DFKH 2024: Mikroóda na pozoruhodnú krásu bytia

Za oslepujúceho svetla drzých popoludňajších lúčov slnka prichádzajú na trávnaté priestranstvo tri ľudské bytosti. Vyzývajú k hľadaniu miniatúrnych prírodných predmetov pomocou mikroskopu vytvoreného z dlane. Roj detí ihneď vstáva a naplno sa pohružujúc do tejto činnosti, prináša naspäť kamienky, machy, paličky či orieškové škrupinky. Performer a performerky si ich s nimi prezerajú, a tak už v začiatku dôvtipne smerujú pozornosť malých (i veľkých) objaviteľov na záujem o detaily objektov. Akej sú farby? Ako voňajú? Aký majú tvar? Sú hladké alebo pichajú?

S návratom maličkých pokladov do škatule a detí na svoje miesta sa priestorom začína rozliehať jemná rozprávková hudba. Priamo na okraji javiska ju vytvára Václav Kalivoda, ktorý ako zázračná skrinka, v sebe koncentruje celú kapelu. Pomocou rúk i nôh komponuje fascinujúce drobné skladby, pričom nástrojmi sa mu stávajú napríklad gaštan narážajúci do kúska kovu, necht kĺzajúci po šiške či jedna jediná struna na ukulele. Zo zdanlivo nenápadných zvukov tak za pomoci mikrofónu vzniká pozoruhodná malebná symfónia, ktorá je podkladom pre vrtkú hru dvoch zvedavých tiel plávajúcich priestorom.

V pohybe performeriek veselo brázdiacich javisko sa miesi ladnosť s rozkošnou neohrabanosťou. Individuálne bytia akoby občasne splývali v jednej konštelácii, z ktorej nevedno určiť vlastníčku z nej vyrastajúcich končatín. So zanietením vzájomne objavujú svoje rozmanité „telesné reliéfy“, počítajú stavce, skúmajú tvar uší, hľadajú súhvezdia zo znamienok a pieh, nadšene pozorujú zaguľatenie brucha sprevádzajúce každý nádych. Neboja sa obsiahnuť priestor, akoby prestali existovať rodičovsky nastavené hranice toho, čo sa smie. Ich interakcia je vysoko intímna, nadobúda kontúry detských radovánok. Vyžaruje úprimnosť čistej blízkosti, ktorá sa v odcudzenej súčasnosti, kedy je úprimný prienik ľudských svetov stále neobvyklejší, stáva vzácnou komoditou.

„To je kúzelný kamienok,“ hovorí s radostnou fascináciou chlapec v hľadisku po tom, čo sa na scéne objaví záhadne miznúci a znovu sa objavujúci neveľký oblý predmet. Magický element je vtipným, no veľavravným momentom. Nabáda, že by snáď nebolo v tomto ohľade na škodu sa trochu priučiť z detského pohľadu na svet, úplne intencionálne prijať kúsok iracionálna a bez zbytočných pochybností vnímať drobné kúzla ponúkané okolitým univerzom. Jednoducho sa nechávať oslňovať jedinečným životom všetkých existujúcich svetov, od smietky v oku až po tie najkomplikovanejšie štruktúry.

Jedna z rúk sa po čase transformuje na mikrodobrodruha, ktorého neposedné nožičky vytvorí performerka z prstov. Panáčik prechádza a pozorne skúma výbežky i záhyby telesných krajín, šliape po prstových schodíkoch či urobí rozštep medzi dvoma chodidlami. Onedlho sa jeho okolie mení, keďže si aktérky na kožu kladú miniatúrne prírodné predmety. Malí diváci a diváčky sú tak s citom navádzaní k zdravému vzťahu so životným prostredím založenom na rovnocennosti. Mimoľudský svet akoby v danom okamihu pomyselne vyrastal z človeka a jeho telo je v pozícii materiálu, čo nastoľuje polemiku so zažitou predstavou o ľudskej nadradenosti. Príroda a človek splývajú v jedno a stierajúc vzájomné hranice podtrhujú desivú no oslobodzujúcu myšlienku nepatrnosti našej existencie v kolosálnosti kozmu, ktorého sme my ľudia súčasťou.

Potreba zachovania detského pohľadu na svet eskaluje v záverečnom prizvaní všetkých malých objaviteľov na scénu. Vzniká tak kôpka usilovných mravčekov vytvárajúcich spoločne zo stavebných prvkov na javisku svoje vlastné svety. Dojemne krásny moment nadobúda trpkú pachuť, nakoľko z neho klíči otázka: „Kam sa stratila vôľa tvoriť a spoločne sa snažiť?“ Pohľad na toto činorodé mravenisko však instantne napĺňa priestor prenádhernou nádejou. Deti sa nepoznajú, no napriek tomu nie sú anonymnými bytosťami. Vytvárajú spolupracujúci kolektív a svojim rodičom sediacim okolo tak tlmočia múdre a viac než potrebné posolstvo o potrebe spolupatričnosti.

Dielo Mikrosvety sa stáva ukážkou toho, ako možno jednoducho formou povedať neskutočne veľa. Navádza človeka k objaveniu a rozvíjaniu svojej prirodzene vrodenej zvedavosti, vzájomnosti či kreativity. Malých ľudí učí predstavivosti a priaznivému vzťahu k sebe i okoliu, zatiaľ čo dospelých nabáda, že by azda tiež mohli znovu objaviť svoje detské oči, a tak nadobudnúť schopnosť spoločne vnímať všetky drobné krásna v dobe, ktorá prijala apatiu a individualizmus ako samozrejmé veličiny. Práve vďaka pozornosti sa však dá začať opäť naozaj vidieť a udržať si, aj napriek neveselej vízii budúcností, motiváciu svoje ľudské i mimoľudské svety zveľaďovať, ľúbiť, budovať a chrániť.

Vyhrabme preto svoje rokmi zájdené zázračné kukátko, ktoré nikdy tak úplne nezmizne. Stačí ho iba oprášiť a začať sa cez neho pozerať. Koľko pieh ti vlastne tancuje na pravom líci? Ako vonia poludnie? Počuješ to ticho? Akú textúru má pokožka tvojej milovanej osoby? Len tak môžeme objaviť všetky malé i veľké svety a žiť ich v celej čarokrásnej plnosti.

Mikrosvety. Koncept Jazmína Piktorová, choreografia, interpretácia Jazmína Piktorová, Sabina Bočková, dramaturgie Mária Danadová, vizuální spolupráce Simona Gottierová, hudba Václav Kalivoda/ Pavol Smolárik, světelný design Jiří Šmirk, konzultace a výzkum Monika Kováčová, Mária Danadová, Aleš Hrdlička, Alessandro Lumare a Simona Lobefaro – Segni mossi, produkce Wanda Kaprálová & ZDRUHESTRANY. Premiéra 30. 10. 2022. Písané z reprízy 21. 9. 2024.