Macbethovy přízraky: Sabotáž lidské duše

Naštudovaním hry Macbeth od Williama Shakespeara režisér Pierre Nadaud pretláča do popredia jednania medzi Macbethom a Lady Macbeth. Očistením hry od vedľajších charakterov upriamuje pozornosť a navrhuje psychoanalytické spoznanie dvoch hlavných postáv. Nadaud zvýrazňuje ich skutky a osudy. Ako sa známa hra pretvára a mienka o natureloch Macbetha a Lady Macbeth mení? Inscenácia netlmočí iba slávny tragický príbeh Macbetha. Nazeráme do intímnej zóny postáv, do ich osobnej spovednice. Aby sme človeka skutočne spoznali, museli by sme stáť za jeho zrkadlom.

13. 4. 2018 Klaudia Klembarová

Silvie Kudelová a František Maňák, foto: Petr Chodura

Naštudovaním hry Macbeth od Williama Shakespeara režisér Pierre Nadaud pretláča do popredia jednania medzi Macbethom a Lady Macbeth. Očistením hry od vedľajších charakterov upriamuje pozornosť a navrhuje psychoanalytické spoznanie dvoch hlavných postáv. Nadaud zvýrazňuje ich skutky a osudy. Ako sa známa hra pretvára a mienka o natureloch Macbetha a Lady Macbeth mení? Inscenácia netlmočí iba slávny tragický príbeh Macbetha. Nazeráme do intímnej zóny postáv, do ich osobnej spovednice. Aby sme človeka skutočne spoznali, museli by sme stáť za jeho zrkadlom.

Do priestoru Sklepní scény CEDu prichádzajú dve postavy odeté do čierneho. Najprv vychádza žena (Silvie Kudelová). Drží v ruke bielu plachtu, v ktorej je zabalená malá ľudská mŕtvolka a za ňou ju nasleduje muž (František Maňák). Obaja sa pristavia pred hrobom, vyrobenom zo štyroch drevených dosiek uložených do tvaru obdĺžnika na zemi. Žena položí pomaly plachtu s telíčkom do hrobu a ostane dlhšie pri ňom kľačať. Muž sa snaží potlačiť city a neprejavovať ich navonok, rýchlo sa obráti a podíde k poklopu na hrob. Čaká na ženu, ktorá vnútorne prežíva posledný pohľad. V takejto tragickej životnej situácii je od ženy, matky, očakávaný silný emočný prejav, hlasný plač, neschopnosť večného oddelenia sa od dieťaťa. Jej tvár je však meravá. Iba tam tak kľačí a uprene pozerá na bielu plachtu. Nasleduje muža a spolu položia poklop na hrob.

Silvie Kudelová a František Maňák, foto: Petr Chodura
Foto: Petr Chodura

Do ticha vstupuje reč osôb, ktorá prv pripomína dialóg medzi postavami, no potom sa nezávisle od reči druhej osoby vyvíja s pripájaním ďalších slov do viet. Vety dvoch postáv sa od seba nelíšia, sú len časovo posunuté tak, že vytvárajú kontrapunkt. Performerka vysloví frázu, nasleduje druhá a do toho sa pripojí performer s rovnakými frázami, ktorými ona začala. Rozhovor pripomína fúgu, ktorá končí jednomyseľným súladom oboch hlasov. Muž a žena vstrkujú zospodu hlavy do kvádra, ktorý visí nad pódiom vo výške postáv. Objekt má vrchnú, spodnú a prednú stranu prázdnu a hrany postavám vo vnútri rámujú hlavu a plecia, akoby sa ocitli v obraze. V obraze svojich vlastných spomienok a myšlienok. Z hrobu sa stáva platforma, kde prevažne vystupuje žena, ktorá už vytriezvela z bolesti privolanej smrťou. Je nezlomná a dravá. Platforma pomáha žene, aby sa vyrovnala výške mužovi a hrany kvádra jej dokonale orámovali portrét.

V trojrozmernom telese sa Macbethovi zjavujú prízraky. Vidí, navzdory svojim zatvoreným očiam, čarodejnice, ktoré mu veštia budúcnosť. Vedmy hovoria ústami performerky. Keď ich otvorí, ženy sú preč. Performerka sa skryje za plnú stenu visiaceho telesa. Macbeth sleduje zdanie dýky, symbol vraždy kráľa, ktorú opäť stelesňuje tá istá herečka chodiaca tam a spať po zadnom poloblúku na javisku. Priestor v telese sa stáva aj ich útočiskom, kde sa navzájom Macbeth a Lady Macbeth povzbudzujú, utešujú alebo prichádzajú sami pozerajúc sa ďaleko pred seba ako do zrkadla. Recitujú monológy obhajoby a vysvetľujú svoje skutky. Prednášajú modlitby, v ktorých hľadajú odvahu či odpustenie. Pred vstupom do kvádra musia skloniť hlavu. Núti ich ponížiť sa.

František Maňák a Silvie Kudelová, foto: Petr Chodura

 

Lady Macbeth má priamy pohľad a dlane často otvorené dopredu popri tele. Ukazuje svoju otvorenosť, obrovskú silu, moc a mnohokrát dominantnosť oproti Macbethovi, najmä keď ho nabáda, aby bol opäť mužom, pri vidinách ducha po vražde Banquoa, a pripamätáva mu jeho hodnosť a postavenie. Macbeth často svojím pohľadom uhýba po viacerých bodoch v priestore, pripúšťa si, že situáciu psychicky nezvláda. Obaja majú po vražde kráľa špinavé ruky od krvi a obaja sú prv v hystérii, v obrovskom šialenstve zo strachu, no dokázali to. Je tá krv len prízrak, ktorý diváci nemôžu vidieť a vidia ju len vrahovia? Macbeth sa zvíja na zemi, kvíli a smeje sa. Lady Macbeth stojí na platforme v trojrozmernom telese, ktoré visí nad ňou ako nezmazateľná spomienka na učinený akt. Performerka jednou nohou silno dupe o platformu a pri dupaní si prirodzene pomáha celým telom, rukami a trupom. Pri tom má zrýchlený dych, je nervózna, no heroický sa smeje. Dupot naznačuje buchot na bránu. Obidvaja musia zo seba rýchlo zmyť krv. Vravia si, aby na to nemysleli, inak zošalejú.

Z divákov sa stávajú hostia na oslave nového kráľa Macbetha. Dochádza k interakcii s divákmi, no nie improvizovanej. Macbeth im kladie otázky, pripíja si s nimi, ospravedlňuje sa za svoje nezvyčajné správanie. Rovnako vníma divákov aj Lady Macbeth. Nezáleží či je divák muž alebo žena, či sa smeje alebo tvári vážne. Macbeth má predpísané správanie, čo posilňuje u prítomných nekomfortný a zmätený pocit z pohľadu na šialeného človeka.

František Maňák a Silvie Kudelová, foto: Petr Chodura

 

Performeri sú metamorfózni. Plynule vystupujú zo svojich postáv Macbetha a Lady Macbeth a prechádzajú do iných. Zosobňujú hlasy vo svojich hlavách, svoje obrazy spomienok a myšlienok. Od diváka sa teda očakáva znalosť hry. Priame zobrazenie slabej stránky Lady Macbeth v inscenácii absentuje a nahradzuje ho opis chorobomyseľnej kráľovnej slúžkou a doktorom, ktorú však stvárňuje sama performerka. Žena sa znovu ako prízrak kráľovnej zjavuje v hranole, kde sa tíska k stenám zvierajúceho priestoru.

Silvie Kudelová, foto: Petr Chodura
Silvie Kudelová, foto: Petr Chodura

Dej tragédie sa vďaka legato pohybu prechodov postáv stáva nejednotným až neprítomným. Je inscenácia len ďalším prízrakom? Prináša pohľad na doteraz nevidené, niečo metafyzické. Posolstvo predstavenia bolo zhrnuté a jasne prezentované v poslednej vete, vyslovenej ženou stojacou spolu s mužom v kvadratickom telese: „Boh žehnaj tým, ktorí chcú zlo na dobro a nenávisť na lásku obrátiť.“

Projekt CED Brno – William Shakespeare, Pierre Nadaud: Macbethovy přízraky: Sabotáž lidské duše. Réžia Pierre Nadaud, preklad Jiří Josek, dramaturgia Silvie Kudelová, scénografia Kateřina Doleželová, svetelný dizajn Pavla Beranová a Štěpán Plucar, produkcia Viktória Kállayová, hrajú Silvie Kudelová a František Maňák. Písané z premiéry 7. 4. 2018.


Více článků

Přehled všech článků

Používáte starou verzi internetového prohlížeče. Doporučujeme aktualizovat Váš prohlížeč na nejnovější verzi.

Další info