Keď inscenáciou múr „slovenskosti“ neprerazíš

Dramaturgické duo, podnietené stavom kultúry a súčasnou politickou situáciou na Slovensku sa rozhodlo preskúmať aspekty slovenskej identity pomocou hry Kozie mlieko od Jána Skalky. Emblematické dielo budovateľskej dramatiky z roku 1949, ktoré sa zaoberá témami ako združstevňovanie, triedny boj, odmietanie socialistického pokroku či kritika kapitalizmu, bolo vo svojich časoch mimoriadne obľúbené. Dnes by sa mohlo zdať, že táto „režimom zafarbená agitka“ z prostredia slovenského vidieka k publiku už viac neprehovára. Ale čo ak momentálne už nemáme na výber? Čo ak neúprosne spejeme k tomu, že iba diela podobného rázu budú politicky prípustné? Touto otázkou sa vytvára v podstate jediná zápletka celej inscenácie: traja mladí herci (Adam Hilek, Adam Marenišťák a Márk Mezőszállási) sedia na takmer prázdnom javisku pri provizórnom stolčeku vyrobenom z pivných debničiek a pivom zapíjajú frustráciu zo zamietnutého grantu na ich nový umelecký projekt. Citeľná narážka na pozmenený systém fungovania Fondu na podporu umenia v područí ministerstva kultúry vyústi k zamysleniu, aké texty vyhovujú súčasnému politickému režimu. Ako jediná správna voľba sa napokon ukáže hra od Jána Skalky, ktorá už v časoch socializmu svojou formou a obsahom napĺňala estetické normy vtedajšieho štátneho zriadenia.

Napriek niekdajšej obľube si však tvorcovia a tvorkyne dobre uvedomujú, že príbeh, zosmiešňujúci protisocialistické činnosti dedinských boháčov Omastu a Grenčíka, a naopak, oslavujúci lásku dvoch pokrokových mladých ľudí, Zuzky a Janka, je dnes už prakticky neznámy. Keďže má však toto dielo potenciál stať sa jedinou správnou slovenskou drámou, uvádzanou na doskách slovenských (a žiadnych iných!) divadiel, treba si ho lepšie predstaviť. Práve preto je hlavná dejová linka Skalkovho príbehu ozrejmená pomocou prednášky hercov, nápadne pripomínajúcou školský referát o prečítanom diele. Na veľkom bielom plátne, natiahnutom za javiskom sa premietajú archaizmy, použité v hre či podobizne postáv, vyňaté z filmového spracovania diela z roku 1950. Školský ráz tohto výstupu je ešte väčšmi umocnený nápadnými červenými šípkami, často používanými práve v powerpointových prezentáciách, ktoré vizuálne mapujú náročnú spleť opísaných vzťahov.

Z „budovateľskej agitky“ je však možné vidieť len tri krátke výstupy. Tvorcovský tím v tomto prípade využil princíp „divadla na divadle“, kedy sa v herecky štylizovaných, až ochotnícky pôsobiacich scénkach za pomoci minima rekvizít (mašľa, vesta či reťaz) herci transformujú do charakterov Zuzky (Marenišťák) či Janka (Hilek), ktoré zvádzajú svoj milostný boj na pozadí socialistického znárodňovania. Takýmto uvedením sa inscenácia dielu vysmieva a poukazuje na jeho nedokonalosť či tematickú absurdnosť. Úseky z pôvodného Kozieho mlieka zároveň určitým spôsobom komicky ilustrujú slovenskú ľudovú náturu aj náš vzťah k folklóru. Tieto vybrané pasáže však okrem spomínanej dávky absurdnosti a humornosti neponúkajú takmer žiadnu paralelu so súčasnou situáciou na Slovensku. Namiesto toho zobrazujú milostný vzťah postáv a publikum podnecujú k smiechu, založenom na rodových stereotypoch. Je možné, že sa v tomto prípade tvorcovský tím riadil pôvodným Skalkovým textom, v ktorom charaktery napĺňajú akúsi spoločensky štandardizovanú predstavu silného a ochranárskeho junáka či cudného a poslušného dievčaťa. Dalo by sa však polemizovať o tom, či je takéto zobrazenie dostatočne sebareflexívne. Najmä ak ide o určitý typ traverstívneho stvárnenia ženskej postavy, počas ktorého ju herec vykreslí ako upišťanú hysterku, hovoriacu nie, no v skutočnosti mysliacu áno.

Témy, súvisiace so slovenskou identitou treba preto hľadať inde. Našťastie (a niekedy aj bohužiaľ) drvivú väčšinu inscenácie tvoria rôzne menšie výstupy samotných hercov. Tie sa dajú v podstate rozdeliť do dvoch rovín. V prvom prípade sa Adam Hilek, Adam Marenišťák a Márk Mezőszállási repetitívne hádajú o tom, či má skutočne zmysel inscenovať budovateľskú hru alebo vedú často plytké, priam výplnkové dialógy. V druhom, oveľa výpovednejšom, sa zo svojej odlišnej perspektívy zamýšľajú (niekedy s humorom, inokedy s trpkosťou v hlase) nad rôznymi prvkami našej kultúry, ktoré sú už po desaťročia mnohými politickými autoritami prezentované ako normatívne. Najviac v inscenácii rezonuje práve otázka slovenského patriotizmu. Preto na scéne zaznejú napríklad úryvky buditeľskej básne Mor ho! od Sama Chalupku. Tie sa na základnej škole učíme povinne recitovať naspamäť, hoci nikto tak úplne nerozumie prečo. Patriotizmus sa pretavuje aj do zobrazovania „zromantizovaných“ kultov historických osobností našich dejín. Ide tu predovšetkým o udatného zbojníka Jánošíka či jediného „slovenského“ panovníka Svätopluka. Absurdnosť a „zmýtizovanosť“ týchto historiek je vtipne znázornená projekciou scén z amerického seriálu Hercules z 90. rokov, na ktorých je vyobrazený svalnatý Kevin Sorbo. Namiesto jeho hlavy sa však v premietaných útržkoch seriálu ocitá kreslená tvár Svätopluka, čo nápadné evokuje estetiku internetových „meme“ stránok.

Inscenácia rovnako upozorňuje aj na selektívny a často povrchný obdiv k slovenskej, panensky čistej prírode. Veď kým by boli Slováci bez vysokých štítov, rozľahlých lesov a kvitnúcich polí, ktorým vďačíme za povstanie všetkých národných hrdinov a vznik pravých slovenských diel?! Škoda len, že na túto lásku akosi zabúdame. A nie len my, „bežné“ obyvateľstvo Slovenska, ale aj rezort ministerstva životného prostredia. Inscenácia na túto skutočnosť opäť komicky poukazuje využitím projekcie, tentokrát ukážok zo Živej panorámy, teda mnohými (najmä deťmi) nenávidenej relácie, ktorá v ranných hodinách za zvukov ľudovej hudby vysiela živé prenosy z nainštalovaných kamier na rôznych miestach Slovenska. Tieto zábery sa však postupne miesia s kreslenými útržkami, v ktorých vystupujú na prvý pohľad milo vyzerajúce postavičky v čiernych kabátoch a klobúkoch. Ich roztomilosť sa však premení v istú hrôzu v momente, keď po ich prítomnosti v horách neostane ani jediný živý strom.

Herci sa v mnohých ďalších, často veľmi osobných, výpovediach dotýkajú aj iných tém. Rozoberajú napríklad odchod Slovákov a Sloveniek za prácou či štúdiom do zahraničia. V zbytočne zdĺhavej až pateticky ladenej scéne, Hilek, Marenišťák a Mezőszállási polemizujú o výhodách a nevýhodách života na Slovensku. Aj napriek odlišným názorom sa nakoniec ukáže, že táto krajina je ich neoddeliteľnou súčasťou, čo sa symbolicky premieta aj v hereckých kostýmoch – slovenskej trikolóre, ktorú majú oblečenú počas celého predstavenia. Inscenácia sa taktiež snaží celkom podrobne zachytiť povahu Slovákov: ich spätosť s náboženstvom, ich hlúposť a malosť, zobrazenú napríklad v kultúrnych referenciách na populárne televízne relácie (Ruža pre nevestu, Farmár hľadá ženu, atď.) či ich vzťah k alkoholu. Táto skutočnosť sa tematizuje už v samotnej forme inscenácie, ladenej ako posedenie a mudrovanie troch kamarátov pri pive. Zároveň je už pri vstupe do priestoru divákom a diváčkam ponúkaný alkohol, konkrétne „poldecko“ nefalšovanej slovenskej borovičky. Toto gesto však v mojom ponímaní pôsobí veľmi prvoplánovo a samoúčelne. Čo presne nám chcel tvorcovský tím takouto cestou ukázať? Chcel apelovať na absurdnosť konzumácie alkoholu, vyskytujúci sa v našom „slovenskom“ prípade naozaj všade, dokonca aj v divadle? Alebo chcel poukázať na to, že patríme do masy v alkohole si ľubujúcich Slovákov? Tak či onak, takýmto spôsobom tvorcovia a tvorkyne potvrdili ďalší národný stereotyp, ku ktorému sa opäť nepristupovalo dostatočne premyslene a sebareflexívne.

Kozie mlieko alebo Hlavou múr neprerazíš hovorí o mnohých dôležitých témach spätých s identitou nás, Slovákov a Sloveniek. Hlavný problém tohto inscenačného počinu však tkvie v tom, že namiesto kladenia dostatočných otázok podsúva jednoznačné odpovede. A tie sú častokrát prezentované veľmi čiernobielo. Inscenácia zobrazuje homofóbny, rasistický, závistlivý, neprajný, malý, zbabelý a ideológiami omámený národ. A nepopieram, že tvorcovia a tvorkyne pri takomto zobrazení nemajú pravdu: stačí sa predsa pozrieť na zloženie nášho parlamentu. Ale sú skutočne Slováci iba toto „nemožné nič“? Alebo sa za existenciou týchto spoločensko-kultúrnych tendencií skrýva niečo hlbšie? A ako sa posunúť z marazmu, v ktorom sme sa počas svojho dejinného pôsobenia zasekli? Na tieto zložité otázky správnu a jednotnú odpoveď nikto z nás nepozná. Je však dôležité sa nad nimi aspoň zamýšľať. A skúšať nejaké odpovede nájsť. Aj keď je skutočne náročné hlavou preraziť tento obrovský múr, ukrytý pod nánosmi povrchného pochopenia „slovenskosti“. A Divadlu Panoptikum sa ho zatiaľ podarilo len mierne naťuknúť...

Divadlo Panoptikum – Kolektív: Kozie mlieko alebo Hlavou múr neprerazíš. Réžia Andrej Purkart, dramaturgia Martina Havierová a Žofia Kráľová, scéna a kostýmy Kolektív. Hrajú Adam Hilek, Adam Marenišťák, Márk Mezőszállási. Premiéra 8. júna 2024. Písané z reprízy 8. októbra 2024.