Hor sa k olomouckému festivalovému dobrodružstvu! „Cucková“ inscenácia Masaryk(ová) v réžii tamojšej umeleckej šéfky Silvie Vollman je na Divadelnej Flóre predstavená v piatkových doobedných hodinách. Podľa propagačných materiálov ide o „(pseudo)dokument“, ktorý otvára tému prvej československej dámy, Charlotte Garrigue Masarykovej (ďalej už len Garrigue pre odlíšenie od Masaryka). Je dôležité o Garrigue hovoriť, alebo cítime potrebu o nej rozprávať „len“ preto, že je ženou? Je toto komunikovanie feministické?
Kráčajúc k blackboxovému javisku si diváctvo s vyšším vzrastom dáva pozor na hlavu, pretože zo stropu visí akási mušľa. Hneď možno predpokladať, že lastúrniky budú opakujúcim sa prvkom v inscenácii, pretože už pred začiatkom predstavenia vidno po priestore rozloženú desiatku rôznych kusov, pričom väčšina leží na zemi. Ponúka sa množstvo spôsobov, ako symbol mušle čítať cez unitárstvo, vulvu, more, echo…
Herečka Milada Vyhnálková prichádza na scénu turisticky odetá, so šiltovkou s nápisom „New York“, v obtiahnutých šatách ružovo-fialových odtieňov s plátenou taškou cez rameno. Výletnícky „look“ je doplnený bielymi teniskami. Frontálnym smerom do publika Vyhnálková popisuje svoj vzťah k Tomášovi G. Masarykovi. Atmosféra sa mení, keď herečka interaktuje s bielym kusom textilu visiacim zo stropu. Zamotáva sa do látky, modré svetlo vyzdvihuje obrysy jej tela a detaily sa skrývajú. Sledujeme estetický obraz ženy pohybujúcej sa v tkanine, turistka sa mení na dámu odetú v tajomnom materiáli. Magické šaty sa rozprávkovo samé navliekajú na princeznú. Milada Vyhnálková odchádza a Charlotte Garrigue prichádza.
Funkcia odevu sa premieňa, keď predstaviteľka oblečené šaty naťahuje do strany tak, aby na nich bolo možné sledovať videozáznam z data projektoru. Ide o úsmevný, autenticky pôsobiaci audiovizuálny prameň z výletu inscenačného tímu do New Yorku, s cieľom navštíviť pravnučku od Garrigue, Charlotte Kotík, a porozprávať sa s ňou. Pamätníčka opisuje svoj vzťah s prababkou, objasňuje dobový kontext pôsobenia jej prarodičov a vyjadruje i svoje názory na feministickú (politickú) súčasnosť.
Medzi videami Vyhnálková postupne preskúmava všetky lasturníkové rekvizity, v priebehu čoho tematizuje situáciu Čechov v Rakúsko-Uhorsku, zásluhy T. G. M. ako aj jeho podvádzanie svojej polovičky, no dotýka sa aj témy veľkosti a množstva odkazov, ktoré možno pripisovať Garrigue. Okrem oslavovania prezidenta poukazuje na možnosť uctievať si aj jeho manželku. Aj vďaka prvej dáme mohli československé ženy voliť – a vďaka tomu môžu dnes voliť i české a slovenské ženy. Po docielení volebného práva pre ženy už niet čo dosahovať, genderová rovnosť je nastolená. Joj, aké by to bolo krásne, keby to bolo tak jednoduché. V inscenácii je ženský spolok predstavovaný pohárom, ktorý Vyhnálková bujaro rozbije, hnutie už nemusí pokračovať. Keď pravnučka Charlotte Kotík tematizuje interrupčné práva, herečka sa márne snaží rozbitý pohár opraviť.
Jediný existujúci pamätník Garrigue, ktorý sa nachádza v Hutisku Za kopcem, má na sebe nápis „Ženě trpitelce a všem jejím sestrám“. Tvar preto vrcholí fenomenálnym pohybom divadelného znaku. Biely kváder – v minulej scéne kuchynská linka, sa premieňa na onen pomník, no s nápisom „Ženě hrdince a všem jejím sestrám“.
Výraznou témou inscenácie sú nezanedbateľné, no predsa spoločnosťou zanedbané zásluhy žien. Muž opakuje, čo povedala pred chvíľou jeho polovička, a za tak originálne slová dostáva priazeň. Ženský hlas je len echom v mušli, úbohá ozvena mužského. Veľkosť pocty kladenej mužovi je problematizovaná. Málokto spochybňuje odkaz Masaryka, nejde o zmenšovanie jeho osoby, ale skôr o vyzdvihovanie Garrigue. Koľko skvelých mužských nápadov bolo vlastne ženských a koľko Tomášových bolo Charlottiných? Téma prvej dámy nie je atraktívnou len kvôli súčasnej tendencii vyzdvihovať všetky ženy, svoje opodstatnenie dokazuje jej veľkým odkazom, ktorý presahuje dôležitosť jej pohlavia. Netýka sa to však len Garrigue, myšlienka inscenácie ďaleko prekračuje konkrétnu prezidentskú dvojicu a dotýka sa reality takmer celého ženského a mužského sveta. (Na svet žien, mužov a nebinárnych ľudí je momentálne minimum výskumu, z toho dôvodu aktuálne zohľadňujem ľudstvo iba binárne.) Inscenačný tím ukazuje Charlotte „ve stínu jeho koně“, ako to Vyhnálková výstižne popisuje. Jeho skvelé zákony boli možno zásluhou ženy, a táto „zábudlivosť“ pôvodcu nápadov sa v inscenácii vyčíta. I napriek uvedomovaniu si problému sa väčšinu času tvaru predsa len venujeme prezidentovi a nie jeho polovičke. Otázne je, či umelecký tím zobrazuje Masaryka viac než Garrigue zámerne, aby vyzdvihol tzv. „stín jeho koně“ alebo podvedomou „nevyhnutnosťou“, neschopnosťou konať inak.
„Tomáš Gariggue Masaryk bojoval za česká práva“, ale prezident to bol česko-slovenský. Inscenácia Masaryk(ová) ho problematizuje skrz jeho podvádzanie manželky, no stranou ostali ďalšie zaujímavé témy ako jeho vzťah k Slovákom alebo jeho podpora sionizmu.[1] (Obzvlášť, keď je akútny dopyt po tematizovaní izraelskej agresie voči Palestíne.). T. G. M. je v Česku „tatíček“, stále súčasná ikona patriota na koni. Na Slovensku je jedným človekom z histórie v dlhom zozname dejepisne dôležitých mien. Fašistická Hlinkova slovenská ľudová strana ho vykreslila ako nepriateľa Slovákov a Sloveniek, čo v krajine cítiť dodnes.[2] Na vyzdvihnutie feministky Garrigue absolútne nie je potrebné očierňovať prezidenta Masaryka. Keď už ho však inscenácia problematizuje, výhodné je poukázať i na spoločensky strhujúcejšie myšlienkové provokácie ako je cudzoložstvo.
V neposlednom rade podnetných myšlienok, ktoré Masaryk(ová) prináša na stôl, je spomínané ženské volebné právo. Problematizuje sa, na koľko sme vyhrali boj a do akej miery sme vlastne bojovať ani nezačali. Masarykovci nás upovedomili na skutočnosť, že máme práva, no samy sme si to možno ešte ani neuvodomovali.
Témy, ktoré inscenácia otvára, provokujú túžbu po ďalšom rozmýšľaní a študovaní. Masaryk(ovej) možno vyčítať doslovnosť, internalizované vyzdvihovanie Masaryka nad Garrigue a možno i nepomer dôležitosti atraktívneho a autentického videozáznamu oproti všetkým ostatným prvkom. I tak otvára inscenačný tím otázky, ktoré je potrebné nezatvárať. Veľmi pútavým spôsobom nadobúdame znalosti o vlastnej histórii. Krása pohybu divadelného znaku a šikovnosť fenomenologicky držať pozornosť diváctva je očarujúca. Tvar ponúka množstvo perspektív, s ktorými sa človek často nestretáva. Ukazuje sa i súčasná potreba za ženské práva bojovať, tematizuje sa nutnosť o rovnosti uvažovať, neostávať len echom v mušli. Dielo by mohlo byť oveľa feministickejšie, a predsa ma miera jeho priznanej (a potrebnej!) miery feminizmu tešila.
[1] YEGAR, Moshe. Československo, sionismus, Izrael. Praha: Victoria Publishing, 1997. 235 s.
[2] KOVÁČ, Dušan. Hrdina a nepriateľ. Masaryk a slovenská otázka. In: Soudobé dějiny. [online] 2018. [cit. 31.05. 2024] Dostupné z: https://sd.usd.cas.cz/artkey/sod-201803-0003.php
Divadlo na Cucky – Silvia Vollman a Milada Vyhnálková: Masaryk(ová). Režie Silvia Vollman, hudba Adéla Konečná, video Zdeněk Vévoda, scénografie a kostým Laura Černáková. Hraje Milada Vyhnálková. Premiéra 28. října 2023. Psáno z reprízy 17. května 2024 na festivalu Divadelní Flora.
Divadlo Petra Bezruče prinieslo inscenáciou Slepá skvrna v réžii Kláry Voseckej na 26. ročník festivalu OST-RA-VAR akýsi magicko-realistický pohľad do osudovej tragédie jednej ženy uväznenej v sychravosti svojho vnútorného kozmu, ktorý sa dostáva do prieniku s kolektívnym chladom toho vonkajšieho.
Historka o sv. Magdě sebavedomo otvorila tohtoročný OST-RA-VAR a s ním priamoúmerne i naozaj potrebnú ženskú otázku, ktorá, bohužiaľ, rezonovala len veľmi ojedinele vo festivalovej dramaturgií.
