OST-RA-VAR 2023: Stratený túžim po istotách

Holcovo spracovanie je založené na zdanlivej jednoduchosti a malých momentoch, zároveň však aj rafinovaných detailoch. Scéna, ktorej autorkou je Pavla Kamanová, sa po celé trvanie predstavenia nemení, všetko sa odohráva v jednom priestore, ktorý budí dojem bežného staršieho bytu. Všetko na javisku je vsadené do akejsi drevenej krabice, ktorá stojí v jeho strede. Minimalistický nábytok i kostýmy postáv sú ladené do neutrálnych tónov, a tak spolu s celým priestorom nadobúdajú charakter blednúcich spomienok. Jedine Andrého (Norbert Lichý) pyžamo s nimi kontrastuje svojou výrazne fialovou farbou, podtrhávajúc, že dianie na javisku je predostierané cez jeho osobné vnímanie. Jeden priestor nezaručuje, že sa André nachádza skutočne celý čas na jednom mieste. Vytvára sa tak dimenzia na pomedzí reality a halucinácie bez akýchkoľvek časových indikátorov.

Norbert Lichý, stvárňujúci hlavnú postavu, na seba vzal rolu s pokorou a stelesnil Andrého s veľkým citom a precíznosťou. Napriek tomu, že žánrom Zellerovho textu je čierna komédia, nejde o žiadne stereotypné a zosmiešňujúce zobrazenie človeka s demenciou ako „senilného dedka.“ Lichý precízne a autenticky vystihuje aj drobné nuansy dezorientácie vo svojom vlastnom chradnúcom vedomí. Neprítomný pohľad, neukončené vety zamlžené kdesi v strede vyslovovanej myšlienky, frustrácia ústiaca do zvláštneho pocitu osamelosti vo svete.

Medzi hercami dochádza k výmenám, čo naznačuje Andrého stratu v rozpoznávaní ľudí. Namiesto opatrovateľky zrazu prichádza iná žena, po byte mu chodí cudzí muž. Divák sa tak stráca spolu s hlavnou postavou a vie sa s Andrém a jeho prežívaním na určitej úrovni stotožniť. Ostáva rezonovať najmä veta: „Oni mi nič nedajú vedieť, o všetkom sa dozviem posledný,“ ktorá vystihuje frustráciu človeka stávajúceho sa akýmsi cudzincom vo svojom živote. Prirodzene z toho viní iných, nakoľko je pre ľudské vedomie náročné uchopiť, že zrádza samo seba. Hľadá hodinky, volá svoju mamu, túži po starých istotách či akýchkoľvek záchytných bodoch, ktoré by mu umožnili zorientovať sa v rozostrujúcom sa časopriestore a priniesli by pocit bezpečia. Opakovane vyslovuje, že sa chce vrátiť domov, napriek tomu, že doma je. Cudzím sa mu stáva úplne všetko, aj veci dôverne známe. Samotná idea domova ako takého je už akýmsi cudzím konceptom. André sa necíti doma ani vo svojej vlastnej mysli.

Alzheimerova choroba je špecifické nevyliečiteľné ochorenie, ktoré sa rozvíja u človeka dlhšie a postupne. Časové rozmedzie môže trvať kľudne aj niekoľko rokov. Progresiu ochorenia je možné v inscenácií pozorovať na otočnom zadnom prospekte, ktorý je tvorený mnohými malými časťami. Počas predstavenia sa celkom dvakrát otočia. Tri odlišné pozadia tak možno vnímať ako tri medicínske stupne choroby. Počas najľahšieho a najmenej postihujúceho štádia je v byte obyčajná hnedá stena. Po prvom otočení sa vyobrazuje fotografia z protagonistovho detstva, symbolizujúca stratu schopnosti žiť samostatne a utiekanie sa k starým známym istotám. V ťažkom štádiu už choré osoby nespoznávajú ani svoje najbližšie okolie či príbuzných a stávajú sa od nich závislí. Po druhom otočení tak aj vzadu vidíme rovnaký obraz, avšak tváre sú už pokryté hmlou. Spomienky na najbližších sa tiež stávajú nestále a rozostrené. Divákovi je premyslene ukazované chradnutie vedomia a tak aj nutnosť vnímať dianie na javisku v tomto rámci.

I keď celý príbeh vnímame Andrého optikou, v inscenácii je citlivo rozvinutá aj téma záťaže rodinných príslušníkov a ich meniaceho sa vzťahu k chorému človeku. Zodpovednosť detí voči rodičom a otázka či uprednostniť doopatrovanie chorého rodinného príslušníka pred vlastným životom nemá jednoduchú odpoveď, inscenácia sa ju preto ani nesnaží poskytnúť. Ostáva rezonovať skôr myšlienka či je správnu odpoveď vôbec možné nájsť, nakoľko obe možnosti budú vždy bolestivé. Markéta Haroková v roli dcéry vysporadúvajúcej sa so situáciou svojho otca predvádza silný herecký výkon. Autenticky stvárňuje pocity frustrácie a bezmocnosti zo situácie blízkeho človeka, ktorému nedokáže dostatočne pomôcť, a on samotný nie je schopný oceniť jej starostlivosť. Je si vedomá toho, že blízkeho už nevníma rovnako ako predtým. City k nemu sa pod vplyvom zmien tiež transformujú na akúsi zvláštnu apatiu sprevádzanú pocitom viny a túžbou návratu do minulosti. Zatiaľ čo otcove spomienky na blízkych sa postupne strácajú, až nakoniec úplne miznú, pre Anne sú to naopak práve spomienky, ktoré zostávajú, kým otec, ktorého poznala, postupne odchádza.

Inscenácia Otec neprináša nič veľké, nič silene melancholické či sentimentálne. Divák má počas osemdesiatich minút možnosť nahliadnuť do vnútorného sveta starého muža, prežiť s ním postupnú stratu samého seba kladúc si tak otázku, čo robí človeka tým, kým je. Nič viac, nič menej, a to úplne stačí. Človek zo sály odchádza s úprimným dojatím.

Divadlo Petra Bezruče – Florian Zeller: Otec. Réžia Ján Holec, preklad Michal Zahálka, dramaturgia Peter Galdík, scéna a kostýmy Pavla Kamanová, hudba Nikos Engonidis. Hrajú Norbert Lichý, Markéta Holcová, Lukáš Melník, Barbora Křupková, Jáchym Kučera, Magdaléna Holcová. Premiéra 26. mája 2023. Písané z reprízy v rámci festivalu OST-RA-VAR 2. decembra 2023.