Ruthie, nechcela som na nás zabudnúť

Aký nepredstaviteľný pocit dekompozičnej bolesti musí byť, zobudiť sa v jedno ráno a nespoznať siluetu na druhej strane zrkadla. Chátrať telom, no najmä duchom. Pomaličky, krok za krokom, otvárať a uzatvárať bludný kruh pamäti, zabúdať na obrysy tváre tých najbližších, na ich mená a hrejivú spomienku lásky, akú ich aura zanechávala v éteri. A čo oni? Oni sa musia zmieriť s nezmieriteľným: že človek, taký, ako ho celý život poznali, už jednoducho pod tou schránkou telesnosti nejestvuje, že sa pominul s prvým nechceným zabudnutím vypnutia plynu či textu obľúbenej piesne a zacykleným kruhom sa prinavracia naspäť k svojej najväčšmi triviálnej, detsky nesamostatnej podobe. A o čo urputnejšie je sledovanie postupného strácania človeka, ktorého milujeme najväčšmi?

Doktor je doktorom, farár je farárom, ale kým skutočne sme, keď v súkromí zložíme svoj plášť? A môžeme si byť nekompromisne istí, že pod tým štatusovým nánosom sme naozaj stále ľuďmi? Doktorka Národného divadla Brno tlmočí príbeh lekárky Ruth Wolffovej (Hana Briešťanská), ženy v mužskom svete, a jej sebaistého aktu nevpustenia kňaza k lôžku umierajúcej štrnásťročnej pacientky po doma vykonanom potrate. Prebúdza v ľudskej spoločnosti odveké archetypálne vzorce správania, pudovo zatieňujúce triezvu percepciu, čo spúšťa ,,hon na čarodejnicu“ v digitálnych perifériách 21. storočia. Máme skutočne všetci právo voľby? Slová vychádzajú z úst, rezonujú bránicou, priznávajú sa k svojmu majiteľovi, ale ich naozajstné znenie akoby všetkým (ne)tendenčne unikalo. Komunikačný šum je tým, čo utvára dej, čo transformuje akt položenia ruky na rameno v násilnícke gesto, čo núti postavy k počúvaniu tej druhej len v prípade prerieknutia sa. Ruth Wolffová zasvätila celý svoj život výskumu Alzheimerovej choroby, jej slovami ochoreniu ešte horšiemu či zákernejšiemu než rakovina. Demencia, proti ktorej celý život najväčšmi bojovala, jej vzala to, čo ju ako posledné pridržiavalo na prahu etablovanej ľudskej existencie, nie konceptu zapnutého výkonného počítača: jej priateľku Charlie (Tereza Richterová, v neskorších reprízach Kateřina Liďáková). Frustrácia, aká je citeľná z deja, je priamoúmerne totožná s bezvýchodiskovosťou sledovania straty blízkeho pred vlastnými očami s diagnózou demencie v zdravotnej karte. Tak, ako sa z malého problému stáva spor kolosálnych rozmerov, tak sa nenápadný odchod krátkodobej pamäte pretransformováva v úplné prázdno.

Doktorka Roberta Icka bola po prvýkrát uvedená v Česku v komornejšom priestore Reduty a i dva a pol roka od svojej premiéry sa neustále teší kritickej i diváckej obľube. Už od čias antiky je slovo najsignifikantnejším činiteľom jednajúcim v priestoroch divadla. Súčasná intertextuálna premena pôvodne modernistickej hry Profesora Bernhardiho rakúskeho spisovateľa a lekára Arthura Schnitzlera stavia svoj najpevnejší oporný pilier práve na misinterpretácií a prepočúvaní podstaty vysloveného. Režijno-dramaturgická koncepcia Lukáša Brutovského sa rovnako tendenčne orientuje na slovo, mení jeho formu a významovosť prostredníctvom dynamickej scénografie Pavla Boráka, kde konsenzus vizuálu a vyrieknutých téz jasne dokazuje, že sa dej nemá odohrávať v hyperrealistickom a klasickom nemocničnom prostredí, ale naopak v priestore do značnej miery astrálnom až metafyzickom. V prenesenom význame možno hovoriť o istom ,,oku Alzheimerovej kamery“ prostredníctvom postavy Charlie, zaznamenávajúcej rozštiepený dej na videozáznam. Kamera sníma rozhovory medzi postavami a následne ich premieta na stenu v pozadí. Prázdny priestor javiska a nedostatočné zaostrenie na divákov spôsobuje klam, že Ruth hovorí len sama pre seba, nikým nevypočutá. Scéna vytvára efekt spomaleného limba: vzďaľuje priestor a rozkladá čas. Dominujúcim aspektom scénografie je točňa umiestnená do stredu javiska, manifestujúca konštantný kolobeh toku informácií, príchodu i odchodu nových podnetov, ľudí, cyklickosť Alzheimerovej choroby a nejestvujúce východisko z nedorozumenia a neospravedlnenia sa, ktoré sa pretavili v obrovský metajazykový až inkvizičný konflikt.

Dá sa skutočne definovať hranica, kde končí herec a kde naopak začína jeho postava? Po hereckej stránke je inscenácia nesmierne silná, nehovoriac len o hlavnej protagonistke, ale i o vedľajších postavách. Je fascinujúce sledovať narastajúci energetický odpor v hľadisku, keď Ivan Dejmal v postave doktora Murphyho vyslovuje svoje antisemitské tézy. Rovnako úchvatné je mystické pole vznikajúce okolo Charlie a jej až do posledných momentov neobjasnenej prítomnosti na scéne. Hana Briešťanská si svojou Ruth absolútne podmaňuje javiskový priestor. Vždy gramaticky korektná a uštipačne sarkastická sa vyníma v exaktnej až pragmatickej lekárskej polohe. No spôsob, akým dokáže stvárniť práve tú zranenú, osamelú a pod povrchom krehkú Ruth, zanecháva pravidelne a úspešne divácke osadenstvo v slzách. Každému, kto raz stratil niekoho skutočne blízkeho, zostane obraz opustenej Ruth, objímajúcej sveter svojej mŕtvej partnerky v prázdnej miestnosti za zvukov tej prekliatej piesne, otlačený na vnútornej strane viečok ako presná obrazová maketa vlastného utrpenia.

Pieseň Video Killed the Radio Star od britskej skupiny The Buggles, zaznievajúca niekoľkokrát naprieč inscenáciou, je finálnym kopancom do brucha pre už i tak emóciou zmietaného diváka. Obľúbená pesnička mŕtvej Charlie až s nesmiernou presnosťou líči okolnosti deja: stará forma vs. nová, video vs. rádio, viera vs. náboženstvo. „Video killed the radio star. In my mind and in my car we can’t rewind, we’ve gone too far.“ Tie pozitívne tóniny v sebe nesú toľko trpkosti, akoby vedeli, aké je to prísť o niekoho, koho z celého srdca milujeme. O niekoho, kto si tendenčne vezme život, aby nezabudol na tvár svojho najbližšieho, na zvuk jeho hlasu, na to, čo pre neho kedysi znamenal...

Národné divadlo Brno – Robert Icke: Doktorka. Preklad Pavel Dominik, réžia Lukáš Brutovský, dramaturgia Miro Dacho a Barbara Gregorová, scéna Pavel Borák, kostýmy Diana Strauszová, hudba Lukáš Brutovský, projekcia Matouš Ondra. Hrajú Hana Briešťanská, Kateřina Liďáková, Martin Siničák, Petr Kubes, Roman Nevěčný, Ivan Dejmal, Michal Bumbálek, Vladimír Krátký, Viktor Kuzník, Jana Štvrtecká, Petra Lorenc, Veronika Lapková. Premiéra 25. mája 2021. Písané z reprízy 16. novembra 2023.