Divadelná Nitra 2023: Na druhý deň sa (ne)ozval ľudský hlas

Tichým hlasom. In a Calm Voice

Účastník vchádzajúci na miesto dejiska je pri vstupe inštruovaný k nasadeniu slúchadiel. Do ruky dostáva letáčik s mapou rozmiestnenia QR kódov, ktoré sa nachádzajú pri jednotlivých zastaveniach. V tom momente je už v priestore situovaných päť performerov a každý z nich sa venuje určitej činnosti. Jeden hrá na gitare, iný protestuje s transparentom nad hlavou, ponad nich máva žena mierovou vlajkou. Okrem rovnakej žiarivo bielej farby odevu ich spája spoločné ticho. Pri nich sa nachádzajú QR kódy a práve tie skrývajú hlasy. Každý kód nesie v sebe nahrávku príbehu či myšlienok jedného človeka, pričom si ich účastník má skenovať do svojho vlastného smartfónu. Poradie vypočutia si volí sám, čo má za následok odlišnosti v jeho paradivadelnom zážitku. Postupne je konfrontovaný s príbehmi Iriny, Gaba, Tadeho, Oleny a Mehmeta, autenticky vypovedanými nimi samotnými. Ide o ľudí z rôznych krajín a kultúr s odlišným životným pozadím a skúsenosťami, a tým pádom aj pohľadom na to, čo znamená protestovať.

Performatívnu inštaláciu Alžbety Vrzgule pod názvom Tichým hlasom. In a Calm Voice predstavilo nezriaďované profesionálne divadlo Uhol_92, ktoré sa vo svojej tvorbe venuje súčasným témam či spoločensko-politickým komentárom. Inštalácia musela byť z dôvodu nepriazne počasia presunutá z pôvodne mieneného priestoru terás Divadla Andreja Bagara do átria Nitrianskej galérie, avšak táto odlišná lokácia nepredstavovala zásadný problém a dokonca si trúfam povedať, že koniec koncov bola galéria pre ňu vhodnejšia. Ľudia sa pohybovali po uzavretejšom priestore, čo malo za následok navodenie intímnej atmosféry, vytvorenie komunity a akéhosi pocitu spolupatričnosti. Slúchadlá síce predurčili pozorovateľov k osobnej meditácií nad jednotlivými osudmi, otázkami protestu a osobnej slobody, avšak rozjímania sa zúčastňovali všetci spoločne, nachádzajúc sa tak v situácii kolektívnej samoty. Príznačné bolo, že sa po priestore voľne prechádzala aj samotná autorka. Nebola súčasťou inštalácie, no bola súčasťou komunity. V tom momente bola jednou z nás.

Poslednou prehranou audiostopou bol pre mňa rozhovor s malým chlapcom menom Tade, ktorý veľmi trefne zavŕšil celkový zážitok a ucelil môj konečný dojem z prežitej hodiny. Tade má rád keksíky a pexeso. Dal by si ich úplne s každým, bez ohľadu na národnosť, či jeho minulosť a v tom sa v podstate skrýva celá pointa. Ľudia by jednoducho podľa neho „mali byť k sebe milší“. Nevinnou detskou perspektívou nastavuje každému poslucháčovi zrkadlo a cez vety ako „musíme sa vedieť navzájom prepáčiť“, a „išiel by som do ulíc za ľudí aj za zvieratá, aby bolo všetko živé slobodné“, znovu pripomína základné princípy ľudskosti.

Vrzgula necháva ľudí, ktorých sa zvolené témy týkajú, hovoriť samých za seba. Priame stretnutie s nimi zároveň zvyšuje úroveň intenzity zážitku. Vštepuje nám do myslí, aké príbehy sa môžu skrývať za tichom – za mlčaním ľudí, ktorých stretneme bežne na ulici, v parku, či na stanici. Každý z nich môže vnútorne kričať. Každý môže mať v sebe protest, aj keď badateľné je iba ticho.

SME KRAJINA: Príbeh ľudí, priehrady a času

Po pár minútovej ceste z galérie na Svätoplukovo námestie usadáme do Veľkej sály divadla Andreja Bagara. Odohrať sa má inscenácia súboru zvolenského Divadla Jozefa Gregora Tajovského, ktorá vznikla pod vedením českej režisérky Petry Tejnorovej. Námetom sa pre ňu stal lokálny problém – osud obce Slatinka a na nej plánovaného vodného diela, ktoré nakoniec nikdy nevzniklo.

Pred zatiahnutou oponou stoja štyri stoličky, nesúce erby štyroch rôznych inštitúcií umiestnených na každej z nich. Po chvíli čakania sa po prvýkrát ozýva hlas priamo z hľadiska a zisťujeme, že herci sú rozmiestnení po celom priestore sály. Postupne začínajú stelesňovať aktérov prítomných na rokovaní o investičnom zámere výstavby priehrady a s tým súvisiacej nevyhnutnosti zatopenia Slatinky. Využitie podobnosti priestoru sály s rokovacou miestnosťou k takejto rekonštrukcií sa z počiatku zdá ako podnetný a osviežujúci nápad, avšak účinok, o ktorého dosiahnutie sa tvorcovia pravdepodobne snažili, sa nedostavuje. Atmosféru rokovania sa úplne sprostredkovať nedarí a nakoľko všetci herci alternujú medzi viacerými postavami bez výraznejšieho rozdielu medzi ich stvárnením, sa v súvislostiach celej problematiky začínam strácať. Aj keď je možné, že priestor sály bol pre inscenáciu zvolený z čisto praktických dôvodov, nakoľko sa krátko po nej v menšom štúdiu už malo odohrať ďalšie predstavenie, menšie hľadisko by bolo pre ňu nepochybne lichotivejšie. Samotná sála sa zaplnila iba z polovice a ani hercom sa ju svojou prítomnosťou nepodarilo obsiahnuť. Namiesto vtiahnutia do udalostí, či aspoň ich pochopenia a možnosti kritického reflektovania prichádza dojem nudy a chaosu. Zdvihnutie opony a prvá dokumentárna projekcia sa objavuje až príliš neskoro.

Scénografia ukrývajúca sa vzadu zahŕňa plátno, na ktoré sú od tohto momentu premietané rozličné projekcie, rozhovory so zainteresovanými odborníkmi, krátke dokumenty a zábery z Google Earth. Niekedy sú, úplne zbytočne, podfarbené „hororovými“ zvukmi, vytvárajúc tak nejakú formu dramatičnosti. Tá žiaľ pôsobí veľmi pateticky. Všetko je umiestnené na točni, ktorá sa vo viacerých momentoch začne hýbať. Ak aj odpočítame prenesený význam kruhu ako znaku bezvýchodiskovosti celej situácie ohľadom Slatinky, efekt pôsobí minimálne zaujímavo a pozornosť priťahujúco. Je však jedným z mála takýchto prvkov.

Najsilnejším momentom sa stáva video obsahujúce zábery a rozhovory s pôvodnými obyvateľmi dedinky. Práve tu sa ukazuje, v čom pravdepodobne inscenácia strádala najviac. Informačný vír diváka zmätie už v prvých minútach. Tiahne sa počas celého trvania a nezanecháva výraznejší dojem. Miesto neho by stačila prímes štipky ľudskosti. Priemerný divák nie je odborník na vodohospodárstvo či geológiu, ale v prvom rade je človekom a teda aj dielo vníma skrz oči bežného smrteľníka, nie experta.

Je pravdou, že v tejto „javiskovej eseji,“ ako je inscenačná forma pomenovaná samotnými tvorcami, dostanú priestor na vyjadrenie všetky strany a nepochybne sa za ňou skrýva rozsiahla rešerš materiálov. Aby bola problematika uchopiteľná skrz médium divadla, je potrebné nájsť inú „zlatú strednú cestu“ medzi informatívnosťou a emotívnosťou, čo sa v tomto prípade nepodarilo. Inscenácia tiahne buď k prílišnej presýtenosti faktami alebo silenej snahe o dramatickosť či vyvolanie súcitu. Výsledný dojem tak nie je ani emočné pohnutie, ani ucelený náhľad na inak dôležitý problém. Jednoducho: menej je niekedy viac. V tomto prípade by mala esej väčší efekt, ak by ostala iba na papieri.

Príjemný ostrov

Dvaja ľudia stojaci vedľa podlhovastých obrazoviek, na ktoré premietajú obsahy zo svojich mobilných telefónov. To je všetko, na čo sa divák pozerá počas ďalšej dokumentárnej inscenácie, tentokrát od belgického súboru CAMPO (duo Silke Huysmans a Hannes Dereere) s názvom Príjemný ostrov.

Cez premietanie videí, fotografií, televíznych reportáží, nahrávok rozhovorov s obyvateľmi či chatových konverzácií nám predostierajú materiály, ktoré nazhromaždili počas svojho pobytu na ostrove Nauru. Nekonvenčným prvkom je spôsob vytvárania podfarbujúcej hudby, ktorá vzniká priamo na scéne prostredníctvom rozličných mobilných aplikácií.

Týmto netypickým spôsobom nám je sprostredkovaný príbeh miesta nachádzajúceho sa v Tichom oceáne, ktorý bol kedysi výstižne nazývaný Príjemným ostrovom, no z dôvodu rozsiahlej ťažby kovov Európanmi je dnes nenávratne poškodenou pustatinou.

Tvorcovia nechávajú pôvodných obyvateľov ostrova hovoriť samých za seba, poskytujú im iba médium k tomu, aby sa ich prejav mohol dostať k viacerým ľuďom. Divák je cez príbeh jedného osamelého malého ostrova konfrontovaný s realitou dnešného sveta, ktorý stavia do popredia zdanlivo nekonečnú prosperitu. Tá však prirodzene nekonečná nie je a s jej dôsledkami sa bude naša, aj budúce generácie musieť vyrovnávať. Rezonovať tak ostáva najmä veta jednej zo spovedaných obyvateliek: „We inherited what our parents prepared for us.“

Na rozdiel od predošlej inscenácie o obci Slatinka, ktorá je v podstate tematicky k Príjemnému ostrovu paralelou, sa formou aj účinkom k nej stáva protipólom. Performeri nehovoria za zasiahnutých ľudí, ale nechávajú hovoriť ich samotných. Belgickému súboru sa maximálnym minimalizmom podarilo sprostredkovať silnú myšlienku, emóciu aj provokovať osobnú reflexiu. Po skončení premietania som sa postavila a nebola som sama. Spätne si však kladiem otázku, či má takýto typ performancie ešte stále svoje miesto na divadelnom festivale, a nie skôr na festivale dokumentárnej tvorby. Nie je takáto intenzita využitia nových médií v divadle prílišná? Boli performeri na javisku vôbec potrební?

Napriek nedostatkom, ktoré som v inscenáciách vnímala, hodnotím druhý deň festivalu veľmi pozitívne. Všetky diela boli prepojené snahou dať formu a hlas nevypovedaným svedectvám a cez čiastkové regionálne príbehy poukázať na globálne problémy súčasnej spoločnosti. Provokujú tak snahu a vôľu nachádzať nové uhly pohľadu aj potenciálne riešenia.

Uhol_92 – Tichým hlasom. In a Calm Voice. Koncept a realizácia Alžbeta Vrzgula, sound design Arx, výtvarná spolupráca Laura Štorcelová. Tím Irina, Gab & Tade, Olena, Mehmet. Premiéra 20. 9. 2022.

Divadlo Jozefa Gregora Tajovského – SME KRAJINA: Príbeh ľudí, priehrady a času. Réžia Petra Tejnorová, dramaturgia Marta Ljubková, sound design Jan Čtvrtník, scéna a kostýmy Antonín Šilar, videoprojekcia Erik Bartoš, kamera Dominik Žižka, strih Petra Maceridu. Účinkujú Mária Knoppová, Jana Pilzová, Richard Sanitra, Juraj Smutný. Premiéra 17. 3. 2023.

CAMPO – Silke Huysmans & Hannes Dereere: Príjemný ostrov. Tvorcovia & účinkujúci Silke Huysmans & Hannes Dereere, dramaturgia Dries Douibi, zvukový mix Lieven Dousselaere, technická spolupráca Anne Meeussen & Piet Depoortere, technická podpora Christoph Donse, scénografia Frédéric Aelterman, Luc Cools, prepisy portugalčiny Luanda Casella, Miguel Cipriano. Premiéra 10. 5. 2019.

Inscenácie boli zhliadnuté v rámci festivalu Divadelná Nitra 23. 9. 2023.