OST-RA-VAR 2024: „Kam idú všetky tie autá?“ A kto ich vlastne šoféruje, keď sa ľudské bytosti už vytratili...

Vízia beznádejného korpusu chradnúceho sveta zvíjajúceho sa v predsmrtných kŕčoch, kde zo zvyškov niekdajšieho pospolitého ducha zostáva už iba nevľúdny dav z chodiacich más surového mäsa. Objektívna spravodlivosť neexistuje, namiesto lásky panuje apatia a spoločným menovateľom sa stáva záujem o vlastné blaho. Zrazu sa však zjaví niečo mimo pravidiel neľútostne bezcitnej hry dneška – hlboká emócia, duševná choroba, bolestivý smútok tak bytostnej intenzity, že prináša ponurú hmlu do všetkých oblastí existencie jedinca. Skutočnosť však bola trýznivá i predtým, no bolo to práve zakúsenie straty, ktoré spôsobilo, že jedna mladá žena vidí veci a povahu moderného človeka triezvo, no zároveň akoby bola sama vyčlenená za obzor videného.

Inscenácia Slepá skvrna vťahuje diváctvo na neisté pomedzie prieniku dvoch realít, kde sa do stretu s chladom dnešnej doby, perforovanej esenciou individualizmu dostáva vnútorný vesmír protagonistky Niki, zmietajúcej sa v ochromujúcej depresii po odchode milovaného manžela. Samotné meno mladej ženy, brilantne stvárnenej Magdalénou Holcovou síce nesie v gréčtine význam víťazstva, avšak pod vplyvom desivo blízkeho kontaktu s pominuteľnosťou sa odrazu ocitá na strane porazených. Na bolesť krvácajúcich rán trúchliaceho človeka už v rezignovanej prítomnosti nezostalo miesto, stáva sa len vadnou súčiastkou systému a tak len tak všetci a všetko ďalej plynie okolo, nechávajúc apatiu vyhrať nad empatiou. Veď smútok sa už dnes nenosí, je nežiaducim, obyčajná slabosť, nechutné sebectvo... no neodlíšilo azda človeka od zvieraťa i to, že začal pochovávať a oplakávať svojich mŕtvych?

Hlavná postava sa z počiatku svojmu absentujúcemu manželovi stále prihovára, odmietajúc prijať realitu jeho odchodu, ktorý možno chápať v zmysle fyzickej smrti i bolestivého opustenia, prostredníctvom ktorého akoby pre ňu skutočne zomrel. Či už však ide o smrť doslovnú alebo figuratívnu, mimo útrob svojho malého bytu z nej nedáva svoju bolesť tak badateľne najavo, i keď sa jej zadúšanie mocnejúcou prázdnotou stále intenzifikuje a vyplavuje na povrch. Po dohode so svojím šéfom si v určitom bode berie voľno z práce v banke, pričom nadriadený okrem predávania lacných nevyžiadaných rád premieňa svojím výkladom jej potrebu voľna za účelom riešenia psychických problémov na komerčný akt pôžičky dní. Niki následne nachádza útočisko v hlučnej apatii mestských ulíc, kde sa oddáva vášnivému žiaľu, akoby sa sama dostala na hranicu človečenstva. Balansuje medzi bytím zvláštneho živočíšneho tvora, s tonou surového mäsa v chladničke, a bytosťou, túžiacou po niečom vyššom, v snahe naplnenia svojich duševných a citových potrieb vo svete plnom vedome plochých indivíduí. Tie sa radšej od citov, v strachu pred zranením, izolujú, než aby sa mali stať prekážkou v ich otupenej produktívnej existencii.

Diváctvu sú vyjavované spočiatku zdanlivo nezávislé čriepky situácií a dialógov zo životov nenápadných hyperbolizovaných postáv, ktoré postupne do seba zapadajú dejovo i tematicky, čím vytvárajú akúsi mozaiku mytológie absurdity dneška. Inscenácia akoby evokovala smrteľnosť, či už ľudskú alebo kolektívnu, predostierajúc mráz nášho sveta prostredníctvom využitia tlmených farieb v studených odtieňoch modrej, bielej či čiernej a zimného oblečenia postáv. Odcudzené sa im stávajú i hlasy, čo je dosahované využitím mikroportov. Niki je tak postavená do kontrastnej polohy cítiacej bytosti, pohltenej pálčivosťou úprimného smútku, zhmotneného vo výrazných čiernych šatách a novonadobudnutých ohnivo červených vlasoch, čo z nej robí akúsi mýtickú kreatúru v mechanizovanom studenom svete. Minimalistická scénografia (Anna Šmídová) zotrváva v rovine náznakov, kým sa na jednej strane javiska rozprestiera Nikina malá, sterilne pôsobiaca kuchyňa, na opačnej sa nachádza obyčajný gauč. V strede medzi nimi visí zo stropu neidentifikovateľný čierny kváder, ktorý nadobúda multifunkčné využitie, raz poslúži ako lavička, inokedy ako mäsiarsky pult. Prázdnota sa tak stáva všeobjímajúcou veličinou priestoru, ktorý však akoby sa snažilo významovo príznačne zaplniť mohutné premietacie plátno v pozadí. Stáva sa tak pomerne nešťastnou dominantou, nakoľko priestor až priveľmi preťažuje. Celé dianie je inak pomerne statické, dynamizované či ozvláštňované len občasne prácou s farebnosťou a intenzitou svetla, no primárne veľkoplošnými projekciami (Artem Bachmutin). Objavujú sa napríklad zábery z Google máp, veľký baner fastfoodu KFC s nápisom „Vychutnajte si okamih,“ pričom tak zrejme reflektujú neustálu prítomnosť obrazov, typickú pre súčasnú spoločnosť spektáklu, kde plátajú všadeprítomné nenaplnenie. Taktiež sú však prelínané i akýmisi „artovými“ kinematografickými sekvenciami, ktoré akoby sa snažili navodiť poetickú či nadreálnu atmosféru (napríklad Nikine jedenie surového mäsa), čo vo finále pôsobí veľmi náhodne a prvoplánovo. Funkcia a zmysel gigantického plátna v rámci mikrokozmu inscenácie zostávajú z toho dôvodu nejasné, a tak len väčšmi narúšajú absentujúcu organickú jednotu. Vo finále pôsobí celá koncepcia neucelene, čo sa stáva jej ústredným neduhom – ambície sú dobré, no nedotiahnuté do dostatočnej dôslednosti. Zaujme snáď iba pôsobivo výrazná hudba Ivana Achera, no ani tej sa úplne nedarí naladiť rozladenú inscenáciu, ktorá nehrá ako celok, nakoľko nedokáže nahradiť chýbajúcu jednotu režijno-dramaturgickej vízie.

Nosným prvkom sa preto stáva sila sugestívneho textu, ktorého prevládajúca monologickosť nadobúda vyznenie zrkadlovej reflexie povahy dneška, kedy väčšmi než počúvať, chce každý iba hovoriť. Okrem Niki sa z postáv vymyká ešte staršia žena (Kateřina Krejčí), predavačka vreckoviek ako komodity s nadčasovou hodnotou. Nikto si ich od nej však už nechce kúpiť, lebo pre smútok viac v tomto svete niet miesta. Ako postava sa z počiatku stáva akýmsi mementom potreby návratu k emotívnej ľudskej esencii, ale neskôr odhaľuje i svoju osobnú históriu – je prenasledovaná utečeneckou tragédiou na mori, pri ktorej stratila svoje dieťa. Rovnako ako Niki, žijúca v priznanej bolesti a smútku, je oddelená od zvyšného toku existencie, a tak zotrváva najmä v priestore pred javiskom. Opakovane sa pozerá na projekciu z Google máp a pýta sa, „kam idú všetky tie autá?“ Vytrhnutá žiaľom z mondénnej reality taktiež žije v nepochopení apatického chodu bežného života.

Ako významotvorný element možno chápať i fakt, že antagonistické vyznenie nadobúdajú výlučne mužské postavy s poukazom na patriarchálne východiská nastavenia súčasnej spoločnosti. Vzájomné vzťahy či pomoc tu sú iba neúprimnými zištnými službami, čo sa v inscenácii manifestuje v opakovanom predávaní vizitiek do rúk Niki. Cez jednotlivé charaktery sa akcentuje zvrátená povaha ľudského pokolenia, odhaľujúc peniaze i moc ako hnacie motory sveta, kde sa výlučná snaha o vlastné blaho stáva univerzálnym cieľom; kde vládne nevraživosť a kruté násilie akoby sa dialo „len tak mimochodom.“ Zatiaľ čo dvaja vandali (Hynek Tajovský a Josef Trojan) ľahostajne diskutujú nad telom umierajúceho človeka, ktorého zmlátili kvôli dlhu v hodnote šiestich eur o nevhodnej teplote svojho piva, užívajúc si tento akt osobnej nadvlády, bizarný mäsiar (Hynek Tajovský) s úsmevom hovorí Niki o vraždení a bezbrehom jedení zvierat ako o platnej dohode tohto sveta. Po tom, čo ju na konci práve on bezcitne zrazí svojou dodávkou ako mačku, počíta s kamennou bezohľadnosťou škody spôsobené telom človeka na nárazníku, pričom tejto smrti prikladá azda rovnakú dôležitosť ako simultánnemu umývaniu dlážky svojej prevádzky. Nad ľudskosťou vyhráva animálnosť, prípadne nekonečná túžba po vlastnom pohodlí či prospechu, čo sa výrazne premieta do scény obchodovania s ľuďmi, kde predavač (Marián Chalány) svojej rukojemníčke (Naďa Melková) s vážnou tvárou vraví, že by ju aj pustil sadnúť si, ale nemá kam, pričom si pohodlne a ironicky sedí na rybárskej stoličke.

Inscenácia rozostruje hranicu medzi snom a skutočnosťou, ale nenadväzuje dostatočnú komunikáciu s diváctvom, nakoľko si nevytvára akýsi vlastný jazyk. Splynutie surovosti s metaforickým poetizmom, nadprirodzena s realitou, hlboko osobných tragédii s tými sociálnymi, sa nedostavuje tak prirodzene, ako je u magického realizmu zvykom, no roviny však nie sú ani striktne oddelené. Tvorivý tím akoby sa pokúšal o vytvorenie gréckej tragédie moderného sveta, ale chlad sálajúci z inscenácie nie je mrazivo prenikavý, nevyužíva silu a obrazotvornosť trpko nádherného textu, a tak ju odťažito rozkladá zvnútra. Badať snahu o vytvorenie akéhosi antického prieniku vertikály a horizontály, vytvárajúc absolútny bod mimo priestoru a času, avšak onen duchovný rozmer, akým by mala disponovať inscenácia pomenovaná súčasnou gréckou tragédiou, sa nedostavuje. Nedokáže transformovať silné myšlienky do apelatívneho či drásavého výrazu, a tak je výsledkom len tragédia bez plnohodnotnej katarzie. To môže byť s ohľadom na tému azda zámerom, vykresliť disharmóniu súčasnosti bez možnosti očistného prežitku, avšak balans kdesi na nešťastnom pomedzí medzi stotožnením a odstupom, necháva hlbiny diváckej duše i mysle nezasiahnuté.

Spoločenská ignorancia nadobúda stále ozrutnejšie rozmery, ústiac do nespočetného množstva slepých škvŕn. Kto je však bez viny, nech ako prvý hodí kameňom. Každý ich máme a sme súčasťou tejto veľkej hry sveta. I keď si to nepriznávame alebo nevidíme, často hráme podľa pravidiel – máme to „zrnko maku“ medzi zubami, no aj tak sa s ním veselo usmievame. Vidia ho všetci okrem nás, tak ako my ho vidíme na všetkých, okrem seba. Slepá skvrna je aktuálnou tragédiou, kde už ani chór, teda komunita, nemôže existovať, nakoľko sa kolektívnosť vytratila. Mohla by však azda väčšmi podnecovať k zvádzaniu agónu s nešťastnými pravidlami, do ktorých sme sa zamotali, väčšmi nabádať k uvedomeniu si kolektívnej hamartie, aká ľudstvo pomaly, ale isto vedie k pádu. Dá sa síce rezignovať a „vypiť aj teplé pivo,“ tupo prijať niečo, čo v hĺbke duše cítime, že tak fungovať nemá, miesto snahy o nápravu. Akceptovať svet roztápajúci sa pod rukami, veď naša súčasnosť je toho živým (alebo už mŕtvym?) príkladom. Kedy konečne prídeme k anagnorízii a uvedomíme si pravdu? Možno nikdy, možno je to ešte v nedohľadne. Veď aj v antike často toto prezrenie prichádzalo až príliš neskoro, keď už bol osud neodvrátiteľný. Vieme ešte zmeniť pravidlá alebo je naša ananké už spečatená?

Divadlo Petra Bezruče – Janis Mavritsakis: Slepá skvrna. Réžia Klára Vosecká, preklad Markéta Kulhánková, dramaturgia Peter Galdík, scéna Anna Šmídová, kostýmy Petr Vaněk, hudba Ivan Acher, multimediálna spolupráca Artem Bakhmutin. Hrajú Magdaléna Holcová, Kateřina Krejčí, Naďa Melková, Hynek Tajovský, Josef Trojan, Ondřej Brett, Marián Chalány, Vít Hofmann. Premiéra 18. októbra 2024. Písané z reprízy v rámci festivalu OST-RA-VAR 29. novembra 2024.