OST-RA-VAR 2023: Sociopatický Jozef K.

Zúfalosť Josefa K. (Jáchym Kučera) z obskúrneho procesu, bujnie v istých momentoch do sociopatického správania, kedy sa snaží dostať k informáciám skrz manipuláciu druhých. Dozorkyňu (Alexandra Palatínusová) vysmeje za to, že je žena, resp. očakával, že príde „dozorca“. Postavenie ženy ako dozorkyne nie je pre neho relevantné. Pohŕdanie jej osobou zavŕši prudkým dotykom jej pŕs, keď okolo nej prechádza po úzkej plošine. Neskôr zvádza aj upratovačku (Kateřina Krejčí), aby sa dozvedel informácie. Žena je pre neho ľahký objekt, pretože ju „dokáže“ zviesť. Cez manipuláciu všetkých mužských a ženských postáv, s ktorými je konfrontovaný, sa snaží aktívne dobojovať k pravde o jeho procese. Jeho časté monológy zneisťujú dôveryhodnosť jeho stretnutí s postavami. Je to akoby prežíval série disociatívnych epizód.

V inscenácií je využitý prostriedok live cinemy, ktorý slúži aj ako introspekcia Jozefa K. Sebapozorovanie vzniká na úrovni skúmania vlastných vnútorných stavov a procesov cez monologické pasáže a priblíženie kamery do detailu tváre. V celej inscenácií je prítomná určitá nespokojnosť, zúrivosť a hnev. Postava Jozefa K. je ako aktívna sopka čakajúca na erupciu, ktorá v závere napokon exploduje. Svoju zúfalosť završuje tým, že so zbraňou v ruke najprv miery na postavy, a potom aj na seba. Gradácia pulzujúceho audia a výkriky či divák chce vidieť viac, ho „nútia“ obnažiť sa. Nahota tu je aj nie je na mieste, odkazuje na šialenstvo hlavnej postavy, ale jeho výzva k publiku nie je skutočnou výzvou, intenzívne audio zabraňuje akejkoľvek reakcii. Divák sa len zvezie na výbušne aranžovanom spektákly. Je však smrť hlavnej postavy satisfakciou?

Zvyšok scénografie je minimalistický, herci sa v podstate nachádzajú v bielej kocke, ktorá pôsobí sterilne a izolovane. Sterilnosť je aj jedným z motívov prelínajúci túto inscenáciu. Na stene visí hadica, ktorú v priebehu inscenácie ponúknu ako telefón Josefovi K., alebo z nej striekajú vodu na strážcov (Josef Trojan a Jakub Burýšek) vo formáte mučenia. Pred spustením vody dozorkyňa starostlivo rozprestrie plastový igelit, čo je samozrejme aj praktický aspekt inscenácie, ale zároveň umocňuje pocit sterility a umelohmotnosti udalosti, v ktorej sa hlavná postava nachádza. Začiatok a koniec rámcuje priehľadná plastová opona, ktorej odokrytie nás pozve do umelo-vytvoreného procesu, vykonštruovanej situácie, kde ani do poslednej chvíle nevieme lokalizovať či abstraktný priestor odkazuje na niečo konkrétne alebo na schizofrénnu epizódu odohrávajúca sa v mysli Jozefa K. Vyobrazenie Justície, spravodlivosti, ktorá je zviazaná, mučená a obnažená v rukách človeka metaforizuje skutočnosť, že ak sa dostane zdanlivo nezaujatá inštitúcia do rúk mocenských orgánov, pravda ostane umlčaná.

Samotné slovo proces opisuje niečo, čo sa v čase alebo priestore progresívne mení. Stúpa, klesá alebo balansuje na stabilnom povrchu. Proces Jozefa K. v Divadle Petra Bezruče stojí na pevných základoch beznádeje jednotlivca, zacykleného do hľadania pravdy, ktorá vedie k sabotáži samého seba.

Divadlo Petra Bezruče – Franz Kafka: Proces. Dramatizácia a réžia Jan Holec, dramaturgia Peter Galdík, scéna a kostýmy Ján Tereba, hudba Ivan Acher, videoprojekcia Kristián Šmulík, videomateriál Petr Hrubeš. Účinkujú Jáchym Kučera, Kateřina Krejčí, Ondřej Brett, Josef Trojan, Jakub Burýšek, Alexandra Palatínusová, Barbora Křupková, Marián Chalány, Milan Zupko. Premiéra 27. 1. 2023. Písané z reprízy 30. 11. 2023 na festivale OST-RA-VAR.