Od Elektry po Elektru
O (antickej) úzkosti
Pri chôdzi po ulici si zhmotňujem tvoju ruku v mojej,
almužna pre chorú dušu,
pár kvapiek nerafinovanej nádeje v šálke s rannou kávou,
fugurácia,
kalibrácia tvojej prítomnosti, plán hry,
hologramická maketa niečej dlane
a v nej moja úzkosť z (ne)splynutia s ňou
v reálnom čase a priestore.
Do akého dejstva práve vstupujem?
(De)gradácia spôsobov narácie darovaného mena
v priestoroch hrudného koša
hráme basketbal s brutalistickými myšlienkami,
s katastrofickým dozvukom uspávankového alarmu.
Moje srdce je ako popolník,
zlomené ruže vo fľašiach od vína,
vyrezala by som si dieru do čela
ak by si sa chcela dotknúť mojej lebky.
Čo ale všetky tie náhody?
Repetetívnosť rozháňača oblakov,
pseudo víťazstvá, pseudo láska,
všetko do seba perfektne zapadá,
pseudo mátohy čakajúce v tme,
mytologické postavy ako zombíci zapadnutí pieskom
v tvojej hlave, vykopávky Tróje, popol Pompejí,
love me mon amour.
Niekedy si želám, aby mi (na druhých) toľko nezáležalo,
ale to by som to už nebola ja,
intermezzo medzi hlbokým vnútorným hnevom
a apatiou z povzdychu.
Zasadím si ruky s tvojím pseudo dotykom do zeme
a budem rásť, rásť, rásť…
ako nová bytosť, nový ekosystém
aj bez dotyku tvojej dlane
vytvorím niečo, čo bude za to stáť
aj bez umelej kalibrácie čejsi rozmarínovej vône.
Keď na teba myslím, musíš to cítiť,
energia predsa putuje obojstranne…
cítiš môj hologram na kraji postele.
Je deformácia vyslovene zlá?
Antickí zombíci si pochutnávajú na úzkostlivom mozgu,
skrývam sa pod tvoj hrudný kôš, prikrývam rebrami,
katarzia v podobe obehovej sústavy.
Nechaj ma vyrásť z tvojich pľúc.
Zúbková víla lačná po chrupe
Pod vankúš schovávam mliečny zub
v tvare kŕčovitého polmesiaca,
cítiac ho naskrze saténovým povlečením
ako obrys tvojej hrude pod blúzkou…
snažím sa nebyť sentimentálna.
Myslela som na teba v Rige, Porte, Krakówe aj Prahe,
na tvoje blyštiace sa tesáky
a zúbkovú vílu lačnú po dospeláckom chrupe.
Čo asi tak po večeroch robí s vyzbieranými zubami?
Pred spaním rada počúvam hlasy z ulice,
cítim sa menej sama,
je mi príjemne počas čakania,
počas pripisovania akosti tieňom pod lampami.
Psychicky zdravý človek zmýšľa tak,
akoby Boh existoval,
s perspektívou akéhosi vyššieho dobra,
ale bolesť prináša rytmus, sled,
alibi,
zúbkové víly a garanciu, že na ničom nezáleží.
Nepotrebujem sérotonín, ak môžem mať tvoju ruku,
pesnička s parfumáciou zatuchnutého prádla,
milosrdná vzdialenosť pragmatického človeka a absolútna.
Božie mlyny melú a melú,
kým nás všetkých nepomelú, pokojne i pomaly či isto,
naše zúbky na mliečny prach.
,,Pamätám si tvoj dotyk z minula.”
povedala ruka ruke,
predstavy aké halucinujeme, keď sme vydesení a opustení.
Prečo len musíme mať telá?
Strácať vlasy, obmieňať chrup,
kým sa nik nepozerá,
zlupovať si pokožku spod očí
s vyrovnaným nesúhlasom.
Denník Sylvie Plath je mentálnou mapou mojich myšlienok,
bojovať, to je všetko čo viem, čím som,
čo ma naučili.
Ráno bolo prázdno pod vankúšom,
žiadna nevinnosť, detstvo, žiadna odmena,
len krvavý fľak po vytrhnutom zube,
jeho obrys vrytý na druhej strane spiacich viečok,
vyjasnenia schopný len praktikou chiromantie tvojej dlane.
Prechádzam jazykom po prázdnom mieste v ústach,
ohraničujem jeho pentagramový tvar,
zúbková víla a jej tesákove krídla,
zúbková víla a ďalší detský klam.
Budem sa s radosťou plaziť naskrze rozpáleným štrkom po kolenách,
kým ťa neodprosím,
s decembrom v úsmeve.
A čo ak to naozaj bola láska?
Hmlisto
Vtáky lietajú nízko nad zemou, zvestujú príchod dažďa,
katarktickej veštby
trieštenia elementárnych častíc
cukrového oparu svedomia,
pod drobnohľadom ušľachtilého sex appealu,
je mi hmlisto.
Nahá, ale rozhodne neslobodná,
milujúca porúchané veci
by som ťa chcela ochutnať ústami,
kontaktovať ťa ústami,
porozumieť ti ústami,
milovať ťa,
ako velebíme a prijímame božie telo,
spásonosne
ťa zdegustovať v druhom kruhu pekla,
ústami.
Anjeli a ich tmavé vlasy,
neprestávam hľadať tvoju tvár na každom kroku,
substanciou mojím pudom postrádajúcich ľudí,
ňou voniaš,
vyhalucinovanou nádejou,
keď si všímam, že si ma všímaš
v dave a tme.
Nežným pohľadom domestikovaného zvieraťa,
na spektre od Ananké po nespútanú animozitu jedinca,
vinou, ktorá ma konzumuje
uprednostňujúc fikciu,
myšlienku lepšiu ako realita:
oblizujem slanosť tvojich sĺz,
je sladká.
Utekala som, ale predbehla si ma,
uvažovala som nad tebou,
nad tvojim hlasom
a ako by som ťa chcela konzumovať ústami,
keď vtáky lietajú až prehnane nízko nad zemou
a popálila som,
prepálila realitou podmienené tkanivo myšlienkou.
To, čo vyviera z pľuzgiera si ty,
spálila si ma:
naša láska na prvé vzplanutie,
fluidum fikciou zneškodnených článkov prsta,
pod ťarchou tvojich hanblivých odpovedí
na moje prepiate otázky.
Ponáram pľuzgier do vody,
chutnám ho ústami,
prepaľujem ťa naprieč tmou pohľadom
a vtákom lietajúcim nízko nad zemou zapaľujem krídla.
Je mi hmlisto.
Svrbenie
Doplaziť sa až na hranicu sna,
kde ťa smiem nájsť
s krásou sureálnou ako Magrittove maľby,
veľké gestá
môj masochistický spôsob života
so silne femínnou komponentnou
živorí.
Óda na zlyhanie
vo farbách modrín,
modrá, fialová, zelená, žltá
od Elektry po Elektru,
všetky trpíme vnútorným tikom, aktom svrbenia
naprieč túžbou po cudzom zapletení,
utiahnutí vrkoča.
Zvrátenosť potláčaného komplexu,
milovať a preto niekoho mučiť až potemnelou obsesiou,
ktorá je však v praxi nepoužiteľná,
jednostranná.
Nič ma nezvráti,
mŕtva už od svojich troch rokov
v erudovanom Falickom štádiu
s niečiu imaginárnou pusou na čele.
V tvojom okne sa vždy svieti,
mlieko ti neustále tečie po brade
i napriek tvojmu etablovanému veku,
tak mi povedz,
môžem už po tebe konečne skočiť skôr,
než sa zbláznim?
Svrbenie, to svrbenie v podbrušku,
praskanie narodeninových balónov,
čierne vlasy enigmou tvojej prítomnosti prilepené na čele.
Žena, ktorá len tak bez slova zmizne
v šepotoch a výkrikoch,
tak ako aj v minulom živote,
i v tomto ma obmedzuješ na slobode.
Trýzeň prostredníctvom očakávania,
veď to poznáš, Elektra.
