zmeny systému, ktorý nefunguje pre všetkých však zostáva večne zatopená dezinformáciami, pokrytectvom či ľahostaným konformizmom v snahe zostať za každú cenu na strane víťazov, napriek tomu, že ich v situáciách, ako je táto, v závere jednoducho niet. Bytost tak ponúka alternatívu, podnet k skutočnej spolupráci a kooperácii so všetkými živými i neživými bytosťami, neutiekajúc sa výlučne k superiorite druhu Homo sapiens sapiens. Aj v tom, hoci sa snaží profilovať ako zhluk nezávislých individualít, sú jeho jedinci od seba i ostatných druhov neoddeliteľne závislí, aj keď si to často sami neuvedomujú. Tvoria neodškriepiteľnú jednotou a tak je nevyhnutné ich vnímať ako celok, roztrieštený na nespočetné množstvo kúskov prepojených niečím, čo možno pomenovať spoločné podhubie, planetárna sieť či rovnaký fylogenetický kód, na pomenovaní nezáleží, nakoľko podstata zostáva rovnaká.
Kontrast medzi mladou generáciou, nesúcou nádej ako krehkú pochodeň a dedičstvom ťažoby minulosti zvierajúcej dušu, sa zhmotňuje v bizarnej poslednej sekvencii s biblickým nádychom, kde sa zo zárodočných buniek pútnika tvorí syn, ako zvláštna kruhová entita z mnohými očami. Jej pôvod sa najprv zosobňuje okom protagonistu na plátne, neskôr je príbeh iba verbálne popisovaný pod rúškom červeného svetla. Toto bytie je synom človeka, no jeho podobu nikdy nevidíme, akoby bola zatiaľ nad naše chápanie. Syn, hoci ochutnal ovocie zo stromu poznania, spoznávajúc zverstvá minulých generácií v človeka uveril, akceptujúc jeho potenciál a možnosti nastávajúcej zmeny. Veď aj on sám bol privedený k životu ľuďmi, ktorí síce najprv zožrali sami seba ako had svoj chvost, no nakoniec sa im podarilo nájsť inú cestu. Záver tak vyznieva nádejne, nabádajúc, že by sme si azda nachvíľu možno mohli nechať i rozjatriť rany a pocítiť pravdu o našej situácii či povahe. Namiesto zotrvania v pozícii otrokov vlastných túžob, v apatii a snahe úniku do ilúzie a slepého konformizmu sveta ignorujúceho vlastný úpadok, nadobudnúť nádej a skúmať možnosti odlišného nastavenia dysfunkčného systému. Vízia ponúknutá inscenáciou sa stáva dôkazom, že všetky informácie potrebné k tomu, aby sa ľudstvo zachránilo, má už ukryté niekde hlboko v sebe.
Bytost dokázala, ako málo dokáže povedať neuveriteľne veľa a inscenačnému tímu sa zo súčiastok vysoko aktuálneho alarmujúceho textu cez hlboký ponor do svojrázneho vnútorného sveta protagonistu podarilo skonštruovať mnohovrstvovú výpoveď o sebadeštruktivite ľudstva, neexistencii nezávislosti a potrebe spolupráce. Hoci je Polívkovej réžia minimalistická, náznaková a snová, dôvtipne uplatňuje vnútornú logiku schizofrenických prejavov, o ktorej píše i Eva Syrišťová. Tie napriek tomu, že sa na prvý pohľad môžu zdať nepochopiteľné a exotické, vznikajú podľa istých presných zákonov v rámci aktuálnej psychózy. S rovnako precíznou exaktnosťou sa tvoria obrazy i v inscenácii, zachovávajúc vizuálne pôsobivý charakter pohrúženia sa do útrob alternovaného vedomia. Nie je pri tom dôležité, či je to celé len prelud vo vibrujúcom mozgu jedného muža, halucinácia alebo predikcia budúcnosti, vyznenie i posolstvo zostávajú rovnaké.
Napriek tomu, že v realite románu niektorí ľudia dostali aj druhý pokus po tom „čo sa to už všetko stalo“, my ho dostať nemusíme. Nakoniec bude všetko v poriadku i bez nás, príroda aj iné bytosti to zvládnu a od infekcie s názvom „ľudskosť“ sa dokážu postupne vyliečiť, no Bytost azda nabáda práve k tomu, že máme ešte stále nádej všetkým väčšmi dokázať, že toto slovo môže niesť i pozitívne konotácie.
Divadlo X10 – Václav Kahuda: Bytost. Dramatizácia Ondřej Novotný, réžia Kamila Polívková, dramaturgia Lenka Havlíková, scéna Antonín Šilar, kostýmy Zuzana Formánková, light design Pavla Beranová, projekce Pavla Beranová, Antonín Šilar, hudba Aid Kid, asistentka réžie Anna Drápalová, plagát Terezie Chlíbcová. Hrajú Vojtěch Hrabák, Vladimír Javorský, Václav Marhold. Premiéra 18.12.2024. Písané z reprízy 12.2.2025.
Inscenace Poprvé, uváděná od června 2024 v brněnském Divadle Polárka, tematizuje první sexuální zkušenosti a nabízí způsoby, jak o nich společně mluvit.
Tělo se stává nositelem příběhů, pohyb vyvolává vzpomínky a vnáší je na jeviště. Performance Second practice, jejíž brněnská premiéra byla uvedena ve znovuotevřeném kulturním centru CO.LABS, představuje sólo choreografky, tanečnice a performerky Martiny Hajdyla Lacové, která se v ní znovu dotýká témat, jež se osobně dotýkají jí.
