Disharmónia ako základ ľudského bytia

Audio, alebo ako ho tvorcovia nazývajú, industriálne-eko oratórium, v sebe zahŕňa prenikavú hudobnú zložku a faktografické údaje o nešťastí, ktoré sa v roku 1969 udialo. Počas celého predstavenia počuť modifikovaný spev, recitáciu a pulzujúci elektronický ambient (performerka Ela Lehotská prehovorí len dvakrát, najprv ako iná entita a v závere ako človek). Lyrická rezonancia intenzívne zamestnáva zmysly, no napriek tomu v istých sekvenciách tempo predstavenia stagnuje. Keďže performerka už hlas nepotrebuje, dominantným nástrojom sa stáva jej telo. Paradoxne ho najviac zužitkuje, keď sedí na stoličke. Predvádza niekoľkominútovú performance, pri ktorej rozpohybuje len hornú časť tela. Samotný akt je síce variabilný a metamorfuje audio stopu, ale vo všeobecnosti trvá pridlho. Jedinú zmenu, ktorú je možné zaznamenať počas tejto dlhej sekvencie, je podsvietenie inštalácie predstavujúcej továreň, ale účinok je zanedbateľný. Peformerka stále len sedí na stoličke a predvádza náročnú choreografiu s rukami, do zvuku nahrávky. Niekedy vyobrazuje konkrétne organizmy ako napríklad včelu, inokedy sa zdá, že stvárňuje len emócie a vypĺňa dĺžku audia.

Výrazný moment ale ostáva v úvode performance, keď do frontálnej časti javiska nesie šabľu. V simultánnej skladbe sa ozýva replika o love. Naši predkovia, lovci a zberači, zabíjali a hospodárili, aby sa sami uživili. My sme sa od týchto dôb veľmi nezmenili, len sme začali byť rafinovanejší. Napríklad sme začali stavať továrne. Z nahrávky počujeme hlas, opisujúci delenie pôdy. Performerka šabľou odkrajuje zo sivej poddajnej hmoty. Jej gestá pripomínajú krájanie mäsa a odrezané časti porcuje na hromady. Akoby sa ohybné kúsky pod jej rukami premieňali na klzké surové mäso. Reže ďalej a hmota začína krvácať. Možno práve rezala zem, ktorá sa pod rukami človeka zaplavuje krvou a zomiera. Terra Apathy (Zem Opáta) sa stala neobývateľnou a krvácala kvôli ľudskej túžbe po moci aj na úkor životného prostredia a existencie organizmov.

Inscenácia upozorňuje predovšetkým na disharmonický vzťah prírody a človeka. Industrializácia zaručuje pokrok, občania si zrazu mohli dovoliť televíziu a rástla celková životná úroveň, avšak za akú cenu? V ovzduší je fluór a jedinci degenerujú. V inscenácií však chýba hlbšie vykreslenie vzťahu človeka stojaceho pri moci, a toho, ktorý sa musí prispôsobiť nepriaznivým podmienkam. Síce zaznie, že ľudia sa delia na inteligentov, remeselníkov, ekonómov, atď. a tvorcovia apelujú na rozdiely v hierarchii, ale bližšie sa jej nevenujú. Fauna a flóra sú tu jedinými obeťami. K prepracovanej audio stope je performance často len vizuálnou výplňou, bez citu k sugestívnemu trvaniu času na divadle a zmyslu pre pohyb v priestore.

Divadlo Pôtoň – Terra Apathy. Réžia Iveta Ditte Jurčová, námet Michal Ditte, dramaturgická spolupráca Michal Ditte a Peter Pavlac, libreto Michal Ditte a Iveta Ditte Jurčová, hudba Michal Paľko, pohybová spolupráca Renáta Ptačin, výtvarný koncept Alex Zelina, Radovan Dranga, Katarína Caková a Iveta Ditte Jurčová, scénografická realizácia Alex Zelina, Radovan Dranga a Katarína Caková. Účinkuje Ela Lehotská. Premiéra 7. júna 2022. Písané z reprízy 7. októbra 2023 v HaDivadle.

Text vznikl v rámci bakalářského kurzu Kritický seminář na Katedře divadelních studií FF MU.