Básně Terezy Paškové
Básne
1.
Bývam sama,
vo svojom vnútri.
Som bezdomovkyňa bez teplých rúk,
bez sĺz, ktoré pre mňa ronia druhí,
bez pocitu, že takto zvládnem prejsť ešte míľové vzdialenosti.
Bývam sama
a môj domov nehľadám v kráľovstve nebeskom,
ani medzi vlakovými traťami,
ani v cudzom tele.
Topím sa ako ľadová kocka na jazyku,
rozplývam sa medzi prstami ľudí a rozdávam im svoje kusy.
Plačem po poznaní (uznaní?),
hľadám svoju hodnotu pod každým zahodeným kameňom,
ale najmä…
hľadám svoj domov.
V každom teplom objatí aj tak zamrznem
a spomienkový optimizmus na vzdialené predstavy o slastných verziách človeka
mi hlavu už viac nepomotá.
Potrebujem už len niečie ruky,
aby mi ukázali, kam kráčať,
v ktorom kúte hlavu zložiť
a ako postaviť domov z piesku.
…tak, aby ho vietor nerozfúkal…
2.
Som materiálny človek,
ktorý v sebe nosí jeden mozog, jedno srdce, zopár čriev.
A miliardy buniek.
Som živý materiál, a predsa sa mi zdá, že sa rozkladám,
akoby som bola z plastu.
Nedokážem sa potichu vypariť,
musím obývať túto zem,
toto mesto,
tvoju izbu ešte desiatky rokov.
A neodídem.
Neroztopím sa s príchodom jari,
nevpijem sa do pôdy,
nevrastiem do trávy, ani sa nezmením na nič užitočné.
Budem tým istým materiálom s pár orgánmi,
s miliardou buniek, ktorý sa bude brániť všetkým poveternostým podmienkam.
A občas sa zastaví,
obzrie sa v čase,
poraní sa, spadne, vstane…
Potom sa rozloží.
Nič na tom nebude zvláštne.
Bude to obyčajné. Obyčajne krásne.
3.
Chcem byť úprimná,
otvoriť si oči špáradlami,
skryť sa pod deku a sľubovať si,
že ma už nič nebude bolieť.
Že môžem byť sama sebou,
sama so sebou,
sama v sebe.
Postavím sa pod svetlo lampy a budem kričať o pomoc,
hľadať rodičovské ruky, ktoré by ma milovali,
tíšiť svoj smäd po pochopení, po pravde, po živote,
ktorý neprichádza za zásluhy v hre,
ktorý nedostávaš na prídel podľa počasia,
o ktorý nemusíš každý deň viesť neúprosnú vojnu.
Potom možno zavriem oči,
pohladím sa po tvári a budem ďakovať za možnosti zoslané Nebom.
Potrebuje však v rukách držať viac ako iba naivnú predstavu,
že som skutočne potrebná existovať v časopriestore,
ktorého hranice sa nedajú nahmatať.
4.
Viem, že som príliš krehká na život.
Radšej budem bývať v tebe.
V zlomenom tele
a v pohľade na nebo.
Viem, že som sebecká.
Pretože čakám všetko od sveta,
ktorý mi nič nedlží.
5.
Pamätám si odkiaľ som stvorená:
z trocha hliny v správnych rukách,
zo sĺz a ľudskosti.
Z farebného spektra emócií,
aj zo studených líc.
Aj z poráňaných rúk od ružových kríkov.
Som stvorená z lásky.
Ktorá prúdi krvným obehom,
ktorá vonia v lete,
ktorá sedí na špičke jazyka.
Ktorá ju vidí v tebe.
Som láska.
A som všade.
6.
Som dionýsky princíp.
Prebývam v tvojich kostiach,
bdiem nad ohňom života,
a počúvam zvuky svojich vzdychov.
Ak ma chytíš prisilno,
zraníš moju naivitu,
porežeš mi ruky špinavým sklom…
Nezachytíš moju krásu v bielych šatách,
nerozpovieš svoju sťažnosť božským mocnostiam,
(vedomý si svojej smrteľnosti)
neprehráš svoju súdnosť v alkohole.
Dýchaj ma.
Vlhkú, zaprášenú, studenú.
Inak sa rozplyniem.
7.
Keď raz nájdem svoju cestu
a dlaňami spoznám vlastnú tvár,
ožijem.
Nebudem žobrácky hľadať zvyšky náklonnosti,
zbierať zaprášené bozky zo zeme,
nenechám si zodrať kolená do krvi.
Nebudem ďakovať za vľúdne slová
ani sa tešiť zo zabudnutého vína na poličke.
Zistím ako chutí ticho na jazyku,
budem vnímať ozvenu v mojom tele
a dýchať iný vzduch,
bez zápachu viny.
