Básně Ley Valentové
Podvojná povaha zániku
Slabnúca rezonancia zvyškov hlasu
sa snaží poskladať rozostrený obraz tvojej prítomnosti
na mojich opuchnutých očných viečkach,
keď tvoja ozvena vo mne nenávratne zaniká.
Rúcam sa ako stan okolo základovej tyče,
snažím sa zachovať si kontúry tvojej podoby,
uchovať si tvoju esenciu
v každom kyslom súste zeleného jablka,
v každej smietke odkvitnutej púpavy vo vetre,
v roztrasených písmenách na zažltnutých obálkach,
v bledomodrom očku prsteňa,
v tvarohovom koláči s černicami zo záhrady,
vo vôni môjho výtlačku stále neprečítanej Jany Eyrovej,
ktorej prvú stranu som odvtedy nevidela.
Prchavé zrniečka tvojej existencie
sa mi však rozsýpajú pomedzi kŕčovité prsty.
Snažím sa ich znovu nabrať červenou lopatkou z pieskoviska,
nasypať si ich do hlavy, do srdca, na nohy, na ruky.
no tratia sa skôr, ako ich nájdem –
tak ako v tebe postupne práchnivela spomienka na mňa.
Atrofuje i moja schopnosť skonštruovať tvoju tvár.
Amorfné čriepky neprijatia absencie zliepam
trpkosťou nevyplakaných sĺz,
myriadou deficitných spomienok.
Snažím sa vyvolať ťa z útrob môjho dychu,
no ty už neprichádzaš.
Zmizla si už vtedy, keď si vedľa mňa sedela s láskavo hmlistým úsmevom,
ktorý už vedel všetko
viac než ja sama.
Kyslastá vôňa končiacich začiatkov
Slnečnica bez lupeňov v naštiepenej váze
vŕba bez koreňov za oknom
nahý dom bez základov
pokrčený list Ariel v smetiaku
nakrivo ostrihaná ofina strádajúca smer
vlasy po bradu dĺžky staminy
a chabé telo miznúce v pružinách matraca
sa rozpúšťa v jeho vláknach
už z neho esenciu vyžmýkať nemožno
opäť naliať po kvapkách do jeho formy
ak sú v domácnosti len samé poháre bez dna
a aj tak z neho vyteká pod posteľ
len zlomené červené víno
so žltými lupeňmi tej istej slnečnice
dekadentná rieka kĺže pod rám zamknutých dverí
vyteká až von
v snahe nájsť únik z šedého interiéru bez súcien
aby sa konečne mohla plným dúškom nadýchnuť
rezkého jarného vzduchu s vôňou začiatkov
či novoročného s vôňou finále?
konečne pocítiť autentické strasenie,
a oživiť trpko zájdenú sladkosť svojej chuti.
Načrtnutý obraz
Nepoznám ťa, viem len tvoje meno
navštevujem ťa ale dvakrát do roka
si pojítko spomienok
abstraktne vylepšená verzia mňa
snáď zreparovaný pokus číslo dva
ktorému nebolo dožičené existencie
alabastrová tvár, ktorá nenadobudla
ani povahu vividnej spomienky
skúška rezisencie štyroch ľudí,
v slovníku definovaných slovom rodina
ktorú si mala zlepiť
no rozhodla si sa múdro
alebo niekto za teba
že nemáš kapacitu
tak si sa stala len štyrmi písmenami
pod jedným kameňom
a dvoma žltými kvetmi po jeho stranách
len to som videla
rámik bez fotografie
abstraktný obrázok nakreslený bielymi voskovkami
stretneme sa?
možno raz
ja som po tebe túžila
ale ako to už býva
too good to be true
no nemohla si byť opravár niečoho,
čo nemožno zachrániť
ani mňa
veď ako sa dá stať koreňom tomu,
čo samo nemá ešte ani stonku.
Stretneme sa, raz, snáď.
si halucinácia, ktorú by som chcela mať,
no ani tá najbujarejšia fantázia nevie vytvoriť tvár,
ktorá nikdy nebola.
a tak sa navždy budeš vracať iba ako vidina
nakreslená polámanými bielymi voskovkami
na spálenom bločku od detských dupačiek.
