Tak prečo si to Slovensko dalo „xanax a deci borovičky“?

Pod rúškom včasnej tmy jesenného večera postáva na nádvorí Zichyho paláca malý hlúčik obecenstva, ktorý po chvíľke mrznutia víta prológ Alžbety Vrzguly, autorky konceptu doposiaľ záhadnej performancie pozostávajúcej z troch performatívnych zastavení. Líca účastníctva sú vtedy už veľmi príznačne vyštípané „novembrovou“ zimou. „To aby sme potom vedeli stáť na námestí,“ pointuje s dôvtipom situáciu režisérka krátko predtým, než ľudí vyzve, aby vstúpili do potemneného interiéru, zatiaľ čo si veselo píska tóny slovenskej hymny. Samotný časopriestor celej udalosti dodáva dianiu rozmer pomyselnej utajenosti, akoby sa divadlo obsahujúce kritiku smutne absurdnej súčasnosti či aktuálnych reálií muselo ukryť do undergroundu, pod závoj noci, mimo múrov „tradičného“ chrámu divadla.

Čas ako plochý kruh

Hneď pri vstupe do budovy čaká na divácku skupinu za stolom s počítačom mladý režisér Adam Dragun so svojou performatívnou prednáškou Repríza. Počas tridsiatich minút prekypujúcich humorom udržuje publikum v napätí na neistom pomedzí reality a fikcie, pričom prostredníctvom tlmočenia vlastných zážitkov a myšlienok vytvára dômyselnú analógiu medzi osobnou a národnou identitou. Východiskom sa mu stávajú texty z vlastných denníkových zápiskov, pri prezentácii ktorých si pomáha vytlačenými „učebnými pomôckami“, napríklad v podobe fotografií aktérov, niektorých popisovaných príhod či územného plánu, zatiaľ čo informačná tabuľa vynímajúca sa nad ním slovne ukotvuje verbálne popisované dianie v rôznych lokalitách – od performerových rodných Košíc až po reštauračný vozeň vo vlaku do Prahy.

Diváctvu predostiera moment zo svojho života, kedy mu otec počas rodinného obeda položil ako prvorodenému synovi otázku, či sa vráti ešte niekedy žiť domov na východ, aby mohol zdediť lukratívny pozemok po dedkovi. Situácia ho instantne zavedie do minulosti, k scéne z inscenácie Mojmír II., ktorú videl ako chlapec v divadle. Kráľ Svätopluk v nej po telefóne presviedča syna, aby prišiel prevziať zodpovednosť za kráľovstvo, namiesto toho, aby našiel šťastie vo vzdialenej krajine.

Svoje pohnútky a príhody zasadzuje do kontextu rôznych konceptov, odkazuje sa napríklad na myšlienku z Freudovej teórie pamäte, zjednodušene hovoriacu, že čím viac si na niečo spomíname, tým viac na to zabúdame alebo na mýtus „večného návratu“, ktorý preskúmal a spopularizoval vo svojom diele najmä nemecký filozof Friedrich Nietzsche. Podľa neho existuje iba konečný počet opakujúcich sa kombinácií udalostí, a tak čas nie je lineárny, je to kruh, v ktorom sa tak každá premiéra stáva v podstate iba reprízou niečoho, na čo sa už zabudlo.

Vyvstáva tu tak nápaditá paralela, nakoľko podobne ako mladý potenciálny panovník uvažuje nad zodpovednosťou za osud Veľkej Moravy, čelí i Dragun ako človek žijúci v zahraničí otázke rozhodnutia medzi jednoduchším únikom do cudziny a návratom do svojej choromyseľnej domovskej krajiny. Ústredná pointa performancie však nie je iba ploché prvoplánové konštatovanie trpkej cyklickosti dejín. Nosnou témou celého počinu sa stáva najmä komplexný fenomén „vzťahovania sa“ k niečomu či niekomu z minulosti ako taký. Scéna z deväť rokov starej inscenácie Rastislava Balleka nadobudla pre mladého umelca pozíciu formatívneho zážitku vedúceho k rozhodnutiu stať sa režisérom, a tak v mnohom determinovala jeho život. Ale čo ak sa tá scéna nezhoduje s tým, ako si ju zapamätal? Existuje síce videozáznam, po dlhých snahách a peripetiách ho zohnal a môže si ho pozrieť znovu, ale nebude sklamaný? Ak bola scéna úplne „debilná“, nie je tým pádom „debilný“ aj jeho život? Rovnako sa i slovenský národ taktiež mnohokrát upína k idealizovaným vzorom a tradíciám z minulosti, ktoré nemuseli byť skutočne také, ako si ich predstavujeme a azda sú už tiež zrelé na reflexiu, oprostenú od prizmy nostalgie či túžby po ustálených nemenných istotách.

Dragun nachádza na svoju problematickú otázku jediné riešenie – musí vidieť scénu znova, autenticky a bez skreslenia. V druhej časti performancie tak neočakávane vystupuje do priestoru samotný Daniel Fischer, predstaviteľ Mojmíra II. v inscenácií SND z roku 2015. S odstupom rokov necháva sálou rezonovať v dramatickom monológu totožné repliky, ktoré napriek časovému odstupu vyznievajú, akoby boli napísané práve dnes. Hovorí o strachu ako poháňacom motore civilizácie, o dobe, kedy „idioti nahradia inteligenciu“, o obavách bankrotu či polarizácii. S ironickou trpkosťou definuje vojnu ako najúčinnejší spôsob diskusie...

Výsledkom spojenia dvoch diametrálne odlišných nálad a energií je tak myšlienkovo komplexný celok, jednoduchý v odľahčenosti formy, no mimoriadne sugestívny. Nepredostiera iba Slovensko ako malý, nepoučiteľný národ, ktorý sa sám uväzňuje v opakovaní vlastných chýb, ale prostredníctvom nastolenia údernej paralely medzi osobnou a celospoločenskou identitou otvára témy idealizácie či vedomého spomienkového optimizmu. Dotýkajúc sa hlbších psychologických a filozofických fenoménov sa pýta, prečo tá naša krajina tak tvrdo zaspala a čo ju môže prebudiť.

Cyklus národnej sebaľútosti

Keď sálou ešte rezonuje zaslúžený potlesk, priestor začínajú rozozvučiavať tóny nápevu slovenskej hymny vychádzajúcej zo samovražednej ľudovej piesne Kopala studienku o dievčati uvažujúcom o skoku do studne. Na schodoch za diváctvom sa objavuje so šarmantným úsmevom herec Peter Ondrejička, odetý v hokejovom drese s gitarou v ruke a melódiou na perách. Zahajuje svoj vyhorený stand-up Nad Tatrou je depka v réžii Silvie Vollmann, pretkaný „socio-popkultúrnymi“ piesňovými vložkami. Ako však komentuje interpret, vystúpenie stráca na aktuálnosti rýchlejšie, než sa vôbec stačí naučiť text. Trpká absurdita reality nevyspytateľnej krajiny ho neustále dobieha a on už s ňou viac nedokáže držať krok. Veď i samotný spoločenský kontext celého projektu sa stal živým dôkazom tejto skutočnosti, i keď v trochu protichodnej variácii. Hoci bol triptych o hľadaní nových štátnych symbolov pre 21. storočie koncipovaný už pred rokom, politická realita mu (ne)šťastnou náhodou poskytla nové momentum, keď slovenská ministerka kultúry medzičasom objednala bez väčšieho zmyslu či vízie kompozíciu novej verzie hymny.

Ondrejička akoby sa pokúšal s cielenou neúprimnosťou povzniesť náladu Slovákov z bodu mrazu, dodať im nádej, aby ožili a neupadali do „celonárodnej depky“. Jeho zámerne lacné motivačné reči a poukazy na naše úspechy – od vstupu do EÚ, NATO až po prvú prezidentku či Oscara však vyznievajú viac násilne pateticky než podnetne, vystúpenie po celý čas presakuje sebaľútosťou aj iróniou. Otrepané motivačné frázy organicky prepája s alternatívnymi variáciami známych „rádioviek“, aké by azda mohli poslúžiť ako námet na novú veselšiu hymnu. Paroduje napríklad hit V dolinách od Karola Duchoňa ospevujúci krásy slovenskej prírody či Neviem byť sám od Elánu, v ktorej humorne poznamenáva, že jej interpret Jožo Ráž „nosí na tričku dúhový nápis“, a tak je v podstate liberálny a otvorený človek.

Celé vystúpenie nadobúda povahu akéhosi čakania na zlomový okamih, ktorý by performerovi i národu pomohol vytrhnúť sa z bezútešnej krízy, no táto peripetia neprichádza. Kŕčovitá snaha motivovať kontrastuje s neustálym návratom k vlastnej stagnácii a podprahovému pesimizmu zo stavu „prispatého“ národa, a tak Ondrejičkova snaha ospievať Slovensko pozitívne a presvedčiť všetkých, že jedného dňa skutočne ožijeme, zostáva len beznádejnou víziou v nedohľadne.

Celkovo tak segment pôsobí skôr ako odľahčené hudobné intermezzo, zosobňujúce ducha kolektívnej frustrácie – aj falošne optimisticky naladený bavič nakoniec musí túto pretvárku nevyhnutne skončiť a priznať si pravdu, čím nadobúda celá pasáž trpko bezútešnú pachuť.

Problematickým miestom sa stáva najmä tendencia performancie skĺzavať k naratívu rozdeľujúcemu národ na „my a oni“. Akoby Slováci a Slovenky boli buď „homofóbni náckovia“, alebo tí, čo „chodia do kostola, poznajú ‚teplých‘, boja sa vojny, teda nie sú zlí a veria výmyslom kvôli algoritmom sociálnych sietí.“ A potom je tu skupinka tých správnych príčetných ľudí, ktorým záleží na kultúre a zdraví krajiny. Takéto zjednodušujúce nálepkovanie je však povrchné a neproduktívne, prezentujúc negatívnu povahu väčšiny „hlúpeho“ slovenského národa, čo je bez načrtávania hlbších neprvoplánových otázok či hľadania dôvodov týchto sklonov už pomerne obohraná pesnička.

Skormucujúco komická one-man show sa tak stáva akýmsi povzdychom nad stavom národa, ktorý môže byť katarzne očistný vďaka humoru i hudbe, no vo finále je bez výraznej pridanej hodnoty v porovnaní so zvyšnými časťami triptychu. Kým tie kladú otázky a výzvy ku konštruktívnemu zamysleniu sa nad príčinami a pôvodom našich národných neduhov či pozíciou seba samého v rámci nich, Nad Tatrou je depka sa utápa vo víre sebaľútosti, hoci veľmi príťažlivým spôsobom. Možno ju však vnímať ako varovanie, aby sme sa i my nestali len ďalšími falošnými optimistami ani sťažujúcimi sa „expertami“ v červeno-modro-bielych dresoch.

Ako sa darí Slovensku po tridsiatke?

„To Slovensko naše posiaľ tvrdo spalo“ a možno sa aj na chvíľu prebudilo, no „opäť si vzalo xanax a deci borovičky“ ako zaznieva v poslednej časti triptychu v réžii Júlie Rázusovej s názvom Zapamätaj mi krajinu bez ľudí, uvedenou pod veľmi príznačným slovenským štátnym znakom zaveseným na stene v jemnom prítmí svadobnej siene. Táto hĺbavá, prenikavá a obzvlášť osobná performatívna úvaha o stave Slovenska, narodeného v roku 1993, je zosobnená v tele mladej ženy po tridsiatke (Veronika Husovská). Kým z reproduktora zaznieva sugestívny text z pera Ivany Gibovej, hlasom samotnej spisovateľky, „Slovensko“ (Husovská) vstupuje na scénu, potácajúc sa na hriešne červených lodičkách pod ťarchou vlastných existenčných záťaží a tráum sťa nevyrovnaná žena, ktorá si po práci zašla na pár pohárov vína. Sprevádza ju i postapokalyptická bytosť s kozou lebkou, azda akási inkarnácia jej vnútorných démonov (Lenka Libijaková).

Dve postavy sa pohybujú priestorom, vytvárajúc jemné náčrty evokatívnych obrazov, otvárajúc široký asociačný priestor pre interpretácie. Vyniká napríklad alkoholom intoxikované Slovensko so zaviazanými očami hľadajúce ochranu pod kovovou konštrukciou dáždnika, nakoľko sa tak trefne zhmotňuje zúbožený stav zaslepenej krajiny tvorenej ľuďmi, ktorí radšej budú vedome nevidieť, len aby mohli prijať prázdne prísľuby ochrany a lepšej budúcnosti, než aby sa sami mali konfrontovať s realitou či kriticky nad ňou premýšľať. Zároveň môže byť dôvtipnou inkarnáciou krajiny pod vládou politických predstaviteľov, ktorí pravdepodobne sami nejakým tým „poldeckom“ nepohrdnú častejšie, ako by mali.

Performancia balansuje na hranici osobného a politického, pričom samotný alkoholizmus sužujúci krajinu nadobúda viacvrstvový význam. Nejde o prázdne šírenie stereotypu Slovákov ako národa pijanov (hoci niet pochýb o historickej zakorenenosti týchto tendencií kdesi v našej DNA), alkohol tu slúži najmä ako motív spájajúci úprimné pocity autorky textu ako jednotlivca s kolektívnymi traumami krajiny. Vzniká tak podmanivá úvaha o Slovensku, ktoré si samé „dávkuje jed“, či už vedome alebo nevedome, napriek tomu, že ho to ničí. Siaha po lacných omamných riešeniach a dezilúziách, len aby nemuselo precitnúť do krutej reality, prevziať zodpovednosť a uvidieť veci v pravom svetle.

Podobne ako človek, aj krajina si ako kolektív nesie bremená z minulosti – akúsi neuzdravenú národnú psyché, ktorá posilňuje jeho neschopnosť vymaniť sa z vlastných toxických vzorcov. Alkoholizmus či zvýšená miera pitia alkoholu nie je osamoteným problémom, vzniká zvyčajne v dôsledku nespracovaných emócií či neochoty vysporiadať sa s nimi. Tento stav sa však stáva v našej spoločnosti normalizovaným a tým pádom často dedičným, prenášaným z generácie na generáciu. Prečo ale Slovensko vôbec začalo piť? A ako ho znovu prebudiť z tohto opojenia?

Ivana Gibová ako významná slovenská prozaička je nositeľkou pamäti národa, túžiaceho po zabudnutí. Podobne ako nejedna osoba zapíja pohárikom vína nenaplnené túžby či sklamania, aj Slovensko akoby unikalo samo pred sebou. Triezvy život má tú nevýhodu, že realitu ukazuje v plnej nahote a umožňuje si ju zapamätať. Gibová vyjadruje svoju autentickú frustráciu nad krajinou a pomenúva veci ostrými pojmami. Slovensko nazýva „hrobom Blaha Uhlára“ či „krajinou krojovanej nenávisti“. Kritizuje odvolávanie kompetentných predstaviteľov kultúrnych inštitúcií, vidí skorumpovaný štát, kde sa práca hlavou stáva podradnou, myslenie nežiadúcim a ministerka azda „odvolá už aj národ samotný“. Táto intenzívna konfrontácia s tiesnivou realitou sa zarýva hlboko pod kožu. Je to výpoveď spisovateľky sediacej nad prázdnym papierom v krajine, ktorú kedysi milovala a má ju ospievať, no nevie ako, lebo už niet čo. Od Slovenska, štátu s chronickou poruchou pamäte, v závere žiada, aby „jej zapamätalo“ aspoň prírodu, krajinu bez ľudí vytvárajúcich z nej nehostinné miesto. Snáď tak nabáda, že je na čase pozrieť sa na seba i na Slovensko triezvo, bez príkras, bez ilúzií a začať budovať jeho labilnú identitu postavenú na základoch zo žinčice úplne nanovo.

Triptych pre 21. storočie. Slováci ožijú v sebe koncentruje humor i potrebnú dávku odľahčenia, no zároveň prináša repliky a obrazy bodavé ako špendlíky, a tak sa stáva akousi katarznou kolektívnou psychohygienou. Každá performancia ponúka trochu iný pohľad, pričom všetky zjavne vychádzajú z hlbokej vnútornej potreby umelcov a umelkýň reagovať na súčasné dianie a nahliadať naň cez svoju jedinečnú optiku.

Už len samotné spojenie rôznych prístupov a pohľadov tak umožňuje projektu vyhnúť sa moralizovaniu či snahám o prezentáciu jednej definitívnej pravdy a spôsobu nahliadania na skutočnosť. Okrem trpkého komentovania reality sa v istej miere snaží i odhaľovať a pomenovať príčiny našej národnej „choroby“, stojace za samodeštruktívnymi tendenciami národa, ponúkajúc preto viac než len ďalšie opakovanie známeho refrénu o „malom zakomplexovanom národe“.

V čase, keď už ani národná hymna nepôsobí ako spoločný symbol si musíme najmä pripomenúť, že Slovensko patrí úplne všetkým, avšak pretrvávajúce stereotypy a predsudky nám bránia viesť skutočný dialóg, ktorý by sa zameral na hľadanie spoločného riešenia. Problém nespočíva vo vlajke či hymne, ale v spôsobe, akým premýšľame o sebe a o svojej identite. Azda už prišiel čas zbaviť sa závislosti od zjednodušujúcich konštatovaní a mať ochotu jeden druhého úprimne so záujmom počúvať a snáď sa nám tak konečne podarí spustiť tie bájne „blesky hromu“ takej intenzity, že nás dokážu konečne prebudiť z hlbokého spánku.

Triptych pre Uhol_92: Slováci ožijú. Hymna pre 21. storočie. Koncept Alžbeta Vrzgula, vizuály Braňo Matis, produkcia: Alexandra Babiaková, svetelný dizajn Róbert Mačkay.

Repríza. Text, performance, réžia Adam Dragun, performance Daniel Fischer, scénografia Klára Dolník.

Nad Tatrou je depka. Text, réžia: Silvia Vollmann, performance Peter Ondrejička, kostým: Bet Moth, hudobná spolupráca: Martin Iso Krajčír.

Zapamätaj mi krajinu bez ľudí. Text / libreto Ivana Gibová, réžia Júlia Rázusová, účinkujú Veronika Husovská a Lenka Libjaková, hudba Martin Rázus ml., kostýmy Diana Strauszová.

Premiéra 20. a 21. novembra 2024 v Zichyho paláci v Bratislave. Písané z uvedenia 20. 11. 2024.