DFKH 2024: Dejiny píšu víťazi, Odyseus však mlčí

Inscenačný debut režiséra Dávida Pašku na slovenskej scéne v kooperácií s divadlom LUDUS a dramaturgom Martinom Kubranom rozohráva anticko-súčasnú zbesilú jazdu Odysey so ženskou emancipovanou tvárou. Celková prehnane rýchla dynamika inscenácie tvorí rafinovaný kontrast k dlhej dobe, akú musela Penelope (Zuzana Fialová) čakať na svojho manžela Odysea v čase jeho výprav. Tempo hereckej vravy tak priamo manifestuje nesmiernu potrebu hovoriť a byť vypočutou, ako keď malé dieťa s rozkošnou zaujatosťou a nesmiernym nadšením opisuje niečo, čo si dlhú dobu, v tomto prípade „krásnych“ dvadsať rokov, nechávalo len pre seba. Tá neskutočná náruživosť nepozná pauzy, neponúka šancu k zamysleniu. Prílišná rýchlosť však nedáva priestor diváckej koncentrácii či prípadnej katarzii, čo je z hľadiska agitácie v reálnom svete rozhodne autorským zámerom. Absentujúca pauza ale nedovoľuje človeku dojať sa nad fantastickou spleťou okolností Schimmelpfennigovského ladenia a spôsobu narácie, čo mi zo subjektívneho hľadiska, ako milovníčke jeho poetiky chýbalo. Dramatikova tvárnosť písania nabáda k intenzívnej dynamike a tempu, čo Paška, inak podarene, privádza do extrému a spôsobuje tak, že rozbehnutému korábu inscenácie až do jej konca nie je možné uniknúť. Rovnako, ako nie je možné len tak zabudnúť na malé i veľké dejiny, aké (násilne?) utvorili náš svet.

Scéna Juliusa Leona Seilera od prvých momentov deformuje zaužívanú predstavu bielej honosnej antiky. Prostredníctvom prvkov cyber brutalizmu, premietaním animácií a modrastou farebnou paletou približuje akosti oceánu, avšak nie toho panenského a rozprávkovo mytologického, ale takého, aký skutočne je: pustý. Priestoru javiska dominujú nesúmerné predmety, pneumatikové útesy, alebo akési vesmírne stanice na Marse, po obvode plochy sýto posiate kamerami. Kto je na druhej strane sledovacích zariadení? Žiarliví manželia, dobyvatelia v zámorí, agnosticky kontrolujúci svoje osamotené manželky doma? Sledujú ich vernosť, dohliadajú na prípadnú neveru? A strieborné konfety, v úvode vystrelené do vzduchu na dôkaz kolegiálnej radosti, že vojna v Tróji skončila, zostávajú ležať na zemi ako konštantná pripomienka pseudo víťazstva, akého pocit zadosťučinenia sa po hodinové trvanie inscenácie ani raz pre trpkosť vypovedaných okolností nedostaví. To tvorí rafinovaný protipól k tomu, čo po generácie vnímame ako niečo údajne správne a šťastné, avšak po kritickom uvážení a oprostení sa od zhovievavej fikcie nachádzame v starých myšlienkach len krv a bezprávie, žiadnu zestetizovanú katarziu či Ananké. Ako je niekoľkokrát protagonistkami opakované: všetko sú to len strašné príbehy, hrozné príbehy. Koniec koncov, zmenilo sa toho v okolnostiach ľudskej morálky od antických čias mnoho? A zmenilo sa v nás niečo?

Hoci dejinám jednoznačne dominuje mužská ruka, aká brutalitou ovplyvnila a napísala históriu, v Odysei divadla LUDUS prevláda naopak silná feminína energia, ponúkajúca priestor ženskému hlasu v neženskej dobe. Annamária Janeková, Alexandra Lukáčová, Romana Ondrejkovičová, Viktória Šuplatová svojím rozkošným spôsobom prednesu stvárňujú akúsi zmenšeninu antického chóru, ktorý až s detskou drzosťou zhmotňuje vymyslené príbehy zamilovaného učiteľa. Ich slovný pingpong, vzájomná kooperácia a cynická nadväznosť prejavu tvorí akúsi kostru Odyseových dobrodružstiev a komentuje dianie v zámorí tak, ako by sa to od hlasu antického polisu patrilo. Herecké obsadenie si rovnako ponecháva čisto ženské garde a to i v prípade mužských postáv, čo krásne dotvára Schimmelpfennigom uspôsobenú perspektívu prerozprávania na oko známych mýtov. Každý jeden antický príbeh je v konečnom dôsledku krutý či temne pudový a osud Odysea nie je výnimkou. Hrdina-uzurpátor v jednej osobe, násilník oslepujúci kyklopov, dobyvateľ miest a agresor. O čo je mýtické konanie Odysea-hrdinu heroickejšie a iné ako aktuálne vojenské kroky Vladimíra Putina na území Ukrajiny? Autorský tím medzi riadkami vykresľuje danú, sprvu nenápadnú podobnosť oboch politických antagonistov a dokazuje, že spôsob ich rétoriky či akty voči bezbranným ľuďom nie sú až tak rozličné. Prečo je Odyseus i napriek všetkým brutálnym skutkom neustále vnímaný ako hrdina? Kto dokáže, že celá antická mytológia nie je len výplodom nešťastne zamilovanej fantázie jedného učiteľa dejepisu? Hrdinovia a bohovia sú postavami zapadnutými a zabudnutými v piesku, „zombíkmi“ v hlavách, čo len čakajú na moment vypočutia a prebudenia sa spod nanoseného piesku času, rovnako ako projekcia ženy naprieč scénou v záverečných momentoch inscenácie.

Alternatívna verzia Odyseových ciest je v niečom úsmevnejšia či punkovejšia ako jej pôvodná podoba, no o nič menej krutá. Často opakujúca sa otázka, či musí jestvovať základné (ľudské) právo, vystáva nezodpovedaná a dlho očakávaný „hrdinov“ návrat na Ithaku sa nestretol ani cez tradovaný happy end s pocitom naplnenosti. Ku komu a čomu sa Odyseus chcel zo zámoria navrátiť? K akémusi pseudo obrazu rodiny, ktorý až nehanebne rýchlo zastrela krutosť a rýdza surovosť aktov dlhoročnej vojny. Po nej je predstava domova len abstrakciou, aká sa v očiach bojovníka skormúteného brutalitou javí ako niečo na smiech.

Dejiny vraj píšu víťazi, ale Odyseus mlčí. Kto zostal porazený a naopak, jestvuje vôbec nejaký víťaz?

Divadlo Ludus – Roland Schimmelpfennig: Odysea. Preklad Peter Lomnický, réžia Dávid Paška, dramaturgia Martin Kubran, scéna Julius Leon Seiler, kostýmy Maria-Lena Poindl, umelecká spolupráca Jozef Kurinec, technická spolupráca Eduard Mikuš, produkcia Michal Denci. Hrajú Zuzana Fialová, Annamária Janeková, Alexandra Lukáčová, Romana Ondrejkovičová, Viktória Šuplatová. Premiéra 6. marca 2024. Písané z reprízy 21. septembra 2024 na festivale Divadelní festival Kutná Hora.

Martina Kostolná