DFKH 2023: Hľadanie nádeje v relatívnom svete

Román Stanislava Bilera rovnakého názvu má primárne ekologické a (post)humanistické presahy. Režisér Ondřej Štefaňák využíva monologický charakter románovej predlohy ako výpoveď jednotlivca, ktorý sa však nepokúša byť nijakým hrdinom, ale naopak reprezentuje kohokoľvek, je jedermann.

Polarizácia

Do bližšie nešpecifikovanej dediny prichádza učiteľ (hrá Václav Marhold), ktorý potreboval ujsť z rušného mesta. Nikto z kolegov mu neprezradí, čo má deti učiť, a tak hodinu začne dotieravou myšlienkou o brázde, ktorú spolu so zajacom nakreslí na tabuľu. S deťmi sa najprv zhodne na tom, že zajaca zastrelí poľovník, ale neskôr zisťujeme, že sa na tom úplne nedokážu dohodnúť. Nie sú schopní zjednotiť sa ani na fiktívnom príbehu, ale aspoň, sa uisťuje, že dva plus dva je stále štyri...

Odhliadnuc od absurdnosti tejto situácie, ako môže deti učiť o skutočnom svete? Dokážu sa dohodnúť na univerzálnej pravde? Alebo tá už dávno vyhorela v skepticizme ľudského druhu? Učiteľ kreslí brázdu a zajaca, lebo sa pokúša odraziť od elementárnych vecí. Ale už aj pri nich zisťuje, že nie sú tak jednoduché ako predpokladal.

V inscenácií sa žiaci nikdy neobjavia. Buď sú hlasy detí sprostredkované cez audio nahrávky (okrem postavy Zuzany, hrá Antonie Rašilovová), alebo učiteľ rekonštruuje situácie skrz rozprávanie. Samozrejme to môže vyplývať z čisto praktického hľadiska, ale odosobnenie môže vychádzať aj z toho, že ich nikto nevníma ako relevantných. Sú to „iba“ deti, preto sa ich hlasy strácajú v ozvene. Deti na hodine učiteľovi rázne oponujú a zdieľajú svoju úzkosť z klimatickej zmeny (eco-anxiety). Ale on je jediný, kto ich skutočne vypočuje. Učiteľ nalieha na občanov so strachom o deti, ale oni ho odmietajú vypočuť. Ani po smrti chlapca, ktorý skočil do studne, lebo hľadal vodu, nechcú prijať pravdu. Zdá sa, akoby sa občania názorovo rozdeľovali podľa veku.

Táto polarizácia je zreteľná, keď starší obyvatelia dediny či autority stojace pri moci, praskliny v budove školy či suché studne ignorujú, nevnímajú tieto javy ako nebezpečné či fatálne, a preto ich neriešia. Prebývajú vo svojej komfortnej zóne konzervatívneho pohľadu na život.

V skutočnosti však spoločnosť nemôžme vnímať duálne či dichotomicky. Človek nemusí byť pasívnym len preto, že si klimatické zmeny neuvedomuje, ale možno si ich uvedomiť skrátka nechce. V takom postoji figuruje primárne strach, ktorý je spoločným menovateľom pre každého z postáv. A ktorý ovláda spôsob ich premýšľania. Ak sa strach prevtelí do monštra, ktoré jednotlivec nevie skoliť, je ľahšie vymazať si ho zo zorného poľa, napriek riziku, že keď pootočí hlavu, ostane ním paralyzovaný.

Motív strachu, ktorý nás spája

V prípade otca Zuzany (hrá Jan Bárta) strach zohráva ambivalentnú rolu. Ak sa ho strach bytostne nedotýka, využíval by ho ako nástroj na výchovu detí. Poúča učiteľa, že škola by v deťoch mala vyvolať hrôzu, aby boli slušné. Dochádza tu až k absurdnému lamentovaniu otca nad tým, ako je nešťastný z toho, že sa Zuzana do školy teší. Lebo ak by mal on čítať básne alebo počítať príklady, radšej by sa obesil. Zuzanin otec sa bojí faktu, že deti chcú veľa vedieť. Jeho vnímanie strachu kontradikuje, nevadí mu, keď sa boja iní, ale on je kvôli tejto emócii zraniteľný, nechce sa báť, a preto odmieta myslieť. Neobklopuje sa nijakými správami, lebo informácií sa desí. Priznáva sa k tomu, že zbiera dažďovú vodu do suda. Nepremýšľa nad tým, prečo to vôbec robí a prečo neprší. Ako v západnej medicíne, aj tu radšej otec nasadí ortézu, než by zisťoval príčinu. Síce sa mu o čosi ľahšie našľapuje, ale diskomfort stále registruje. Ľudia sa prirodzene chcú pred monštrami chrániť, ale kto je skutočne to monštrum? Možno antropocentrizmus?

Antropocén nie je len geologickou etapou „... ale jedná se o společenský stav, který vychází z ekologické, epistemické, epistemologické, politické i ekonomické situace a zpětně se do ní vpisuje. Můžeme jej chápat jako určitou ‚sebedestruktivní ekonomii‘, která převládá v současném světě řízeném globálním trhem, který nevyčerpává jen přírodní zdroje, ale absorbuje i ty nehmotné.“ [1]

Klimatická kríza sa nepodpisuje len k zmenám v ekosystéme a k vymieraniu živočíchov, ale ovplyvňuje aj životy ľudí. Vedci hovoria o novej „ére človeka“ , ktorá „.... přináší destabilizaci základu a hodnot, na kterých byla lidská (západní) společnost postavena, neboť nám ukazuje i možnost vyhynutí samotného lidského druhu.“ [2]

Antropocentrizmus verí v nadvládu človeka, ale človek ako taký je taktiež zraniteľným. Ako sa spomína vyššie, spoločnosť nemôžme vnímať dualisticky, rovnako tak nemôžme vnímať prírodu a človeka. Timothy Morton, ekologicky filozof, používa termín „mesh“ alebo sieť na vyjadrenie vzájomného vzťahu medzi ľuďmi a širokou škálou neľudských realít, od baktérií v našich črevách až po makro-entity, ako je zmena klímy. [3]

V Destrukci zamestnáva nemenovaná fabrika väčšinu obyvateľov a prirodzene sa jej existencia zaslúžila o udržanie samotnej obce. Zaisťuje stabilnú ekonomiku a to by malo stačiť, či nie? Ale čo sa tam vlastne vyrába? Čo je fabrika zač? Nejasnosti okolo výroby fabriky privádza pozornosť skôr na dôsledky, aké po sebe zanecháva. Nech produkuje čokoľvek, jej deštrukciu si nik z občanov nechce priznať.

Starosta sa pokúša učiteľovi vysvetliť gro jeho takty. Strach treba lokalizovať a snažiť sa o to, aby nik nepodľahol panike, keď sa bude blížiť veľké sucho alebo záplava. Ale podľa starostu skutočná katastrofa nikdy nepríde, takže sa netreba ničoho báť, iba chaosu. Majorita ostáva v nevedomosti a je rozmaznávaná v opare toxickej pozitivity. Prírodu a nekontrolovateľné javy chápu ako niečo autonómne a nevnímajú priamy súvis s ich životmi.

My ľudia sa podieľame na deštrukcii prírody a jedinou nádejou môžu byť práve deti, ktoré sa pýtajú, ktoré nechcú len pasívne pozerať, alebo ignorovať, pretože vedia, že sa ich to bytostne dotýka.

Rozpoltenosť

Jedna z tém, ktorú sa Destrukce snaží načrtnúť je realita (dnešného) sveta, v ktorom sa môže všetko relativizovať, pretože hodnoty sa vytrácajú, bagatelizujú či devalvujú. Postava učiteľa sa často nachádza v situácií, s ktorou si nevie rady, respektíve sa snaží hľadať najsprávnejšie, najmorálnejšie alebo najlogickejšie riešenie. Napríklad v úvode inscenácie prechádza vnútorným rozporom, keď hovorí o následkoch sprevádzajúce konzumáciu mäsa. Ale vzápätí si uvedomí, že vlastne ani „to“ avokádo nie je najlepšia alternatíva. A tak zájde do slepej uličky. Relativizuje aj to, na čom sa sám so sebou už predtým zhodol. Stáva sa rozpolteným.

Rozštiepenosť postavy učiteľa je najefektívnejšie zobrazená v herectve. Všetci herci alternujú jeho vnútorné prežívanie, každý s iným nábojom a kvílením. Akoby sa táto disociácia vnútorného procesu postavy v jeden moment zhmotnila do viacerých tiel. No nebolo by predsa jednoduchšie rozdeliť každé emočné vypätie a nerozhodnosť do inej hmoty? Potom by sa jednotlivec nemusel cítiť zodpovedný za to, čo pre okolie neurobil, mohol by právoplatne viniť iné telo. A keď sa oblúkom vrátime ku klimatickej kríze, dokáže ju ten jedermann zastaviť? Samozrejme, že nie, ale prečo sa má jednotlivec snažiť nejesť mäso a avokádo? A takto by sme sa mohli cykliť donekonečna...

Destrukce nám však neponúka dystópiu ani totálnu utópiu. Skôr prináša surový ironický nadhľad na jedinca, ktorý si prestáva byť istý sám sebou a svojim okolím. Strata istoty a zázemia ide ruka v ruke s globálnymi zmenami. Spomínaná vnútorná kríza či rozpoltenosť je krokom ku kritickému mysleniu. Stabilita sveta ani ľudskej mysle nie je možná, ale musíme ju prijať. Ako ľudský druh sme sa zhodli na tom, čo je brázda alebo zajac. A možno je práve na čase v štvrtých štvrtohorách, v takmer uznanej ére antropocénu priznať, čo máme na svedomí.

[1] SIRŮČEK, Jiří. Neklidné hranice: Posthumanistická planetární (po)etika. Praha: Display, 2022. s.13. ISBN: 978-80-907883-6-7.

[2] Ibid., s. 31.

[3] Roc Jiménez de Cisneros [online]. Timothy Morton: Ecology Without Nature [cit. 202-10-01]. Dostupné na internete: <https://lab.cccb.org/en/tim-morton-ecology-without-nature/>

Divadlo X10 – Stanislav Biler: Destrukce. Úprava Ondřej Novotný, réžia a scéna Ondřej Štefaňák, dramaturgia Lenka Havlíková, hudba Kryštof Blabla, kostýmy Matilda Tlolková. Hrajú Antonie Rašilovová, Lucie Roznětínská, Jan Bárta, Vojtěch Hrabák, Hynek Chmelař, Václav Marhold. Premiéra 24. 2. 2023. Písané z reprízy na Divadelnom festivalu Kutná Hora 8. 9. 2023