Mycélium, kto sa o teba postará?

Scénografia (Antonín Šilar) pozostáva z troch štvorcových podstavcov, na ktorých sa vedľa seba nachádzajú autenticky pôsobiace bytíky jednotlivých žien, azda odlišných variácií ústrednej postavy (Jana Oľhová, Ingrid Timková, Monika Hilmerová). Tieto malé hyperrealistické výseky skutočnosti obsahujú celkom obyčajné objekty – kým jeden je zariadený lampou, kreslom či umývadlom, v druhom sa vyníma chladnička a pracovný stôl, tretiemu dominuje veľký gauč s televízorom. Množstvo predmetov je koncentrovaných v pomerne malých zónach, ktoré tak možno pripodobniť k akýmsi teráriám. Divákovi je ponúknutá možnosť v nich prebiehajúce deje sledovať paralelne. Stáva sa tak svedkom záveru dňa ich bezmenných obyvateliek, pričom sa každá individuálne nachádza v situácii tichej samoty. Tá však paradoxne nadobúda charakter kolektívnej veličiny.

Ženy svoju situáciu prežívajú odlišnými, no podobne rutinnými spôsobmi, venujúc sa činnostiam ako starostlivosť o telo, jedenie či práca. Svoje pocity neverbalizujú, s nikým nekomunikujú, ich stavy a emócie namiesto ich hlasov tlmočí samotný priestor. Spoločnosť im robia len predmety, ktoré sú zároveň akousi črtou povahy ich každodenností. Mnoho o ich živote napovedia i detaily ako jedny spoločenské šaty na vešiaku plnom zdravotníckych uniforiem či taška s jedlom od donáškovej služby. Objekty občasne nadobúdajú autonómny život – chladnička sa otvára sama, pančuchy sa svojvoľne hýbu na sušiaku, gauč dokonca pohlcuje jednu z herečiek. Na prvý pohľad realisticky pôsobiace byty nadobúdajú metaforický charakter, sú akýmsi vonkajším odrazom myslí. Vizuálno sa tak pred pozorujúcim pohľadom nachádza ako text. Akcie žien, zmeny v priestore a osvetlení sa stávajú písmom, z ktorého možno odčítať pocity – najmä izolácie či smútku.

Prehovory postáv absentujú, no o to väčšmi sú akcentované iné zvukové podnety. Divákovo sústredenie je presmerované na auditívne vnemy produkované samotnými herečkami či práve predmetmi, ktoré ich obklopujú. Neprítomnosť živého hovoreného slova vedie k intenzifikácii ich vnímania. Publikum registruje zvuk vyňatia korkovej zátky z vína, žblnkania nápoja nalievaného do pohára či údery noža do krájacej dosky pri príprave jedla, ktoré spoločne vytvárajú zvukové prostredie. Vo všetkých malých bytoch nejaký čas rezonuje i rozhlasová relácia prelínaná piesňami speváčky Katarzie s tematikou húb. Zdanlivo náhodný program o organizmoch rovnako záhadných a mĺkvych ako samotná inscenácia sa v podstate stáva akýmsi prepájacím rámcom troch výsekov reality. Možno práve výrazom zdieľaného podhubia? Situácie žien prítomných na scéne sú síce na prvý pohľad prežívané individuálne, no z času na čas, akoby sa na seba napájali. V jednom momente všetky naraz čítajú knihu, inokedy sa dokonca zdá, že si venujú pohľad uvedomujúc si vzájomnú spoluprítomnosť. Audiostopa tak rafinovane podtrhuje ústrednú myšlienku kolektívne prežívanej osamelosti a ľudí ako deprimovaných plodov vyrastajúcich zo spoločného základu spleti neduhov súčasnej spoločnosti.

Samotná stiesnenosť prostredia troch bytov, akoby reflektovala klaustrofóbiu prežívanú v prostredí myslí žien. Celý večer aktérok je koncentrovaný do jednohodinového predstavenia, no nakoľko ich sledujeme pri bežných životných činnostiach, ktoré sú vo svojej podstate nudné, je napriek tomu javiskový čas pociťovaný ako statický a strádajúci spád. Niektoré momenty spočiatku produkujú v hľadisku smiech, no bezútešnosť osamelosti postupne eskaluje a napĺňa priestor. Každá z prítomných postáv síce volí odlišné spôsoby trávenia svojho prázdneho večera, no tri variácie zdanlivo bežného zakončenia dňa ústia do totožného tragického výsledku. Ženy, zotrvávajúc vo svojom zdieľanom tichu, činia voľbu pokľudného aktu vzdoru voči svojej situácii a siahajú si na život.

Kroetz v roku 1971 definuje svoju slečnu Raschovú ako bežnú zamestnankyňu papierní, ktorá je obeťou vykorisťujúceho systému, pričom frustrácia zo životnej prázdnoty u nej ústí do úplného vyčerpania a zrútenia. Je neviditeľnou hubou rašiacou z nefunkčného spoločenského nastavenia – užitočnou, nenahraditeľnou, no napriek tomu nedocenenou. Súčasná societa kladúca nároky na výkon, vzhľad či nasledovanie očakávaného životného vzorca, sa taktiež stáva ubíjajúcou, odzrkadľujúc sa mnohokrát v pocite nenaplnenia či opustenosti. Existencia akéhosi kolektívneho základu však podnecuje k myšlienke, že sú ľudia v podstate skľúčení akosi spoločne. Azda je už na čase epidémiu osamelosti diagnostikovať a začať naše mycélium liečiť. Práve všadeprítomné vzájomne prepojené huby sú magickou ukážkou možnosti existencie skutočne hlbokých vzťahov i spolupráce.

Koncert na želanie nekomunikuje konvenčným spôsobom a vyžaduje tak od svojho publika zmenu prístupu nabádajúc k odlišnému spôsobu percepcie, nakoľko mu neprezentuje dej či príbeh. Mlčanie, pomalosť a ticho sú preňho produktívne a aktivizujúce, čo sa prejavuje v nachádzaní vlastných súvislostí i zvýšenej citlivosti na zmyslové vnemy. Využité prostriedky mu umožňujú intenzívne nazeranie a spoluprežívanie tichej reality všednosti, ktorá sa vďaka nim mení na hypnotickú. Vonkajšie svety sa stávajú odrazom svetov vnútorných a samotné mlčanie je tiež obsažnou výpoveďou.

Skrz záverečné scudzenie scénického priestoru zakrytím troch bytov čiernymi zástenami sa odohrané dianie väčšmi oddeľuje od aktérok a nasvietením oslepujúceho svetla reflektorov do hľadiska konfrontuje diváka. Osamelosť akoby sa počas jednej hodiny premenila na priestorovú hodnotu a spoločné podhubie slečien Raschových sa rozrástlo i za hranicu javiska. Koncert na želanie je dômyselným vykreslením spoločnej ľudskej izolácie, ktoré zhmotňuje nevypovedané pocity meniac ich na ohlušujúce.

Slovenské národné divadlo – Franz Xaver Kroetz: Koncert na želanie. Réžia Kamila Polívková, dramaturgia Miriam Kičinová, scénografia, svetelný dizajn a projekcia Antonín Šilar, kostýmy Zuzana Sceranková, hudba Katarzia. Hrajú Monika Hilmerová, Jana Oľhová, Ingrid Timková. Premiéra 11. 2. 2023. Písané z reprízy 14. 1. 2024.