Umenie naše každodenné, tak „nechutne“ perverzné

Režisérka Daniela Špinar mapuje inscenačným rámcom slávnostného otvorenia výstavy studu cestu od purifikovaného kroja až po OnlyFans. Tam, kde sa v minulosti náruživé páriky stretávali medzi senom v stodole, sú dnes ich ukájaniahodné momenty sprevádzané fyzickou absenciou toho druhého, obmedzené na jednostranné platené stretnutia cez internet. Svoju inšpiračnú sondu nachádzala v dielach Karla Jaroslava Obrátila a jeho Kyticích národních prasáren, ktoré podnietili úvodnú etymologicko-hudobnú kapitolku provázkovskej prehliadky súčasnej sexuality ľudu, kedy Markéta Matulová a Dušan Hřebíček privítajú diváctvo odetí v krojoch, s prednáškou o pôvode vulgarizmov pomenúvajúcich pohlavné orgány a ich synonymami obsiahnutou ľudovou piesňou. Scéna a kostýmy Lindy Boráros uveriteľne dotvárajú celkovú estetiku vernisáže. Priestoru dominujú zdanlivo prázdne plátna, akých umelecká hodnota sa objaví v momente zasvietenia ultrafialového svetla, kedy sa odkrývajú zachytené stopy po ejakulácii tvoriace vzory. Nahodilým rozprestretím hercov po priestore ako náhodných divákov či pracovníkov galérie a následným voľným pohybom ich Daniela Špinar necháva plne splynúť s diváctvom. Inscenačnými praktikami je jasne vnímateľná snaha autorského tímu baviť sa na sebe samom a na mentálnych prekážkach v láske, aké si ako spoločnosť staviame. Hoci koncepcia využíva v mnohých pasážach deja nekorektný humor, zároveň sa voči nemu zvodne vymedzuje, nikomu pre krátky moment smiechu neubližuje a i cez svoju pre mnohých taboo koncepciu je vlastne celá taká podivne naivná a rozkošná. Hoci sa v závere nedočkáme katarzného vyvrcholenia, veľkej myšlienky či prelomového performatívneho objavu, tento provázkovský počin je primárne exotickým pre svoj žánrový novotvar a ako pokus o iné, nekonvenčnejšie uchopenie diváckeho zážitku.

Inscenácia, prostredníctvom náhodných výstupov hercov, paralelne stavia situácie podnietené ľudskou sexualitou. Ich rozprava v sebe zlučuje súčasnú frustráciu mladých ľudí z neschopnosti nájdenia si vhodného partnera, protipólovú oslavu voľnosti a slobody ľudského prejavu a lásky, až po mozaiku neúspešných baliacich hlášok. Z pohlavního života našeho lidu sa prezentuje ako vernisáž studu a koncept výstavy pretavuje do celkového javiskového tvaru. Diváctvo sa počas predstavenia môže voľne pohybovať po priestoroch pivničnej scény, občerstvenie je samozrejme prítomné, ako na každej správnej akcii tohto druhu. Z hľadiska performativity tak vzniká dráždivé prepojenie hercov s diváctvom na priestoroch nijak nevytýčenej či ohraničenej scény. Pre nie tak provázkovským ansámblom zbehlého diváka je priam nemožné vyzistiť, kto z prítomných je súčasťou scenára a kto, naopak, nie. Kľúčovú postavu mladého muža frustrovaného nedobrovoľným celibátom stvárňuje na Provázek herecky neuviazaný Michal Busta, ktorého emočný výlev budí pre jeho anonymitu dojem narušiteľa dopredu dohodnutého scenára. Za postavami však nie je potrebné hľadať hlbokú psychopatológiu, naopak zobrazujú len konkrétne spoločenské archetypy, čím je divákovi ponúknutý priestor pre plné sústredenie sa na prítomný okamih a na vnímanie svojich vlastných prežitkov tela. V závere sa prostredníctvom dychového cvičenia, iniciovaného Terezou Volánkovou, zastaví čas. Finálna krátka meditácia, sprevádzaná mediátorskými otázkami a postrehmi, adaptujúca v praxi prvky autogénneho tréningu, je tak úsmevnou a milou bodkou za (ne)vydarenou vernisážou dvoch duší (Tereza Marečková a Matouš Benda) moderného umenia.

Naše historické národné perverznosti dojemne kontrastujú so súčasnosťou. Odjakživa boli ľudské tvory vedené a smerované svojím sexuálnym pudom, len sme sa ho naučili spoločensky korigovať. Ak by podaktorí pseudopolitici, ktorým pripadá súčasné divadlo úchylné a presexualizované nahliadli skutočne do ľudových a hlboko národných textov našich predkov, studom by nerozdýchali to, čo na nich v historických prameňoch vyčkáva. Ak sú totiž podľa pána Štefana Kuffu, tajomníka ministra životného prostredia Slovenskej republiky, nezdravé a vrcholne nevhodné diela so slovnou zásobou tretej cenovej skupiny prezentované na javiskách súčasných divadiel, asi si zabudol pozorne splniť domácu úlohu etymológie vlastného národa, ktorý tak umelo velebí. Pohlavný život je koniec koncov život ako každý iný. A dokonca mu prepadli aj zakladatelia štátov, náboženskí predstavitelia a napokon každý jeden z nás. Tak čo, stále je to tak veľmi taboo?

Divadlo Husa na provázku – Daniela Špinar: Z pohlavního života našeho lidu. Réžia a scenár Daniela Špinar, dramaturgia Veronika Onheiserová, scéna Daniela Špinar a Linda Boráros, kostýmy Linda Boráros, asistentka réžie: Anna Řehůřková, asistent dramaturgie: Adam Milka. Hrajú Matouš Benda, Růžena Dvořáková, Vladimír Hauser, Milan Holenda, Dušan Hřebíček, Tereza Maxmilián Marečková, Markéta Matulová, Tereza Volánková, Michal Busta. Premiéra 29. novembra 2024. Písané z reprízy 2. decembra 2024.