27. DF: Genderovo podmienené násilie v súčasnom divadle

Propagačné materiály Iris popisujú ako „příbramský stand-up aneb rodina základ života“. Na prvú dobrú nebude reč o sexualizovanom násilí, no ani pri druhom pohľade na anotáciu sa znásilnenie nezobrazuje. Herečka Iris Kristeková prichádza na scénu s veľmi ťažkým príbehom. Pred explicitným tematizovaním znásilňovania detských rodinných príslušníkov po dobu viacero rokov je výhodné publikum upozorniť na citlivé témy. Pri takomto diele je rovnako nadmerne dôležité premyslieť koniec, aby diváctvo neodchádzalo z divadla re-traumatizované. Veľmi výhodným môže byť uvedenie kontaktov, liniek pomoci a terapeutických zariadení, kam sa diváctvo môže obrátiť po pozretí predstavenia. Koncept stand-upu má gogoľovsky dolapiť smejúceho sa človeka a snáď ho poučiť, že sa vysmieva len sám sebe, a preto režisérka Čechová na besede po predstavení osvetľuje, že sa inscenačný tím rozhodol neuviesť jediné varovanie, trigger warning, aby „nevyspoiloval“ tému diela.

Absenciu varovania a prevencie inscenácii vyčítam. Dodržanie odporúčaní súčasného diskurzu problematiky by neochudobnilo tvar dostatočne pre obhájenie neprítomnosti trigger warningov.

Kristeková prichádza na scénu s mikrofónom v ruke a rozpráva doň vtipy. Hovorí trápne anekdoty, ktoré viac ráz vymieňa za opakované prezliekanie kostýmov a hudbu s ozvenou sprevádzanú hmlovým strojom a svetelnými efektmi. Nepríjemné, nesúčasné vtipy stelesňujúce význam slova „cringe“ dopĺňajú hudobné scény definujúce pojem „pathos“. Na besede po predstavení Čechová ozrejmuje, že trápnosť je úplne zámerným prvkom inscenácie. Poukazujú tak na absurdnosť nekorektného humoru.

Neaktuálnosť humoru spočíva v spôsobe, akým sú komunikované citlivé témy sociálky, násilia, využívaní drog, nestarostlivosti o deti apod. Príkladom môže byť výkrik do publika: „Vy vypadáte, že by ste měli chodit na depresívno-uzkostlivé poruchové terapie.“ Z anekdôt priam srší zastaransť, v súčasnosti sa tak neempaticky o už detabuizovaných problematikách diskutuje väčšinou korektnejšie, čo tvorivý tím na besede po predstavení dovysvetľováva ako zámerne použitý prvok.

Nepríjemne náhla zmena atmosféry prichádza s explicitným popisovaním skutočného príbehu preživšej. Úprimný plač, stres a diskomfort herečky je zaklincovaný textom gýčovo pôsobiacim na city a prehnaným fyzickým jednaním v gumových čižmách. Prvoplánovo zdajúce sa rozbíjanie porcelánu a písanie fixkou na šaty vytvárajú dojem nadbytočnosti, vrcholného pathosu. Po chvíli sa opäť vraciame k trápnym vtipom a inscenácia končí slovami: „Dobrý den, mohl bych si u vás skočit na malou?“

Oblúkovito sme sa vrátili k prvotnému poňatiu gogoľovského výsmechu publika. Ak sa však nikto nesmeje ani na začiatku predstavenia, koncept stráca vyústenie. Srdcervúci príbeh, ktorý sa skutočne stal človeku stojacemu pred nami, je pochovaný pathosom, nevyznieva tak bolestne, ako za normálnych okolností.

Inscenácia má jednoznačne význam terapeutického procesu pre samotný tím. Otázne je, aký zmysel má trpenie počas predstavenia pre publikum.

Dve hodiny po skončení predstavenia Iris nás čaká Na první pohled. Anotácia upozorňuje na tému sexu, násilia a zneužitia.

Ide o súčasnú hru (premiéra 2019) australsko-britskej právničky a dramatičky, Suzie Miller, v pôvodnom znení Prima Facie, čo je voľne preložené v názve českej premiéry. „Prima Facie“ je právnické pomenovanie dôkazu. Ak doklad nie je vyvrátený, stane sa dostatočným na preukázanie konkrétneho tvrdenia.

Dráma je o obhajkyni trestnej obrany, Tess. Fiktívna právnička sa špecializuje v prípadoch sexualizovaného násilia, konkrétne v obhajobe mužských obžalovaných. Keď sa Tess stane preživšou znásilnenia, jej dôvera v súdny systém sa zmenšuje.

Herečka Marie Štípková prichádza na scénu oblečená ako majestátna hráčka dostihov. Veľká showmanka, ktorá je nad vecou, predvádza svoju povýšenosť nad ženami svedčiacimi o vlastnom znásilnení. Hudba, ktorej primárnym prvkom je bubon, je naživo hraná muzikantkou Markétou Ptáčníkovou v pozadí scény. Špásovníčka vyhráva, pretože svedkyňa bola pri „znásilnení“ opitá, obžalovaný bol jej dlhšie trvajúcim flirtom, mali spolu konsenzuálny sex v minulosti… Yes, obhájkyňa skóruje!

Tess sa zapozerá do kolegu z práce. Hovorí o ňom známym, viacero ľudí vie o jej flirte. Po spoločne strávenom večeri popíjajú vínko a koketujú. Majú pomer. Tess je asi z alkoholu nevoľno, odchádza na toaletu a vracia. Predošlé víno a pokrm herečka mieša, z pocitovo nezafarbených rekvizít sa stávajú nechutne realistické zvratky. Žena sa z kúpeľne vracia s nepríjemným pocitom v tele.

On chce sex znova, ona už nie. Tess sa snaží vymaniť sa spod jeho agresie, no márne. Kolega jej znemožní akýkoľvek pohyb, vrhne sa na ňu, čo je predstavené fyzickým prevrhnutím gauču na herečku. Drží jej ruku na ústach, nemôže kričať. Hráčske bubny menia tóny, hudobný podmaz tvorí nepríjemný piskot a protivné pazvuky. Tempo scén sa spomaľuje, všetko je akosi tichšie a intenzívnejšie. Tess sa disociuje, nestotožňuje sa s obeťou násilia. Zdvíha sa spod gauča a nahrádza ju bubeníčka. Znásilňovaná sleduje svoje telo a celý akt z diaľky. Stojaca Štípková sleduje ležiacu Ptáčnikovú, vidíme metaforické odlúčenie od reality typické pre ľudí v rôznych traumatických situáciách. Mimotelový zážitok je vyjadrený ešte i live kamerou. Na herečku sa pozeráme dvojmo, druhý pohľad vzniká cez data projektor v obrovskej veľkosti na zadnej stene javiska. Z technických dôvodov pri olomouckom predstavení nejde o skutočnú live kameru, ale o prehratie už dopredu nasnímaného obrazu. Kvôli technickej prekážke dochádza k oneskoreniu záznamu, príležitostne i k predbiehaniu. Paradoxne, technologický zádrhel vytvára ďalšiu podnetnú rovinu. Tess sleduje svoje telo spred pár sekúnd, pretože sa asi zamýšľa nad tým, čo bolo pred chvíľou alebo dumá, čo príde vzápätí, a preto je video v popredí. Nevníma sa v súčasnosti, ale v kontextoch minulých a predstavách budúcich.

Americká žurnalistka Joanna Connors v autobiografickej knihe Nájdem si ťa (2016) popisuje myšlienku „ideálnej obete“:

„...som dokonalá obeť, lebo takmer do bodky spĺňam kritéria ženy, ktorá obviňuje muža zo znásilnenia, ako ich nastavili ešte za občianskej vojny. … Bránila som sa, mám reznú ranu na krku a nezahojené podliatiny na chrbte, mám dokonca aj roztrhnutú a zakrvavenú blúzku. Ihneď som znásilnenie ohlásila.“^[1]

Z tejto perspektívy je Tess v Na první pohled nie práve ideálnou obeťou, z čoho má konštantné výčitky. Bola opitá, muž sa jej páčil, v minulosti mali konsenzuálny styk, po znásilnení sa okamžite osprchovala, jeho SMS správy hneď vymazáva. Cíti sa špinavá, potrebuje zločin na nej spáchaný umyť. Do bubnov púšťa svoj hnev, bicie dostávajú čo zabrať od agresívneho hrania. Správy jej naháňajú strach, nechce ich vidieť. Zbavuje sa tak dôkazov, sama sebe neprestajne vyčíta všetko, čo robí. Stáva sa z nej typ obete zo začiatku inscenácie, prehrávajúca svedkyňa. De facto možno polemizovať, či publikum nie je gogoľovsky prichytené. Prvotný prípad sexualizovaného násilia pôsobil predsa jednoznačne, že si to určite tá žena musí prikrášľovať, keď tam bol alkohol a aj minulá náklonnosť… I napriek tomu však pri pohľade na agresívnu ruku cez kričiace ústa, zvalený gauč a zvratky nie je možné spochybňovať pravdivosť svedectva.

Ešte pred súdnym procesom zažíva Tess neprestajný krížový výsluch vo vlastnej hlave. Sama pred sebou si musí racionalizovať svoje prežitky, obhajovať samotnú existenciu svojej traumy. Musí si veriť. Keď prichádza na pojednávanie, obhajobu, jej sako má groteskne priveľké vypchávky. Pláva vo vlastnom oblečení, stráca sa vo svojej koži. Obraz evokuje zdvíhanie ramien ako pri neverbálnom geste značiacom „neviem“. Ako malé dieťa, ktorému bolo ublížené a teraz netuší, čo má robiť. Dostihový kostým predstavuje istotu v súdny systém, presvedčenie, ktoré už nie je pri Tess také silné. Bubon napomáha pocitu nervozity, pripomína buchot srdca.

Koniec inscenácie tvorí nesmierne intenzívny monológ. Pozrite sa vedľa seba doprava a doľava. Jedna z troch žien zažila nejakú formu sexuálneho obťažovania. Tvar vykračuje z umeleckej roviny a presahuje do reálií. Súdny systém je postavený na prichytení klamárky, nie na ochrane pred sexualizovaným násilím. Zákony, v ktoré mnohé ženy veria, sú napísané mužmi. V spomínanom diele Nájdem si ťa, Connors trefne opisuje históriu znásilnenia v právnom svete. Chammurapiho zákonník ovplyvnil systém ešte veľa storočí po jeho vydaní, a to i tak, že znásilnenie bolo vnímané ako zločin voči otcovi alebo manželovi. Obetiam, teda otcovi alebo manželovi, vznikla ujma na cti a hodnote ženy. Mienka vychádza z predpokladu, že žena pri obvinení klame.^[2] Presvedčenie platí pre veľa ľudí dodnes.

Je znásilnenie stále dôležité tematizovať? Amnesty International sumarizuje najsúčasnejšie výsledky výskumov. „Podľa údajov z Eurobarometra z roku 2016 si takmer polovica ľudí na Slovensku myslí, že sex bez súhlasu je za istých okolností ospravedlniteľný, pričom u 55 % opýtaných prevláda presvedčenie, že páchateľmi znásilnenia sú najčastejšie cudzí ľudia, ktorí znásilnené ženy pred útokom nepoznali. Agentúra Európskej únie pre ľudské práva realizovala v roku 2012 prieskum rodovo podmieneného násilia páchaného na ženách, na výskumnej vzorke 42 000 respondentiek v rámci Európskej únie. V Slovenskej republike malo od svojich 15 rokov skúsenosť so sexuálnym násilím až 10 % opýtaných žien. Za 12-mesačné obdobie pred zapojením sa do prieskumu mali skúsenosť so sexuálnym násilím 3 % respondentiek, pričom priemer EÚ bol 2 %. Výsledky prieskumu tiež poukazujú na pretrvávajúcu stigmatizáciu preživších sexuálneho násilia, o čom svedčia zdôvodnenia, pre ktoré sa ženy neobrátili na políciu. Z výskumu vyplýva, že veľká väčšina žien (88 %) páchateľa poznala.“

Vo februári tohto roku sa na Slovensku riešilo zníženie premlčacích lehôt za znásilnenie. Táto novela nadobudla platnosť, no nezískala účinnosť, nakoľko je obsahom konania o súlade právnych predpisov s ústavou, ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami na Ústavnom súde Slovenskej republiky.^[3]

Poslanec za Smer-SD Richard Glück cíti v parlamente potrebu vyjadriť svoj názor. „Pozrite sa na to, čo sa deje vo svete… po osemnástich rokoch si žena spomenie, že bola znásilnená a nastane mediálny lynč… Asi si všimne, že ju niekto znásilnil.“^[4] Takto sa o znásilnení rozpráva v slovenskej Národnej rade. Naopak v Česku dňa siedmeho júna prezident Petr Pavel schválil definíciu znásilnenia postavenú na súhlase.^[5] Medzi tendenciami meniacich sa zákonov v Česku a na Slovenku sú viditeľne obrovské rozdiely. Hovoriť o násilí je preto stále veľmi dôležité. Boj za ľudské práva ešte neskončil. Je nesmierne podstatné ukazovať práve „nedokonalé“ obete, ako aj tie ideálne, čo robí i inscenácia Na první pohled. Ukazuje majoritu znásilnení, kde preživšia páchateľa pozná, nemá rezné rany a podobné atribúty stereotypne sprevádzajúce vzorovú obeť. Väčšina obetí ale dokonalá nie je.

Obidve inscenácie, Iris aj Na první pohled, tematizujú znásilnenie, čo je jednou z mnohých dôležitých tém, ktoré rada vidím na javisku. Obe monodrámy problematizujú pochybovanie o pravdivosti výpovede preživšej. Hrajú sa s vnímaním diváctva, snažia sa ho pristihnúť pri necitlivom zmýšľaní a nasmerovať ho k empatickému vciťovaniu sa.

Na Slovensku existuje bezplatná nonstop linka^[6] 0800 212 212 a kontakt cez e-mail linkaprezeny@ivpr.gov.sk pre ženy zažívajúce násilie. V Česku sa dá obrátiť napríklad na Bílý kruh bezpečí^[7] na čísle 116 006 a e-mailovej adrese 116006@bkb.cz.

^[1] CONNORS, Joanna. Nájdem si ťa. Žilina: Absynt, s.r.o., 2017. 105 s.

^[2] CONNORS, Joanna. Nájdem si ťa. Žilina: Absynt, s.r.o., 2017. 103 s.

^[3] PL. ÚS 3/2024 „2. P o z a s t a v u j e ú č i n n o s ť čl. I, čl. II bodu 39, čl. II bodu 134 v časti týkajúcej sa § 567t ods. 4 a čl. XVII zákona z 8. februára 2024, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.“

^[4] JABŮRKOVÁ, Natália. Vláda schválila zachovanie pôvodných lehôt pri znásilnení, opozícia hovorí o zahmlievaní. In: plus.noviny.sk [online] 22.02. 2024. [cit. 07.06. 2024] Dostupné z: https://shorturl.at/DMGLb

^[5] GRIČOVÁ, Andrea. Sněmovna schválila změnu vymezení znásilnění. In: ct24.ceskatelevize.cz [online] 10.04. 2024. [cit. 07.06. 2024] Dostupné z: https://shorturl.at/KW5Kr

^[6] Národná linka pre ženy zažívajúce násilie In: employment.gov.sk [online] [cit. 07.06. 2024] Dostupné z: https://www.employment.gov.sk/sk/linka/

^[7] Bílý kruh bezpečí, z.s. In: 116006.cz [online] [cit. 07.06. 2024] Dostupné z: https://www.116006.cz/

Tantehorse – Iris Kristeková a Miřenka Čechová: Iris. Koncept a režie Miřenka Čechová, scénář Iris Kristeková a Miřenka Čechová, hudba Martin Tvrdý, kostýmy Petra Vlachynská, světelný design Filip Horn, produkce Jakub Urban. Hraje Iris Kristeková. Premiéra 4. a 5. září 2023. Psáno z reprízy 18. května 2024 na festivalu Divadelní Flora.

Švandovo divadlo – Suzie Miller: Na první pohled. Režie Lucie Ferenzová, překlad Zuzana Josková, dramaturgie David Košťák, scénografie Jana Hauskrechtová, kostýmy Zuzana Sceranková, hudba Markéta Ptáčníková, projekce Dita Havránková, inspice a asistence režie Blanka Popková a Barbora Osvaldová, produkce Tereza Marková. Hrají Marie Štípková a Markéta Ptáčníková. Premiéra 7. října 2023. Psáno z reprízy 18. května 2024 na festivalu Divadelní Flora.