DSB 2019: Ako sa vraví: Niekedy je menej viac, s výnimkou ADHD

Tanečně pohybový žánr sa stal jednou z vedľajších tematických línií 10. ročníka festivalu Divadelní svět Brno. V rámci nej vystúpili zoskupenia so svojimi inscenáciami využívajúc rozmanité prvky a formy interpretácie skrz pohyb. Zatiaľ čo Cirk La Putyka autenticky predstavuje poruchu nazývanú ADHD tučnou šou akrobacie doplnenú o spev, street art a tanec, pri sledovaní Sons of Sissy som bola presýtená možnými cestami, až som napokon stratila cieľ choreografie. Vďaka aspoň za Eun-Me Ahn.

V Mestskom divadle vystúpil súbor nového cirkusu Cirk La Putyka so svojou umeleckou interpretáciou skúseností ľudí s poruchou osobnosti, ADHD. Režisérovi Rostislavovi Novákovi bola v detstve táto porucha diagnostikovaná a teraz sleduje svoje vlastné dieťa, ako dospieva s touto poruchou. S umelcami poukazuje na hyperaktivitu týchto ľudí. Vychádza z vlastných skúseností a so skúseností iných ľudí. Na začiatku a v častiach predstavenia sú pustené nahrávky ľudí hovoriacich o tejto diagnóze a ako s ňou žijú. Čo im prináša a o čo ich naopak oberá. Umelci sa pohybujú na vyvýšenej okrúhlej platforme na železnej konštrukcii, ktorá dáva platformu do pohybu. Pri tom ako platforma rotuje alebo prevažuje zo strany na stranu ako váhy, kombinácia umelcov zo 7 krajín predvádza žonglovanie, jazdu na koliečkových korčuliach, cyr wheel, akrobaciu na tyči, tanec, spev či akrobaciu visiac za vlasy. V necelej hodine a pol sledujem exhibíciu akrobatov. Mám pocit, že sa obraz predo mnou nezastaví ani sekundu. Raz sledujem dieťa, ktoré nechce ísť spať, inokedy skupinu mladých ľudí zabávajúcich sa v nočnom klube. Do tváre je mi kričané „FUCK YOU“, jeden z akrobatov si s prilbou na americké ragby búcha hlavu o stenu, v priestore po celom javisku tancujú takmer všetci umelci a využívajú gymnastické prvky či prvky breakdancu a na zadnú čiernu stenu, ktorá je už poznačená mnohými tagmi z minulosti, mi je ešte raz zdôraznené „FUCK YOU“. „I think my head is going to explode,“ kričí performer do mikrofónu, ďalší sa držia za hlavy s prilbami a hádžu sa o zem. Moje pocity sú rovnaké. Horror vacui na javisku mi spôsobuje bolesť hlavy. Moja hlava prežíva hyperaktivitu bez toho, aby sa moje telo hýbalo. Neviem zastaviť obrazy a myšlienky s nimi spojné. Performeri dostanú nakoniec svoje hlavy do malého výklenku na plošine, zvyšok tela majú pod ňou. V tiesni vedľa seba túžia po voľnosti a priestore. Od tohto momentu inscenácia sa transformuje do pokojnejších výstupov. Častejšie je využívaný skupinový synchrón, až napokon performeri vyvážia iba svojou váhou plošinu do horizontálnej polohy bez technickej podpory. Nehybnosť. Dych.

Do hlavnej tematickej línie, Evropský sen, zasiahol Simon Mayer so svojou inscenáciou Sons of Sissy. V nej cez hudobný i tanečný folklór zasahuje do politických otázok. Po mužskom štvorhlase ľudovej piesne doprevádzanom hrou na husle, harmoniku a basu pozorujem tanečný rituál. V ňom sa muž mení na ženu. Oblieka si sukňu alebo v tradičnej štvorylke v dvojici preberá ženský part. Tanec štvorice sa pri každom opakovaní zrýchľuje. Muži vytvárajú dupotom vlastný rytmus, ktorý môžu kontrolovať a byť teda v tanci presnejší. V niektorých momentoch sa však táto harmónia rozbíja do expresívneho chaosu pohybov a emócii. Kričanie, vtipkovanie, plieskanie bičom, narážanie do zväzku zvoncov hospodárskych zvierat visiacich na lane či dlhotrvajúce znenie jedného tónu harmoniky. Táto disharmónia vedie k ďalšej rytmickej kombinácii podupov, tlieskania a plieskania rúk o stehná, či iné časti nahého tela, ktoré časom nadobúdajú stále teplejšiu červenú. Štyria muži v spoločnom tanci oslavujú svoje zdravé telá, no prechádzajú i do sebaubližovania. Pri ich spoločnom tanci v kruhu vidím pred sebou fauvistický obraz Tanec Henriho Matissea. V tomto prípade horror vacui tém otvorených touto inscenáciou a prvkov využitých na sprostredkovanie divákom, prechádza mnou skrz vizuálne i emocionálne skúsenosti do nestráviteľnosti formy. Rovnako dlhé predstavenie ako ADHD prežívam dva krát dlhšie, pričom striedam pocit nudy a pokusu racionalizovať dej na javisku.

Záver festivalu spestrila Eun-Me Ahn, ktorá minulý ročník festivalu uzatvárala choreografiou Dancing Grandmothers. Tento rok do Česka prišla so svojou tanečnou novinkou Let Me Change Your Name, ktorá sa vizuálne od Dancing Grandmothers príliš nelíši. Eun-Me Ahn užíva pestré farby na zadnej stene javiska i na podlahe. Tanečníci sú osvetlení spredu a vidíme ich mimiku, ktorá posilňuje emóciu tanca. Taktiež ich identita je zahalená do siluet svetlom prúdiac spoza ich chrbtov, kedy vnímam viac mechanické pohyby tiel. V choreografii Let Me Change Your Name degraduje pohlavie tanečníkov a oblieka ich do rovnakých dlhých šiat a bieleho spodného prádla. Ženám nezakrýva prsia. Pri dvíhačkách sú ženy nosené mužmi, no ich telá sa stávajú neidentifikovateľnými organizmami bez hlavy, podobne ako v inscenácii Self Unfinished od Xavier Le Roy. Hlava je s rukami pod sukňou, a teda ako divák neviem s istotou označiť hornú s spodnú časť tela bytosti. Tak ako sa v choreografii striedajú farby, strieda sa i nálada tanca. Na pomalé minimalistické pohyby nadväzuje skupinový tanec, v ktorom každý má svoj vlastný pohybový jazyk. Humornej hre s kostýmami, kedy tanečníci ich vyhadzujú do vzduchu a pracujú s nimi ako s rekvizitami predchádza synchronizovaný skupinový cyklus jednej tanečnej vety, v ktorom tanečníci iba menia svoju polohu na javisku. V tomto prípade striedanie emócii a štýlov nepôsobí preplácane a ani mi nenavodzuje mozgovú hyperaktivitu. Viem plynúť s choreografiou a prežívať ju iba svojimi zmyslami. Tanečníci vystupujú uvoľnene, no technicky presne. Dopady na zem končatín i celého tela v pasážach relatívneho ticha, bez hudby, sú tlmené samotným tanečníkom. Choreografia je zložená z drobných pohybov i pohybov moderných tanečných techník, v ktorých každý z tanečníkov kontroluje detaily a presnosť. Samotná Eun-Me Ahn v choreografii predvádza svoje pohybové vyjadrenie skrz minimalistické pohyby zasekávané v ich plynutí a s posunom diagonálne dopredu. Navodzuje dojem robota s ľudskou stavbou tela, ktorého iný tanečník odsunie dozadu, opäť na začiatok svojej cesty. Choreografia si dáva za cieľ zmeniť mi meno. A po ťažkom dni, mi meno mení. Zo sály vychádzam znovu s optimistickým a energickým naladením. Som niekto iný a pýtam sa sama seba či nie som len zhypnotizovaná farbami. I keď samotnú choreografiu nepovažujem za niečo nevídané, viem, že Eun-Me Ahn so svojim sólom ma očarila ako už dlho nikto.

Cirk La Putyka: ADHD. Námet a réžia Rostislav Novák ml., choreografia Thomas Steyaert, scénografia Pavla Kamanová, dramaturgická spolupráca Jan Tošovský, hudba Jan Balcar a Kryštof Záveský, kostýmy Petra Ptáčková, účinkujú Risto Sakari Männistö, Carlos Landaeta Meneses, Émile Pineault, Mireia Piñol Martínez, Vincent Bruyninckx, Jonas Garrido Verwerft, Mauricio Rafael Cugat a Sandra Pericou-Habaillou, spev Veronika Linhartová, Andrej Rády a a Sandra Pericou-Habaillou, voiceover Pavlína Brzáková. Písané z reprízy 25. mája 2019 v rámci festivalu Divadelní svět Brno.

Zdroj fotografií: www.laputyka.cz - inscenace ADHD.

Simon Mayer: Sons of Sissy. Námet a choreografia Simon Mayer, výprava Andrea Simeon, svetlá Martin Walitza a Hannes Rauschbaschan, zvláštne nástroje Hans Tschiritsch, produkcia Sophie Schmeiser a Elisabeth Hirner, tancujú a hrajú Simon Mayer, Matteo Haitzmann, Patrick Redl, Manuel Wagner. Písané z reprízy 27. mája 2019 v rámci festivalu Divadelní svět Brno.

Zdroj fotografií: simonmayer.at - inscenace Sons of Sissy.

Eun-Me Ahn: Let Me Change Your Name. Choreografia a umelecké vedenie Eun-Me Ahn, hudba Young-Guy Jang, kostýmy a scénografia Eun-Me Ahn, svetelný dizajn Andre Schulz, produkcia Eun-Me Ahn Company, tancujú Eun-Me Ahn, Jihye Ha, Hyekyoung Kim, Jeeyeun Kim, Seunghae Kim, Hyunwoo Nam, Sihan Park. Písané z reprízy 28. mája 2019 v rámci festivalu Divadelní svět Brno.

Zdroj fotografií: fotogalerie Divadelního světa Brno (dostupné z platformy flickr.com).