Kedy je ten správny čas zapáliť záclonu?

Spoločný byt, v ktorom dvojica skutočne nikdy neprebývala. Svetlo žiarovky (alebo svetlo toho druhého?) osvetľuje stred priestoru, akoby v tej nesmiernej tme sveta existovala len jedna malá izba a jej tri biele steny, postupne sa zapĺňajúce haraburdami, básňami, objektami, hmotnými spomienkami ich lásky nelásky. Ako je uvádzané i v programe inscenácie, predmety sú vychladnuté myšlienky, avšak čo s nimi, ak je ich energetické pole neustále žeravé? Je otázne, či sa skutočne jedná o byt, alebo o holý priestor nemocničnej izby, k životu prebúdzaný len deziluzívnymi spomienkami a snahou vysnívania si sveta, kde Ingeborg a Paul konečne jestvujú bok po boku. V inscenácií režisérky Anny Davidovej prevláda nesmierne silná vizualita, plná osviežujúcich scénických nápadov, kde konkrétne zobrazené až snové pohyby divadelného znaku priamo privádzajú k životu metaforickú obrazovosť veršov Celanovej poézie. Dominantou je výprava a kostýmová štylizácia Petry Vlachynskej, rovnako ako autori vo svojich literárnych dielach, i jej scéna sa pohráva so symbolikou farieb, konceptom odcudzenosti či nekonečným zápasom Marsu a Venuše, pretaveného do typických zápasníckych objemných kostýmov. Ich boj však neprebieha vo fyzickej rovine.

Slovo ,,čas“ naberá v priebehu inscenácie nesmierne trpkú pachuť, okolo neho rotujúce i celé pôsobisko partnerského vzťahu oboch zúčastnených. Okolo času, ktorý bol ich najväčším nepriateľom. Davidová prebúdza odveké archetypálne obrazy nešťastnej až toxickej lásky, aká putami zväzuje svoje obete k radiátoru a už i v prvotných momentoch pomocou kriedového obkresľovania postáv ich mŕtvych tiel ako z miesta činu vyjavuje bolestnosť (samo)deštruktívnej lásky postáv. Ingeborg plače, Paul po nej hádže handru z vedra na osušenie jej sĺz, v zapätí trpí on a ona uniká posuvnými dverami v stene ako spomienka na niekoho milovaného, kto sa už dávno rozplynul. Skutočné javiskové šťastie nachádza milostná dvojica len v momente spoločného nazerania do zrkadla na stene, kde s úsmevom mávajú svojmu odrazu. Naozaj v tomto svete, v tejto časopriestorovej optike nejestvoval spôsob, akým by mohli byť skutočne šťastní? Ale ako sa hovorí, nech hodí kameňom ten, kto je bez viny. V záverečnej sekvencií sledujeme balans aktérov s kameňmi na hlave, vo finálnych momentoch im s gráciou padajú do dlaní. V prípade vzťahu Celana a Bachmannovej však bez podielu viny nezostal nik.

Krátky, no o to väčšmi intenzívny vzťah, kedy milenci spolu viac neboli, ako boli, ale o to nástojčivejšie i bolestivejšie navzájom ovplyvnili svoje čiary života. On bol narodený v ohnivom znamení strelca, ona vo vodnom rakovi. On zomiera skokom do Seiny, ona šesť rokov potom na následky požiaru v jej byte. O čom chcel jeden z nich mlčať, o tom chcel druhý hovoriť. Ale čo si počať s láskou, ktorej v tomto svete nejestvuje ten správny čas?

Divadlo Husa na provázku – Tereza Marečková, Anna Davidová: Čas srdce. Réžia Anna Davidová, dramaturgia Tereza Marečková, preklad Michaela Jacobsenová, výprava Petra Vlachynská, hudba Jakub Kudláč. Hrajú Sylvie Kee Krupanská a Dominik Teleky. Premiéra 24. februára 2023. Písané z reprízy 14. januára 2024.

Text vznikl v rámci bakalářského kurzu Kritický seminář na Katedře divadelních studií FF MU.