A ty si kedy naposledy začul plač Boha vo svojom srdci?

Tvorbu Ivana Vyrypajeva by mnohí s pokojom na duši označili za praobyčajné rúhačstvo. Pre neho je viera a jej hľadanie oporným pilierom reality, akýmsi univerzálnym duchovnom, no najmä je jej podstatou komunikácia. Ale čo robiť, keď druhá strana pre našu odpojenosť „zo spirituálnej siete“ neodpovedá? Potom už skutočne zostáva len delirický stav intoxikačného opojenia a položenie otázky: kým Boh je a či skutočne jestvuje, keď nás „úbožiakov“ necháva takto trpieť? Boh je láska, každá jedna jej forma, slovami postavy Gabriela: „Láska k alkoholu je rovnaká ako láska matky k synovi, je to rovnaká láska, ako láska mnícha k Bohu.“ Práve s touto univerzálnou duchovnosťou kooperuje Davidová naprieč celou inscenáciou: nevníma Boha, rovnako ako i autor dramatickej predlohy, len cez jeden konkrétny, vekami zaužívaný vzorec vedomia, avšak pracuje s jeho mnohovýznamovosťou, prvotnou absolutistickou ideou lásky, prebúdzajúcou zo zlého sna šedivej reality. Na konci prvej polovice inscenácie sledujeme všetky postavy na scéne, každý sám za seba a svoj vlastný, realitou znivočený život, avšak prepojení práve spoločným, elementárnym astrálnom. Hoci každého zdobý svätožiara, no s ňou i očividne rozdielne fyzicky znázornené náboženské presvedčenie, i napriek tomu stoja na rovnakom prahu nadpozemskosti, rovnakej vízie a myšlienky lásky, akú zvestuje len vyššia, nadprirodzená sila.

Spod každého centimetru štvorcového farebnej scény Evy Jiřikovskej kričí spirituálno. Na oko príbeh troch izieb sureálne štylizovaných, (alkoholom i vierou) odpojene prepojených postavičiek, rozbitých ako porcelánové bábiky s občasnou zombie komponentnou. Koncept Boha je neustále prítomný na scéne prostredníctvom svetla. Či už dramaticky preblikávajúcimi LED lampami, alebo svetelnou dekoráciou zobrazujúcou Michelangelovo Stvorenie Adama, detailný záber na ruky túžiace po vzájomnom splynutí, avšak tendenčne sa nikdy (pre triezvosť?) nedotýkajúce. Maximálne poznanie nachádzajú ľudské bytosti až po smrti, v momente prilipnutia k absolútnu, čomu by bol predzvesťou v prípade Opilých úplný intoxikačný kolaps organizmu. To je to, čo by sme skutočne zažili po stretnutí s Bohom, nevyliečiteľná kocovina a letargia? Je pravdepodobné, že hocaká náboženská entita by skutočne zaplakala, keby sa k nám snažila prihovoriť, ale opití ľudia by jej porozumeli. Predsa len majú posunutý prah znášanlivosti vlastných i cudzích sĺz.

Herectvo je zámerne štylizované rovnako, ako je štylizovaný i celkový postoj spoločnosti k viere samotnej. My všetci sme opití, našimi snami, túžbami, malichernosťami, ktoré však v slabom momente znamenajú celý svet. Rafinovaným detailom koncepcie je istá cyklickosť postáv, akoby bolo predom jasne dané, že mladšie postavy sa časom zmenia v tie staršie: Gustav (Zdeněk Trčálek) ťahá svoju dlhoročnú manželku Loru (Tereza Novotná) za nohu po javisku rovnako, ako Lawrence (Pavel Šupina) Magdu (Klára Vojtková) a to uzavreli svoje manželské sľuby ani nie dvadsaťštyri hodín dozadu. Hoci každý svoju „druhú polovičku“ nachádza, kto môže skutočne garantovať, že z lásky časom nevytriezvejú rovnako, ako z alkoholového opojenia jednej noci.

Čo však po zhliadnutí neúnavne neprestáva rotovať v mysli, je konkrétne zobrazenie spoločnosťou aplikovanej „masturbácie nad vlastným utrpením“, vlastnou melanchóliou, načrtnuté Lawrencovým monológom, priamo znázornené druhým skupinovým stretnutím postáv na scéne. Tentokrát bez vyhalucinovaných svätožiar, no za zvukov vlastného plaču postavy znázorňujú vyvrátenie vody/sĺz na plochu javiska a ich následného radostného detského kĺzania sa po vlastnej bolesti. V zapätí sa svoje celoplošné slzy snažia absurdne utierať uterákmi, ich plač však neustáva, daná situácia akoby nemala konca a razom nasleduje až asketické bičovanie sa uterákom plným sĺz. A nebičujeme sa takto všetci? Čítame sebatrýznivé knihy, počúvame smutné piesne a pritom hľadíme von oblohou uplakanými oknami a prečo? Pretože nám to jednoducho robí dobre, stimuluje to naše vlastné depresie, povzbudzuje nás to k nafukovaniu nášho prekliateho ega. Celá spoločnosť sa kolektívne a mučenícky bičuje vlastnými slzami, nakoľko pocit sebaľútosti je to jediné, čo nám vo svete odtrhnutom od Boha zostáva. Avšak je otázne, kto túto odluku od spirituality vykonal... zas a raz, len a len my. Moja vina, moja vina, moja preveľká vina.

Naslúchanie šepkaniu Boha v ľudskom srdci má v priestoroch Slováckeho divadla rozmer duchovnej seansy každej jednej alkoholom (či Bohom?) zmámenej postavy. Ironickou paralelou je však fakt, že divák sledujúci intoxikačné vyčíňania postáv je vo svojom stave vnímania triezvy, s čím sa mení i jeho optika nazerania na okolnosti deja. Ak však aspoň raz vo svojom živote i on počul šepkanie Boha vo svojom srdci, tak ho začuje i v triezvom, len katarzným stavom opojeným vedomím.

A ty si kedy naposledy začul plač Boha vo svojom srdci? A nezaplakal si s ním vtedy aj ty?

Slovácké divadlo Uherské Hradiště – Ivan Vyrypajev: Opilí. Preklad Tereza Krčálová, réžia Anna Davidová, výprava Eva Jiřikovská, hudba Ivan Acher, dramaturgia Iva Šulajová, pohybová spolupráca Linda Caridad Fernandez Saez. Hrajú Jitka Hlaváčová, Jiří Hejcman, Kateřina Michejdová, Klára Vojtková, Pavel Šupina, Zdeněk Trčálek, Tereza Novotná, David Vaculík, Pavlína Hejcmanová, Pavel Hromádka, Daniel Gajdoš, Jakub Zelinka, Tomáš Slabiňák, Petra Staňková. Premiéra 29. 4. 2023. Napísané z reprízy 8. 2. 2024.