Elektrin komplex (ne)sluší Elektre

Je vzťah medzi rodičom a dieťaťom skutočne založený na odleskoch priezračne čistej lásky? A jestvuje garancia, že je bezbožný človek schopný vymaniť sa spod ťaživosti generačných tráum, keď celú jeho existenciu, každučkú črtu tváre tvorí nechuť? Michal Dočekal zameral svoju režijnú optiku primárne k zhmotneniu abstraktného počínania pudovosti ľudského nevedomia, čím sa mu podarilo pretlmočiť odveké psychické procesy, túžby či komplexy tak, aby bolo jasne čitateľné ako intencie nehmotného rázu ovplyvňujú naše konania v stavoch (ne)ovládanej bdelosti. Spracovanie diela Eugena O´Neila Smutek sluší Elektře v podaní Národného divadla Brno neponúka len intertextuálny príbeh známy od čias antiky, ale rafinovane spája vedomé s nevedomým, pociťované s potláčaným. Vpúšťa divákov do domova či skôr väzenia jednej (ne)normálnej rodinky a ich pestrej škály medzivzťahových peripetií.

18. 11. 2023 Martina Kostolná

Petra Lorenc, Hana Tomáš Briešťanská. Foto: Patrik Borecký, zdroj: Činohra NdB

Hoci je pôvodný dej dramatického textu implikovaný do čias návratu vojakov z Americkej občianskej vojny, Dočekalova režijno-dramaturgická koncepcia prenáša modernistickú klasiku do periférie dnešného 21. storočia. Tým sa priamo dotýka problematiky súčasných mocenských konfliktov, ale rovnako otvára otázku opätovného zaradenia jedinca do spoločnosti po príchode z vojny či prežitku traumy. Okrem silného katarzného zážitku inscenácia so sebou prináša metavýznamové riešenie pohyblivej scény Dragana Stojčevského, ktoré dokonale formou metaforických obrazov odkrýva vzťahové tendencie, keď stavia drevenú stenu nápadite pripomínajúcu mreže medzi postavy. Týmto rafinovaným počinom sú následne tlmočené emočné blokády nie len v abstraktnej rovine slov, ale rovnako i rovine konkrétne fyzickej. Diváci majú príležitosť sledovať premenu hlavnej postavy Lavínie z naivného dievčaťa túžiacej po otcovej autoritatívnosti a láske v dospelú a zákernú ženu. Túto metamorfózu zvrátenej cesty k dospelosti naprieč veličinami Elektrinho komplexu je možné mapovať cez konkrétnu kostýmovú premenu hlavnej hrdinky vo svoju nenávidenú matku – od dievčenských bielych podkolienok, cez excentrickú tylovú róbu, až po výčitkami zanesenú šušťákovú súpravu. Za zmienku rovnako stojí i rapové duo P/\ST a ich nezameniteľná úloha pretavenia inak anticky zborových zhrňujúcich pasáži do textov piesní, ktoré svojou aktuálnou, no najmä alarmujúcou formou prejavu tvoria dynamické až scudzovacie prechody medzi jednotlivými jednaniami. Ich zaangažovanosť vťahuje do deja a vytvára okolo seba isté magnetické pole, prostredníctvom ktorého manifestuje istú ľudskú rovinu súcitu a pochopenia inak (ne)morálnych činov, no cez dioptrie odžitej traumy minulosti.

Najväčšmi problematickým bodom inscenácie sú nevyvážené herecké výkony, najmä v prípade hlavnej protagonistky Lavínie v podaní Petry Lorenc. Jej postava v porovnaní s jej nešťastnou matkou Kristínou, stvárnenou Hanou Tomáš Briešťanskou, pôsobí plytko a miestami až preafektovane, čo sa však nejaví ako cielene dosiahnutý efekt režijného vedenia. Práve pre nevyrovnanosť výkonov sa môže zdať druhá časť inscenácie ťažkopádnejšia, nakoľko je práve na hlavnej postave hybnosť s dejom, čo Petra Lorenc po fyzickej stránke zosobňuje kladne, ale vnútorne či psychosomaticky jej postava stagnuje v rovnakom bode počas celej inscenácie, čo je nesmierna škoda. Finálny moment ,,veľkej“ katarzie hlavnej postavy tým pádom prichádza o záverečný súcit nad obeťou poľutovaniahodných okolností vyčíňania vonkajšieho sveta a nešťastnej, bolestivej až zvrátenej lásky, ktoré inak inscenácia po celý čas veľmi čitateľne tlmočí naprieč zvyšnými postavami. Napriek týmto ,,kozmetickým chybám“ sa neustále jedná o jeden z najsilnejších počinov na aktuálnom repertoári Národného divadla Brno a je skutočne veľká škoda, že koncom tohoto roka ho čaká derniéra.


Národné divadlo Brno – Eugene O’Neill: Smutek sluší Elektře. Preklad Milan Lukeš, réžia Michal Dočekal, úprava Michal Dočekal a Jana Slouková, dramaturgia Hana Hložková, scéna Dragan Stojčevski, kostýmy Eva Jiříkovská, hudba P/\ST. Hrajú Petr Kubes, Hana Briešťanská, Petra Lorenc, Viktor Kuzník, Martin Siničák, Eliška Zbranková, Tomáš David, Dan Kranich, Ivo Sedláček, Kateřina Černá, Štepán Gajdošík. Premiéra 24. júna 2022. Písané z reprízy 18. októbra 2023.

Text vznikl v rámci bakalářského kurzu Kritický seminář na Katedře divadelních studií FF MU.


Více článků

Přehled všech článků

Používáte starou verzi internetového prohlížeče. Doporučujeme aktualizovat Váš prohlížeč na nejnovější verzi.

Další info