OST-RA-VAR 2024: Cit: vec verejná

V rámci festivalu OST-RA-VAR Divadlo Petra Bezruče odohralo tri inscenácie. V každej z nich bola predstavená silná ženská hrdinka. Střípky ženy, Slepá skvrna a napokon aj Marie Stuartovna v sebe mali väčší či menší emancipačný akcent. Tento triptych zakončila práve inscenácia o Marii Stuartovej vo verzii Roberta Icka, ktorý text príznačne upravil. Hra sa stala psychologickou sondou nie len do mysle jednotlivca, ale aj spoločnosti či štátu.

Inscenácia a samotný dramatický text ponúkajú niekoľko tém a rovín. Primárne však ide o istú dilemu, rozorvanosť duše jednotlivca, platónsku otázku spravodlivosti, silu manipulácie a mnoho ďalších strastí súvisiacich s politickou mocou a morálkou. V inscenácii je zvýraznená téma postavenia ženy v androcentrickej spoločnosti.

Aj napriek tomu, že Alžbeta (Alexandra Palatínusová) je vládkyňou Británie a Maria Stuartová (Magdaléna Holcová) panuje Škótsku, ani jedna z nich nie je autonómna vo svojich rozhodnutiach, pretože im do nich vstupujú hlasy mužov. To je najzreteľnejšie vo výstupoch Alžbety, kedy si počas jej rozhodovania chce každý z lordov presadiť svoj názor. V rámci celej inscenácie sa rozohrávajú situácie, ktoré na to upozorňujú. Pri návšteve Stuartovej scéna odhalí, ako ju lordi ostentatívne sledujú cez sklo. Scéna je koncipovaná ako výsluchová miestnosť, preto sa zdá, akoby len sledovali proces. Alžbeta sa v jednom výstupe postaví pred Stuartovú v nepriestrelnej výstroji. Bizarnosť tohto obrazu tkvie v symbole strachu. Alžbeta nesie výstroj ako ochranu pred Stuartovou, ktorá však nie je ozbrojená. Zároveň prítomnosť lordov, nachádzajúcich sa za sklenenou bariérou, cez ktorú aj tak všetko počujú a vidia, upozorňuje na otázku - kto má v suverénnu moc?

Alžbeta sa však v jeden moment rozhodne a kliknutím tlačidla v ruke sklo lordom zatemní. Keď ju nepočujú ani nevidia, zmocní sa situácie a k Stuartovej pristupuje bez výzbroje, ako žena k žena, bez rétoriky jej mužských poradcov.

Alžbeta je napriek tomu v zraniteľnej pozícii. Síce má domnele posledné slovo v rozhodovaní, ale je ovplyvnená radami lordov a ako sa neskôr ukáže, je aj obeťou manipulácie. Leicester (Hynek Tajovský) zaútočí na jej city a presvedčí ju o svojej lojalite a láske voči nej. Keď sa ukáže, že ju zradil a stál na strane Stuartovej, Alžbeta zisťuje, že sa nechala zlákať citom. Aj jej cit sa stal vecou verejnou, rovnako ako jej rozhodnutia, umožňujúc tak Leicestrovi manipulovať so situáciou väznenia Stuartovej a priblížiť sa k jej vyslobodeniu. Tým, že sa Alžbeta obnažila v láske k Leicestrovi, stala sa obeťou manipulácie. Na tomto a iných príkladoch je možné zhliadnuť nejednoznačné zákutia moci. Cit je vecou verejnou, v opozícií mu stojí rozum. Sú však rozhodnutia, ktoré človek pri moci koná rozhodnutiami v záujme ľudu, jeho sebeckým potrebámalebo požiadavkami tzv. radcov? Tento rozpor však pokračuje ďalej, pretože pred ním stojí otázka morálky a nutnosti. Alžbeta ukázala svoje slabiny a tým aj ľudskosť, to je neprehliadnuteľné v hereckom výkone Alexandry Palatínusovej.

Magdaléna Holcová do svojej Márie Stuartovej nevkladá pátos. V jej jednotlivých replikách a monológoch graduje napätie z kauzality situácie drámy a vnútorná tenzia z osudu Kráľovnej Škótska. Predstavuje silnú hrdinku, ktorá sa dokáže vzoprieť, ak má cenu bojovať a hrdo odkráča, ak už nemá zmysel snažiť sa.

Komplexne by sa táto inscenácia dala opísať ako psychologický, či ako anotácia uvádza, politický thriller. K rozvráteniu štruktúry dôjde v záverečnej scéne. Mária Stuartová je síce popravená, ale z tejto vojny vychádza ako morálny víťaz. Glorifikačnou „bodkou“ je rozpad celej scény, kedy má Stuartová posledný monológ a všetky mužské postavy spoločne krútia bokmi v spodnom prádle a oblekoch. Alžbeta, oblečená v dobovom kostýme historickej drámy, má na sebe make-up pôsobiaci priam klaunsky. Svoju morálnu porážku nesie zahanbene, na čo referuje jej karikatúrny kostým a výraz tváre. Fraškovité gesto tejto scény je silné predovšetkým v tanci, v ktorom mužskí herci upriamujú pozornosť na svoj pohlavný úd. Retrospektívne je možné uvedomiť si úlohu ich postáv ako hľadenie na vlastné egocentrické záujmy. Taktiež aj potenciál vzájomného pochopenia, ku ktorému nedošlo, pretože obe ženy boli v pazúroch manipulácie.

Marie Stuartovna v sebe nesie silný aktualizačný rámec. Paralely s dneškom môžeme nájsť v dôraze na konflikt medzi náboženstvami a ich politickou agendou, kde ako predstaviteľka katolicizmu stojí Alžbeta a ako protestantská líderka Stuartová. Asociácia, ktorá naskakuje bezprostredne, je nedávny vojnový konflikt medzi Palestínou a Izraelom. Avšak v súvislosti s vojnou medzi dvoma mocnosťami prichádza na myseľ paralela aj s ruskou agresiou na území Ukrajiny.

Divadlo Petra Bezruče: Marie Stuartovna. Autor Robert Icke, Friedrich Schiller, réžia Jan Holec, dramaturgia Peter Galdík, scéna a kostými Jan Tereba, hudba Ivan Acher, Hlasová poradkyňa Eva Spoustová, hrajú Magdaléna Holcová, Alexandra Palatínusová, Ondřej Brett, Vít Hofmann, Lukáš Melník, Marián Chalány, Jáchym Kučera, Josef Trojan, Kateřina Krejčí. Premiéra 17. 5. 2024. Písané z festivalu OST-RA-VAR 2024.