Kto skutočne premárnil svoju šancu na zmenu?

Príbeh vysokej školy, ktorá premárnila svoju šancu na zmenu, tak znie anotácia hry, ktorú autor vytvoril priamo na zákazku brnenského Národného divadla. Divadlo na svojej oficiálnej stránke prezrádza, že Šindelka pri písaní voľne vychádzal z diania na českých vysokých školách, a popritom reflektoval celospoločenskú skúsenosť s hnutiami #MeToo či Ne!musíš to vydržet. Napriek vypredaným reprízam a mnohým standing ovations inscenácia vzbudila rozpačité reakcie odbornej verejnosti. Namieste teda ostáva otázka: kto v skutočnosti premárnil svoju šancu na zmenu vo vnímaní sexuálneho a rodovo podmieneného násilia?

Ústrednou postavou dramatického deja je Vladimír Zach (Jakub Svojanovský), rozvedený pedagóg, ktorému práve umiera šovinistický otec (Roman Nevěčný). Na klauzúrnom večierku FAMU sa Zach opije a svoju frustráciu zo života si vybíja sexistickými rečami na margo svojich študentiek. Jeho opitý monológ si náhodou vypočuje študentka Aneta (Zuzana Černá), ktorá sa so svojimi kamarátmi rozhodne na pedagóga podať disciplinárny podnet. Avšak vedenie fakulty a ďalší prítomní profesori a profesorky celú situáciu zľahčujú a Anete sa posmievajú. Zach neskôr tento čin oľutuje a vo svojom vnútri zvádza osobnostný boj, v ktorom spochybňuje svoje domnelé liberálne a feministické hodnoty. Narastajúci tlak zo strany študentstva na podniknutie systémových zmien na fakulte nakoniec vyústi až k odvolaniu dekana (Petr Bláha), prodekanky Adamovej (Hana Briešťanská) a samotného Zacha.

Šindelka súcitným poukázaním na Zachov osobný život nepriamo ospravedlňuje jeho nenávistné správanie namierené voči ženám. V diváckej mysli sa snaží navodiť ľútosť nad osudom obyčajného muža, ktorý je sám vo feministických témach stratený a nakoniec za ich nepochopenie tvrdo zaplatí. Hľadanie vlastnej identity, spochybňovanie vzorcov správania a myslenia vštepovaného rodinnými príslušníkmi a príslušníčkami, či formovanie feministických názorov u mužov – to všetko sú dôležité témy, ktoré by mali mať priestor vo verejnej diskusii. V akomkoľvek prípade však tieto okolnosti neospravedlňujú mizogýnne správanie, ktoré je neprípustné, a malo by byť jasne odsúdené.

Ďalším defektom textu aj samotnej inscenácie je zobrazenie ústredného konfliktu. Opité reči pedagóga a následné správanie študentstva, ktoré sa urputne snaží Zacha odvolať, pôsobí skôr ako paródia boja proti „skutočnému“ sexuálnemu násiliu. Takéto vnímanie posilňuje aj ľahkovážne a posmešné správanie pedagogického zboru, najmä starého a trochu senilného profesora Říčana (Vladimír Krátky), ktorého najviac zo všetkého trápi pokazený automat na kávu. Humorné scény však inscenácii nedodávajú nadhľad, ale degradujú verbálne útoky ako validnú formu sexuálneho násilia.

Mohlo by sa zdať, že inscenácia chce tiež poukázať na odlišné formy sexuálneho násilia, práve preto zobrazuje aj akt znásilnenia, a to v prípade profesorky Majerovej (Tereza Groszmannová), ktorá mala v mladosti pomer s profesorom Říčanom, či v prípade študenta Jana (Viktor Kuzník), ktorý sa zblíži s pedagógom Flossmanom (Ivan Dejmal). Fyzické sexuálne násilie sa tu odohráva v tichosti, zatiaľ čo sa celá škola aktívne venuje Zachovej kauze. To rovnako spôsobuje, že rôzne formy násilia sú necitlivo porovnávané a to verbálne stráca svoju legitimitu.

Problematickým aspektom inscenácie je aj posilňovanie škodlivých spoločenských stereotypov, akými sú napr. nefunkčný systém nahlasovania sexuálneho násilia na univerzitách, zneužívanie mocenských štruktúr, veková diskriminácia, bagatelizácia sexuálneho násilia alebo zobrazenie muža staršieho veku, či inej sexuálnej orientácie ako násilníka. Režisérka pritom nevyužila možnosť dramatický text aspoň čiastočne interpretovať, a tak sú tieto stereotypy na javisku predvádzané bez akejkoľvek sebareflexie. Namiesto upozornenia na spoločenskú a štrukturálnu ignoranciu tejto závažnej témy ju inscenácia realisticky zobrazuje, čím môže odrádzať preživšie osoby podobnú skúsenosť nahlásiť. Rovnako nie je pravda, že gejovia či muži v dôchodkovom veku páchajú sexuálne násilie častejšie ako tí mladší a heterosexuálni. Treba zdôrazniť, že vek ani sexuálna orientácia v žiadnom prípade nesúvisí s páchaním sexualizovaného násilia.

Aminata Keita vsadila túto „realistickú konverzačku“ do prostredia univerzitnej kancelárie a školských záchodov. Preto na scéne nájdeme spomínaný automat na kávu, plastový kôš, železný regál s izbovými rastlinami či kávou a ťažký drevený stôl. Za sivou priepustnou stenou sa ukrýva rad umývadiel a záchodových kabínok. Režisérka použila, kontrastne k realistickej a zároveň minimalistickej scénografii, filmovú projekciu, ktorá sa premieta buď na obdĺžnikovom plátne nad scénou alebo na celej ploche javiska. Táto multimediálna koncepcia doplnená dynamickou hudbou môže v konečnom dôsledku odkazovať na aktuálne trendy v modernej scénografii. V tomto prípade ide skôr o ich nekvalitnú napodobneninu. Vizuálny zážitok diváctvu kazia najmä nevkusné filmové útržky, ktoré sú použité príliš samoúčelne. Ich jedinou úlohou je odhaľovať minulé udalosti (napr. znásilnenie Majerovej) alebo mapovať prítomnosť, ktorá sa odohráva mimo kanceláriu dekana (napr. bojkot Zacha na hodine). Tieto krátke projekcie pripomínajú časti zle natočeného seriálu v komerčnej televízií a ich prítomnosť v danej inscenácii len dokazuje ako tvorcovský tím (ne)pochopil zobrazovanie tak citlivej témy akou je sexuálne a rodovo podmienené násilie. Všetky vyššie uvedené aspekty Feministu nakoniec potvrdzujú, že Národné divadlo Brno skutočne premárnilo svoju šancu na zmenu celospoločenského vnímania tejto dôležitej problematiky.

Národné divadlo Brno – Marek Šindelka: Feminista. Réžia Aminata Keita, dramaturgia Jaroslav Jurečka, scéna a kostýmy Ján Tereba, hudba Štěpán Krtička, videoprojekcia Rebeka Kopkáš Uličná. Hrajú Jakub Svojanovský, Ivan Dejmal, Eliška Zbranková / Anna Glässnerová, Viktor Kuzník, Zuzana Černá, Tereza Groszmannová, Hana Briešťanská, Petr Bláha, Vladimír Krátký, Roman Nevěčný, Oldřich Bělka. Premiéra 17. februára 2023. Písané z reprízy 13. novembra 2023.

Text vznikl v rámci kurzu Tvůrčí psaní a redakční práce na Katedře divadelních studií FF MU.