Rozprávka o osamelom údele človeka

Najznámejšia opera Antonína Dvořáka, Rusalka, sa v apríli 2024 dočkala v Národnom divadle Brno po dvanástich rokoch nového uvedenia. „Lyrická rozprávka“ Jaroslava Kvapila o vodnej víle ochotnej obetovať svoju nadprirodzenosť i hlas z lásky k princovi, azda nie je pre nikoho úplne neznáma. Nová režijná koncepcia Davida Radoka ju však od fantaskného pozlátka oprosťuje, predostierajúc príbeh o víle prahnúcej po svete ľudí ako svedectvo o ľudskej nedokonalosti, zrade, generačnej traume či bezhraničnej túžbe po pochopení a blízkosti.

8. 9. 2024 Lea Valentová

Zdoj: Janáčkova opera

Skúsený režisér vyťažuje maximum zo symbolického rázu libreta, extrahujúc z neho nadčasovú rovinu. Inscenáciu vedie po jasnej tematickej línii, z čoho pramení eliminácia odľahčených pasáží – piesní kuchtíka a hájnika či ježibabinej zaklínacej piesne Čury-mury fuk. Ťaživá atmosféra sa tak postupne len intenzifikuje a divákovi nenecháva vydýchnuť. Rozvíja pred ním akýsi ponor do hlbiny Rusalkinho sveta a skrz mýtické rozprávanie vyjavuje univerzálne skúsenosti bytia človeka.

Dejiskom príbehu sa stáva sureálne bližšie nekonkretizované mýtické „kdesi,“ vystavané na logike snu. Príbeh otvára pohľad na miestnosť obohnanú ponurými šedivomodrými stenami, ktorá reprezentuje modelovú disharmonickú domácnosť izolujúcu bytosť od vonkajšieho sveta – onu „chladnú vodu“, z ktorej sa Rusalka ako osamelé dieťa strádajúce ľudské teplo snaží vymaniť. Otvorené okná i dvere, cez ktoré do miestnosti vnikajú mostíky s vysušenou trstinou, sa javia ako znak existencie možnosti úniku do prostredia prívetivejšieho, zdanlivo poskytujúceho príležitosť pre naplnenie prirodzenej túžby po blízkosti a láske. Tú mladá víla vidí vo svojej idealizovanej verzii princa, pričom pod víziou jeho priazne je ochotná zbaviť sa nadprirodzenosti a prijať i smrteľne nedokonalú ľudskú dušu. Minimalistická scénografia tak reprezentuje Rusalkin zdanlivo bezpečný, no ponuro sa javiaci materinský svet, do ktorého sa navracia i po čase strávenom na zámku.

Už pôvodný príbeh neobsahuje polaritu dobra a zla, umožňujúc tak komplexné uchopenie charakterov, nakoľko sa zlo i dobro nachádza v každej bytosti. V prostredí Rusalkinho domova Radok vytvára akýsi príklad rodiny. Vodník (Jan Šťáva) nie je postavený do polohy láskavého tatíčka a pôsobí skôr ako priveľmi ochranársky despotický typ. Ježibaba (Václava Krejčí Housková) zohráva v domácnosti úlohu materinskej figúry. Má výraz zatrpknutej ženy, ktorá v živote nezažila mnoho šťastia a sama si prešla sklamaním či zaťažkávajúcimi životnými skúsenosťami. Rusalka akoby túžila po láske ich oboch, čo sa prejavuje v opakovaných pokusoch o objatia či fyzický kontakt. Oni k nej však ostávajú chladní, neopätujúc jej tento cit. Mladá víla je tak ponechaná so svojou nenaplnenou intenzívnou túžbou po blízkosti.

Uzavretý ráz sveta, z ktorého je bytosť vytrhnutá, akcentuje i forma, ktorou je uskutočnená ježibabina kliatba. Okrem odňatia krásnych dlhých vlasov ju sprevádza gesto vytiahnutia Rusalkiných rúk z hranatého akvária, javiaceho sa ako zmenšenina šedivého domova. Ona ako mĺkva rybka, izolovaná vo svojej malej realite túži po neznámom svete vonku, ktorý však vníma len náznakom. Nie je naň pripravená, a tak formovaná svojim predošlým prostredím, neschopná v ňom prežiť, okusujúc len sklamanie. Zároveň je doň vpustená ako jedinec s defektom, bez hlasu ako prostriedku pre dorozumenie, znemožňujúc jej tak verbalizovať svoje potreby či efektívne komunikovať.

Zdroj: Janáčkova opera

Kostýmy vodných žienok ladené do jemne belasej farby pôsobia svojimi jednoduchými strohými siluetami sterilným, až nemocničným dojmom. Vodník i ježibaba sú odetí do tmavších zašedivelých odtieňov, pričom z oboch srší istá strhanosť. Tmavosť ich oblečenia akcentuje akúsi nepoškvrtenosť mladých víl, ešte nepoznačených krutosťou života. Všetky postavy sú farebnostne pomerne neutrálne a môžu tak fungovať ako projekčné plochy pre divákovu predstavivosť, na ktoré premieta charaktery zo svojho vlastného skúsenostného sveta.

V nefarebných odtieňoch sú držané i odevy postáv na princovom zámku, ktorého scénografia je postavená na kombinácii čiernej a bielej, pričom v ňom tak možno vnímať práve kontrast dobra a zla prítomný v ľudskom svete, čo je reflektované i v najmenších detailoch, akými sú napríklad čiernobiele kachličky. Pompézne kostýmy hostí sú do veľkej miery taktiež tmavé a Rusalka je tak vo svojich bielych šatách postavená do kontrastnej polohy, podtrhávajúc, že so svojou nevinnosťou do hriešneho ľudského prostredia nezapadá. Keď princ sedí za bielym svadobným stolom, je vidno iba vrchnú časť jeho odevu v bielej farbe, akoby sa snažil byť kompatibilný s Rusalkinou čistotou. V určitom momente však vstáva, obliekajúc si čierne sako a zároveň odhaľujúc čierne nohavice, pričom sa v tejto premene zračí neschopnosť premôcť živelnú pudovosť ľudskej nátury, teda jeho pohltenie vrodenou nedokonalosťou duše.

Samotná Rusalka (Jana Šrejma Kačírková) je už od začiatku akousi cudzinkou, tichou pozorovateľkou, ktorá svoje rozšafné vílie sestry sleduje iba spoza okna. Jej odlišnosť sa však väčšmi vyníma práve na zámku, kde sa prejavuje ako krehká, priam úzkostná bytosť. Na prvý pohľad pôsobí so svojím neznámym okolím nekompatibilne, pohybujúc sa v neustálom kŕči s určitou neohrabanosťou. Unikla z „chladnej vody“ – prostredia bez lásky, za vidinou jej nájdenia na inom mieste, no nenachádza ju. Jej pokorenie a sklamanie eskaluje do scény, kedy princ odchádza za cudzou kňažnou. Ona padá na stôl zamotávajúc sa do obrusu, akoby sa chcela navrátiť do minulej ilúzie bezpečnosti svojho pôvodného sveta, do akéhosi pomyselného materského lona, vymaňujúc sa zo spáru ľudskej existencie. Nakoľko je však už poznačená oboma okúsenými prostrediami i zradou v láske, návrat do bezpečia či k uzdraveniu jej nadobudnutej ľudskej duše je nemožný.

V postave princa sa najväčšmi zdôrazňuje rozpor medzi túžbou po čistom cite a neschopnosťou jedinca zaprieť animalistický erotický chtíč. Rusalkinou čistotou a nadpozemskou krásou je spočiatku okúzlený, vo svojich bledých šatách sa stáva stelesnením nekonvenčne transcendentálnej úprimnej lásky, je pre preňho vytúženou „rozprávkou,“ ako i sám verbalizuje. Z dôvodu nemožnosti zamedziť prejavu svojej ľudskej podstaty však ostáva táto láska nenaplnená a márna, nakoľko Rusalkino založenie a defekt, s ktorými vstúpila do sveta, kontrastujú s jeho pudovou živočíšnosťou, ústiac tak do ich nekompatibility. Svojej družke princ opakovane slovne vyčíta, že je k nemu chladná, zatiaľ čo cudzia kňažná v sebe koncentruje esenciu zmyselnosti podporenú tmavosťou i tvarom jej kostýmu, ktorý zdôrazňuje jej „ženskú“ dispozíciu. Tak síce napĺňa mužovu fyzickú žiadostivosť, avšak následne odchádza a on ostáva po emočnej stránke opustený, väčšmi akcentujúc odveký konflikt medzi inštinktívnym aspektom ľudského tela s nadpozemským presahom citu.

Zdroj: Janáčkova opera

Po návrate zničenej víly domov sa i jej pôvodný svet dekonštruuje, reflektujúc rozpad jej ilúzii či zmarenie nádejí. Nič nie je ako predtým, podlahu pokrývajú kaluže vody, chabá vegetácia sa ocitá rozhádzaná na zemi, okná i dvere sa postupne zatvárajú. Kým prvé dva mostíky do vonkajšieho sveta odstraňujú symbolicky rodičia, posledného sa zbavuje sama zradená Rusalka, chrániac sa tak pred ďalšou bolesťou. Nádej na lásku mizne a ona sa navždy ocitá akosi na pomedzí dvoch svetov, priveľmi formovaná jedným, druhým nenávratne zranená. Nevysloviteľne osamelá, ponechaná s vidinou neschopnosti plnohodnotne existovať v ktoromkoľvek z nich.

Radokova Rusalka zostáva rozprávkou, i keď krutou, tlmočiac univerzálne skúsenosti platné naprieč generáciami i storočiami. Je príkladom toho, že v mýtických príbehoch možno cez nadprirodzené prvky pozorovať čosi rýdze a pravdivé. Presahujú jednotlivca aj dobu, a tak reflektujú kolektívne zdieľané emócie či tendencie. Dielo predostiera celú škálu ľudských neduhov, vád, útrap, túžob a zlyhaní ústiacich často do pocitu neprekonateľnej osamelosti bytia. Každý v živote preniká cez viacero svetov, ktoré ho formujú a ovplyvňujú. Každý pociťuje túžbu po blízkosti a láske. Každý si so sebou prenáša stopy svojich starých svetov do svetov nových. Oprostiť sa od nich vieme, rovnako ako Rusalka, len veľmi ťažko, ak vôbec...


Národní divadlo Brno – Antonín Dvořák: Rusalka. Hudební nastudování Marko Ivanović, dirigent Ondrej Olos, režie David Radok, scéna David Radok, kostýmy Zuzana Ježková, choreografie Andrea Miltnerová, světelný design Přemysl Janda. Hrají Jana Šrejma Kačírková, Peter Berger, Jan Šťáva, Eliška Gattringerová, Václava Krejčí Housková, Doubravka Součková, Ivana Pavlú, Monika Jägerová, Tadeáš Hoza. Premiéra 5. 4. 2024. Psáno z reprízy 22. 4. 2024.


Více článků

Přehled všech článků

Používáte starou verzi internetového prohlížeče. Doporučujeme aktualizovat Váš prohlížeč na nejnovější verzi.

Další info