OST-RA-VAR 2024: Dajme si šancu. Šancu ísť ďalej...

Inscenácia režiséra Jána Holca, nasledujúca základné požiadavky predpísané maďarskou dramatičkou, je rozdelená na dve časti. V tej prvej sa na veľkom plátne, nachádzajúcom sa v strede hracieho priestoru premieta takmer hodinová filmová sekvencia prinášajúca intímny pohľad na priebeh domáceho pôrodu. Voayerský princíp natáčania, pri ktorom je nutné oceniť vysokú kvalitu filmových záberov a realistický spôsob hereckého stvárnenia oboch budúcich rodičov vytvára presvedčivú ilúziu udalosti, ktorá je diváctvu sprostredkovaná tak, akoby sa odohrávala v reálnom čase. Preto publikum, sediace na protiľahlých stranách miestnosti s nedočkavosťou a strachom sleduje prasknutie plodovej vody a prvé bolestivé kontrakcie Maji (Alexandra Palatínusová) či komické a značne zmätené správanie budúceho otecka Larsa (Marián Chalány). Aj napriek menším komplikáciám a napätej atmosfére medzi Majou a pôrodnou asistentkou Evou (Barbora Křupková) sa dieťa napokon úspešne narodí. Radostnú situáciu však v momente vystrieda zdesenie z toho, že malé dievčatko prestáva dýchať. Nastáva tak boj o jeho záchranu, ktorý sa končí neurčitými, pomaly blednúcimi obrazmi na plátne a pribúdajúcim svetlom v sále...

V tomto prípade nemožno opomenúť chvályhodnú skutočnosť, že Holec ako mužský režisér spracoval priebeh tohto, z pohľadu rodiacej matky intímneho aktu bez akéhokoľvek zromantizovaného prikrášlenia. Takýmto spôsobom zdôraznil, že pôrod nie je pre ženu jednoduchou záležitosťou - spôsobuje predsa obrovskú, až nadľudskú fyzickú bolesť a psychickú záťaž. Napriek tomu je matka ochotná toto všetko podstúpiť preto, aby na svet priviedla v mnohých prípadoch vytúženého potomka. Avšak tvorcovský tím si mohol dať viac záležať na tom, aby explicitnejšie upozornil na všetky situácie, ktoré môžu diváctvo nepríjemne zasiahnuť. Divadlo na svojej webovej stránke síce uvádza akýsi „trigger warning,“ podľa môjho názoru je však vágny a nedostatočný. Upozornenie na „citlivé scény“ však úplne absentuje v tlačenom programe k inscenácii a nie je nijakým iným spôsobom prezentované ani pred začiatkom predstavenia, čo môže v konečnom dôsledku oživiť traumatické zážitky žien, ktoré si prešli podobnou skúsenosťou ako hlavná protagonistka Maja.

Holcova hyperrealistická poetika, prítomná už počas filmového premietania, sa plynulo prepisuje aj do druhej časti inscenácie. Nejde pritom len o znamenité civilné výkony predovšetkým ženskej časti hereckého osadenstva, ale aj o vizualitu samotnej inscenácie. Po odstránení plátna a igelitov zakrývajúcich neurčité objekty sa na scéne objaví takmer plne vybavený interiér príbytku, v ktorom sa nachádza obývačka, jedáleň či kuchyňa s funkčnou chladničkou a sporákom. V takto vystavanom priestore, predstavujúcom dom Magdalény (Kateřina Krejčí), sa diváci a diváčky opäť stávajú svedkami a svedkyňami rôznych situácií, odohrávajúcich sa počas návštevy Magdaléniných dvoch dcér Maji a Moniky (Magdaléna Holcová), sprevádzaných ich partnermi Larsom a Vojtom (Josef Trojan).

Magdaléna, cynická, starnúca a chorá matka nemá s dcérami práve najideálnejší vzťah. Môže za to jej priam až archetypálne materinské správanie, ktoré podporuje tradičné očakávania od roly ženy, normalizuje nerešpektovanie vlastných hraníc či potláčanie svojich pocitov a potrieb. Magdalénin prístup obe dcéry značne poznačí; cítia, že nie sú schopné naplniť matkine očakávania a tým pádom nie sú hodné jej lásky. Práve preto sú Maja s Monikou odkázané hľadať stratené rodinné istoty na úplne iných miestach. Monika nachádza vrtkavé útočisko vo viere, vznešených ľavicových ideáloch (vegetariánstve či feminizme) a svojom priateľovi Vojtovi. Maja sa naopak uzatvára do seba a pátra po vlastnej vnútornej sile, ktorú stratila s úmrtím svojho bábätka. Stret naoko súdržnej rodiny, paradoxne zloženej z individualisticky fungujúcich osôb spôsobí eskaláciu dlhodobo nahromadenej frustrácie medzi matkou a jej dcérami, prameniacej zo vzájomnej neschopnosti si porozumieť. Táto nemožnosť sa ešte väčšmi umocní v súvislosti s Majiným pôrodom, predstavujúcim akúsi prvotnú rozbušku všetkých ďalších konfliktov v rodine. Magdaléna ani Monika napríklad nerozumejú, prečo Maja odmietla pôrod v nemocnici a prečo si za otca svojich budúcich detí vybrala práve Larsa závislého na drogách. Dokonca nechápu ani Majino momentálne správanie, nenapĺňajúce štandardizovanú predstavu trúchliacej matky. Magdaléna ale verí, že súdny spor s lekárskym personálom by mohol pomôcť nielen Maji pri vyrovnávaní sa s tragickou smrťou dieťaťa, ale zároveň by mohol celej rodine prinavrátiť stratený mier. Odmieta si však pripustiť, že pokoj sa z jej rodiny vytratil už dávno predtým, ako Maja prišla o svojho potomka. A súdnym sporom tento problém nijako nevyrieši.

Magdaléna začne túto skutočnosť reflektovať až po mnohých vyeskalovaných konfliktoch, ktoré návšteva jej dcér spôsobí. Po hádke s Monikou, odmietajúcou sestre venovať zdedené peniaze na začatie súdneho procesu s lekármi, ostáva Magdaléna doma prakticky sama s pečúcou sa kačkou v trúbe, nádherne rozvoniavajúcou po celom preistore. Tragikomický moment nevydareného obeda, ktorý mohol nesúdržnú rodinu opäť zomknúť preruší Maja, pokúšajúca sa matke priblížiť svoje prežívanie po strate dcérky. Napriek mierne patetickej až floskulovito vyznievajúcej scéne mladá žena, v bravúrnom podaní herečky Alexandry Palatínusovej, odhalí jedno z najdôležitejších posolstiev celej inscenácie: strata sa nedá v mnohých prípadoch vykompenzovať skutočne žiadnym spôsobom. Ostáva iba dúfať, že čas postupne vylieči všetky rozjatrené rany.

Napriek tomu, že inscenácia už vo svojom názve referuje priamo k ženskému spoločenstvu, jej značná časť sa točí okolo mužských protagonistov. Takýmto, pomerne sofistikovaným spôsobom hra tematizuje prítomnosť patriarchálneho systému a jeho dopady na životy žien. Majin manžel Lars sa do povedomia ženských hrdiniek dostáva svojimi hlúpymi, často sexistickými narážkami či konzumáciou veľkého množstva alkoholu, ktorým sa pokúša potlačiť svoju nezvládnutú závislosť na drogách. Vojta, navonok vyrovnaný mladík, sa snaží svoje okolie zabávať pomocou trápnych, pubertálne pôsobiacich vtipov. Zároveň povýšenecky a často s minimálnou dávkou empatie adresuje svoje ideologicky pestré názory a múdrosti ženskej časti rodinného osadenstva aj v situáciách, keď danej problematike nerozumie, čím v podstate napĺňa definíciu „mansplainingu“. Jednoducho povedané, obaja muži sa počas návštevy u Magdalény správajú ako hulváti, ktorí si svoje partnerky nezaslúžia. Tak prečo s nimi Monika a Maja ostávajú? Aj v tomto prípade treba odpoveď hľadať v naučených vzorcoch správania prebraných od ich matky, ktorá dlhé roky zotrvávala v nešťastnom vzťahu. Bála sa, že stratí aspoň akýsi pocit bezpečia a istoty, ktorý jej prítomnosť manžela ponúkala? Alebo sa desila názorov spoločnosti, v mnohých prípadoch vnímajúcej rozvod ako zlyhanie ženy v jej partnerských a rodinných povinnostiach? A čo ak jej v odchode bránil samotný manžel? Nech boli motivácie na zotrvanie v tomto vzťahu akékoľvek, Magdaléna takýmto spôsobom dcéram odovzdala ďalšiu pomyselnú časť generáciami prechovávaného a patriarchátom vytvoreného konštruktu, škodlivo vplývajúceho na uvedomovanie si vlastnej hodnoty oboch žien.

K úplnej transformácii ženských vzťahov dochádza vo chvíli, keď dom opustí opitý Vojta a Lars, ktorému Magdaléna venuje svoje úspory pod prísľubom, že sa už nikdy viac nepokúsi s Majou skontaktovať. Odchodom mužských charakterov si ženské protagonistky začínajú postupne uvedomovať, že muži a ich nepísané spoločenské zákony, pretavujúce sa až do podvedomia žien vo forme internalizovanej mizogýnie, im po celý ten čas bránili vo vzájomnom zblížení. Práve preto dochádza k šťastnému zmiereniu medzi Majou a Magdalénou, akceptujúcou jej voľbu rodiť doma, čím uzná telesnú autonómiu svojej dcéry. Cestu si k sebe opätovne nájde aj Maja s Monikou, čo inscenácia vyjadrí pomocou ich v detstve nacvičovaného tanečného vystúpenia s gymnastickou stuhou. Napokon sa podarí urovnať aj kostrbatý vzťah Maji, Moniky a Zuzany (Markéta Haroková), ktorá predstavuje pomerne záhadnú a málo sa prejavujúcu postavu. Neskôr sa však ukáže, že ide o Majinu a Monikinu sesternicu, povolaním advokátku, ktorú Magdaléna poprosila o pomoc pri súdnej žalobe. Symbolom novonadobudnutej vzájomnosti všetkých žien sa stáva konzumácia dopečenej kačky. Jedia spoločne: bez hádok, bez smútku a bez pretvárky. Ale najmä bez mužov, ktorí by im určite nadiktovali, ako majú tento okamih prežiť. A práve na znak tohto interného feministického protestu si ženy v priestoroch kuchyne zapália oslavnú a tak trochu rebelskú cigaretu.

Inscenácia Střípky ženy citlivým spôsobom poukazuje na veľmi aktuálnu problematiku rodičovstva, prijímania alebo odmietania generačných tráum či straty blízkej osoby. Aj napriek náročnosti týchto tém je hra z veľkej časti postavená na brisknom slovnom humore, prameniacom nielen z istej dávky cynizmu a irónie, ale aj zo stereotypného zobrazenia medziľudských vzťahov, ktoré do určitej miery reflektuje pretrvávajúcu dynamiku naprieč rôznymi rodinnými zázemiami. Vďaka výstavbe textu a Holcovmu režijnému uchopeniu ponúka inscenácia nadhľad a primeraný odstupu od všetkých náročných situácií sprítomnených na javisku. Takýmto spôsobom nám režisér dáva priam terapeutický návod na vyrovnanie sa s bolesťou. A nezáleží pritom na tom, či prišla sama od seba alebo nám ju spôsobil niekto iný. V prvom rade sa musíme pozrieť späť a definovať okamih, ktorý nás tak veľmi zabolel. Nepotláčajme ho, ale dovoľme si ho znova precítiť. Potom od neho odstúpme, spracujme ho a na tejto náročnej ceste sa aspoň na chvíľu zasmejme. Len tak nájdeme to uspokojivé zmierenie (samých so sebou), po ktorom neúprosne túžime. A samozrejme: nebojme sa dať si novú šancu. Šancu ísť ďalej, napriek akýmkoľvek nepriazňam osudu.

Divadlo Petra Bezruče – Kata Wéber: Střípky ženy. Réžia Jan Holec, preklad Tatiana Notinová, dramaturgia Peter Galdík, hudba Ivan Acher, scénografia a kostýmy Ján Tereba, hrajú Alexandra Palatínusová, Marián Chalány, Kateřina Krejčí, Magdaléna Holcová, Josef Trojan, Markéta Haroková a Barbora Křupková. Premiéra 24. novembra 2023. Písané z reprízy v rámci festivalu OST-RA-VAR 28. novembra 2024.