Divadelná Nitra 2023: Od fast-fashion naspäť k láske prírody

Site-specific performancia Držať rieku je dielom Kataríny Poliačikovej a Evy Priečkovej. Ide o pohyb dvoch performeriek na nábreží rieky. Z Dunaja bolo dielo premiestnené na rieku Nitru. Fyzické jednanie nie je sprevádzané reprodukovanou hudbou, naopak hudobný podmaz vytvára príroda vôkol hracieho priestoru, žblnkanie Nitry, šumenie stromov a drngajúce kamene. Pocit návratu k lesu je posilnený zvukmi v pozadí. Ranne jesenné počasie dotvára energiu, pri ktorej sa diváctvo môže ešte väčšmi naladiť na trávenie chvíle na čerstvom vzduchu, pod slnkom. Pri opise pohybovej performancie sa mi vynárajú viaceré motívy, ako je súznenie s krajinou, láska a detstvo.

Performancia sa začína slovami Kataríny Poliačikovej a Evy Priečkovej, ich spomienkami na zákazy rodičov. „Nedávaj to do úst!“ je veta, ktorú počula asi väčšina detí. Pri rozprávaní držia v rukách kamene, ktoré si po chvíľke skutočne do úst vložia. Sú dospelé a žiaden rodič im to už nezakáže. Sú slobodné v spájaní sa s prírodou, ako samy uznajú za vhodné. Po istom čase strávenom pohybovaním sa na suchu, sa dielo presúva do tečúcej Nitry. Špliechanie, namáčanie si vlasov, bujaré plávanie… Výjavy pripomínajú detskú túžbu objavovať svet a dospelácku slobodu staré sny napĺňať. V pasážach, kedy ženy jednajú spoločne, mi obraz pripomína sesterskú lásku a dôveru. Starostlivé dotyky pri pohyboch na hranici s akrobatickými kúskami a pevné stisky pri naťahovaní tela o druhé telo. Oporná ruka, ktorá drží partnerku nad vodou, matersky silné zovretie a kamarátske „šaľenie sa“, to je motív sesterskej lásky, ktorý v performancii vnímam.

Slabšie momenty nastávajú, keď sú Poliačiková a Priečková ponorené. Voda im siahá po hrudník, čo obmedzuje pohyb viditeľný pre obecenstvo a konzekventne sa dielo stáva menej podnetným. Viaceré obrazy sú stále esteticky nádherné. Dve telá vytvárajú ilúziu, v ktorej pred zrakom dívajúcich splynú viac razy v jedno predĺžené telo. Paralelne s riekou, ktorá sa vlieva do Váhu, ústí do Dunaja, do Čierneho mora, Atlantického oceánu. Jedna rieka môže predstavovať vodu ako celok a jedno telo môže predstavovať človečenstvo. Všetci sme prepojení a všetci sa na konci vlievame do jedného.

Z nábrežia rieky sa presúvame pred nákupné centrum Mlyny. Po chvíli čakania prichádzajú aj Monika Haasová a Heidi Šinková. Sú odeté v turistickom oblečení, vetrovkách a taškách na dlhšie trasy, s palicami na chodenie. Spolu s Haasovou a Šinkovou prichádza aj Petra Fornayová, ktorá dianie komentuje. Cestovateľky, pomenované Magdaléna a Hildegarda, dokončujú niekoľkomesačnú túru a spoločnými silami môžeme trasu ukončiť smerom k DAB-ku, kde sa pomaly usádzame v Štúdiu. Do hľadiska kráčajú aj uvádzačky, ktoré ponúkajú obložené chlebíčky a slané tyčinky. Na javisku je naaranžovaný stôl s troma stoličkami. Celkom rýchlo je nastolená východzia situácia, a to rozhovor s Magdalénou a Hildegardou, ktorým sa podarilo prekonať dlhú cestu. Z interview vychádza najavo istý rozpor medzi dobrodružkyňami. Nie je úplne jasné, prečo sa na cestu vydali a čo ňou chceli dosiahnuť. Za úsmevmi je skrytý skutočný cieľ putovania. Moderátorka Petra si niektoré nejasnosti všíma a humorným spôsobom ich komentuje.

Príbeh je čoraz bizarnejší, keď zisťujeme, že dobrodružstvo sa nemalo diať v prírode alebo v spoznávaní rôznych kultúr, ale naopak v nákupných centrách. Cesta okolo sveta mala spočívať v prechádzaní z jedného nákupáku do druhého. Obraz krajiny tvoria teda obchody, ktoré sú rovnaké a obraz celého sveta sa začína zlievať. Možno vnímať v inscenácii motív globalizácie a kapitalizmu, pričom sú lokálne kultúry zredukované a vyniká skôr homogenizovaná svetová kultúra. Minimalizovanie celej krajiny na obchodný dom, ktorý je súčasťou obrovského reťazca, sa snáď snaží poukázať na bizarnosť modernizovania štátov podľa jednej šablóny. Rovnaký McDonald’s, rovnaký Starbucks a rovnaké H&M v každej „rôznorodej“ kultúre. Z fotografií je však jasné, že na žiadnej trase v skutočnosti neboli. Je to vôbec dôležité, aby videli všetky nákupné centrá jedného reťazca, aby mali predstavu, ako to v nich vyzerá? Aupark v Nitre je taký istý ako ten v Bratislave, v Košiciach…

Zvláštnosť ešte väčšmi stúpa, keď cestovateľky objasňujú, ako dokázali celý čas prežiť s taškami, v ktorých si nenosia žiadne oblečenie. Prosto v každom nákupáku svoje spotené oblečenie vyhodili a dostali nové. Motív ekológie a fast-fashion problematiky sa vynára opäť, keď Magdaléna opisuje, ako sa jej gombíku podarilo precestovať celý svet, cez Bangladéš a Čínu, aby sa „ekologicky“ nemusel vyhodiť, ale použiť znovu. Vyhadzovanie špinavého oblečenia má šetriť vodu a tiež dopomáhať k zlepšeniu udržateľnosti. Spojenie mien Magdaléna a Hildegarda v názov „M&H“ konotuje obchod H&M, ktorý je notoricky známy pre svoj škodlivý vplyv na znečisťovanie planéty, využívanie lacnej pracovnej sily a všetkých problémov s fast-fashion. Celkom explicitne je tak tematizovaná klimatická kríza a kapitalistické mocnosti, ktoré majú na ňu obrovský dopad. Zámerom inscenácie nie je ponúknuť riešenie, ale ukázať dlhotrvajúci problém na bizarnom príklade vtipným spôsobom.

Dielo obsahuje tiež linku nenávistných a hlúpych komentárov pod anonymnými účtami na internete. Celý čas je rozhovor vysielaný naživo, pričom sa sledujúci môžu vyjadriť v komentároch a putovateľkám klásť otázky. Komentár s implikáciou lesbického vzťahu ženského dua natoľko Hildegardu a Magdalénu pohorší, že autorovi venujú výhražný výstup na kameru. Pasáž mala pravdepodobne pôsobiť humorne, inú funkciu nenachádzam. Nijaké vyústenie nenasleduje a nevnímam hlbšiu podprahovú ideu, ako pri iných častiach divadelného diela. Inscenácia obsahuje viaceré referencie, ku ktorým nemám kľúč. Miestami Púť M&H pôsobí roztrieštene, pretože je nastolených viacero tém a žiadna nemá uspokojivé ukončenie.

Civilné hranie Petry Fornayovej sa celý čas predstavenia drží autentickosti, čím jej postava moderátorky vyznieva podarene komicky. Vtip zoceľuje inscenáciu do jednotného celku a svojou precíznosťou prekrýva nedokonalosti diela.

Dva celkom odlišné a i tak príjemné divadelné zážitky sú večer pochované inscenáciou Z morského dna. Silke Huysmans a Hannes Dereere sedia za počítačmi, chrbtami k hľadisku. Na dvoch veľkých obrazovkách sú premietané video dokumentácie, textové správy a fotografie náhodných rýb, s názvom priečinku „weird fishes“. Inscenácia pre mňa neotvárala žiadnu novú problematiku vodstva. Mnohé videá boli rovnako náhodné ako fotky rýb, doplnené o patetickú popovú hudbu so smutným nádychom. Obsah diela by bol možno podnetnejší vo forme filmu než v divadelnom spracovaní, no vo filme by klišé pesničky s náhodnými obrazmi oceána neprežili ešte väčšmi. Vhodnejšou formou spracovania by mohol byť článok. I tak ostáva pre mňa spomienka na nedeľu pozitívnou. Prepojenie nitrianskej rieky a „belgického“ mora mohlo byť zaujímavé, no nestalo sa tak. Ťažko zhrnúť deň dokopy, možno len cez linku návratu do prírody. Všetky tri predstavenia pripomínajú dôležitosť zastavovania sa v dnešnom rýchlom svete a dôležitosť vďačnosti za životné podmienky, ktoré nám matka zem veľkoryso odhalila.

Držať rieku. Koncepcia a peformance Eva Priečková a Katarína Poliačiková. Premiéra 12. 11. 2022.

Príchod Godota – Púť M&H. Námet, scenár a réžia Petra Fornayová, tvorba a interpretácia Monika Haasová, Heidi Šinková a Petra Fornayová, dramaturgia Peter Šulej, scéna a rekvizity Matej Gavula, vizuály streamu a projekcie Jakub Pišek, photo editing Žofia Dvořáková, preklad textu piesne Mária Modrovich, zvuková upútavka Ambróz Šulej. Hrajú Monika Haasová, Heidi Šinková, Petra Fornayová, Katarína Macková a Vladimír Zboroň. Premiéra 31. 10. 2022.

CAMPO – Silke Huysmans & Hannes Dereere: Z morského dna. Tvorcovia & účinkujúci Silke Huysmans & Hannes Dereere, dramaturgia Dries Douibi, outside eye Pol Heyvaert, zvukový mix Lieven Dousselaere, technika Korneel Coessens, Piet Depoortere, Koen Goossens, Babette Poncelet. Premiéra 19. 5. 2022.

Písané z repríz na Divadelnej Nitre 24. 9. 2023.