27. DF: Čo by sa stalo, ak by sme rozbili luster?

Tri osoby v pracovných kombinézach, či možno tri anonymné hlasy sa pohybujú po vyvýšenom javisku už pri vstupe diváka do sály. Od prvých momentov ho vnímajú, pozorujú, vystrúhavajú rozličné zvláštne grimasy, akoby si dopriavali ústnu rozcvičku pred performovaním textu, ktorého štruktúra sama odzrkadľuje jeho tému. I prvé slovo „začiatok“ sa stáva náročné na vyslovenie, samotná reč akoby si musela, rovnako ako východoeurópske prisťahovalkyne, všetko odpracovať. Rámcovou situáciou sa stáva visenie žien z pomyselného lustra, z ktorého sa ich spotené ruky znetvorené mozoľmi pomaly a bolestivo skĺzavajú dole do desivej ničoty. Svietivý objekt je však popisovaný iba verbálne, jeho vizuálna reprezentácia absentuje. I keď sa tento fakt môže zdať spočiatku prekvapivý, po chvíli prichádza trpké uvedomenie, že luster v miestnosti prítomný je. Tento kolosálny diamantový „czandelier“ sa nachádza všade navôkol nás i v nás samotných, je nablýskanou kapitalistickou spoločnosťou, ktorej oslepujúce svetlo je poháňané drinou neviditeľných tvárí. Nie je tak v skutočnosti vôbec nóbl, koniec koncov i samotné diamanty sú vo svojej najhlbšej podstate z uhlia...

Minimalistická scénografia, pozostáva z prázdneho industriálne vyzerajúceho javiska, umožňujúc vďaka svojej viacúrovňovosti hrať na ňom i pod ním, vytvárajúc tak akúsi hranicu medzi dvoma odlišnými svetmi, utvorenými sociálnou hierarchiou. Divák je prizvaný na nekomfortnú exkurziu do klaustrofobického priestoru „tam dole“ – do neestetickej reality prehliadaných príslušníčok robotníckej triedy plnej bolesti a ťaživých spomienok, na ktorých nedocenenej práci stojí celá mašinéria vykorisťujúcej society zameranej na nekonečnú produktivitu. Prostredníctvom live-cinemy sú obrazy z neho premietané na veľkom formáte i v pozadí scény, robiac tento výlet do vnútra systémového defektu o to konfrontačnejším a väčšmi pálčivým.

Nakoľko sa herečky po dlhú dobu pohybujú v stiesnenom priestore pod scénou, sú nútené vyvíjať kondične náročnú aktivitu, ústiacu do skutočného telesného vyčerpania. Realita neľahkosti pohybu vo svete dávajúcom človeku kruto znať jeho status, sa tak stáva nielen metaforicky vnímanou, ale i fyzicky pociťovanou, narúšajúc hranicu medzi obraznou ilúziou a skutočnosťou, dodávajúc dianiu i intenzívne zmyslové pôsobenie.

S levelmi priestoru je pracované nenáhodne a dômyselne, nakoľko pozícia postáv v ňom nesie príznačné významy. Niekedy vylezú hore, inokedy zotrvávajú v temných útrobách pod javiskom či sa vznášajú kdesi na pomedzí. Najintenzívnejšie je vytvorený prienik badateľný v momente, kedy jedna z aktérok pripútaná na popruhoch visí v diere v podlahe obkolesená dymom, pričom je jej zrkadlovo otočený obraz simultánne premietaný i na zadné plátno. Zdanlivo si tak síce filmovo lieta cez snové obláčiky svojho nemeckého sna, tváriaceho sa ako vytúžený život v „zemi zasľúbenej.“ Zdanie však klame a v prevrátenej realite opäť len vratko visí, dusiac sa výparmi existenčných obáv svojej tiesnivej reality.

Aktérky vedú diváka atypickou, no rafinovane vystavanou predlohou plnou metafor a snových obrazov so silnou emóciou i vtipom, ktorý však v kontexte celého diania vyznieva zádrapčivo a horko. Z ich úst možno počuť angličtinu, poľštinu, konkrétne historické odkazy i útržky piesní. Myšlienky akoby sa sálou liali voľným prúdom, predierajúc sa von šepotom, spevom i krikom. Nie je isté, či sa na javisku nachádza jedno ja rozdelené na tri rovnocenné hlasy alebo viac samostatných hlasov tvoriacich kolektív. Zhodujú sa, protirečia si, občasne sa stretávajú vyslovujúc určité pasáže zborovo. Spoločne hľadajú slová, ktoré by akurátne pomenovali ich skúsenosť v celej jej komplexnosti. Individuálna pozícia je narušená, stratená v neustálej oscilácii medzi jednotlivosťou a kolektívnosťou, vystihujúc unikátnosť osobného prežitku, avšak i jeho zdieľanú univerzálnu hodnotu. Inscenácia však ani zďaleka nie je vystavaná iba na dôvtipe textu samotného a v ňom obsiahnuté významy sú podtrhované rafinovanými vizuálnymi akcentami, robiac ich plastickými, a tým väčšmi ľudskými. Celkové vyznenie je podporované i skrz prácu so svetlom, subtílnu hudbu a najmä sugestívne zvukové podkresy, napríklad v podobe nenápadne kvapkajúceho vodovodného potrubia.

Ústredná problematika nefunkčnosti vykorisťujúceho ekonomického systému je uchopovaná z rôznych strán v celej komplikovanej spletitosti. Javiskový prúd vedomia sa tak vlieva do jej rozľahlých žľabov, dotýkajúc sa mnohých temných zákutí, ako napríklad špecifických požiadaviek na obraz ideálnej migrantky ako objektifikovanej usilovnej trpiteľky či tendencii utlmovania neutíchajúceho existenčného stresu uchyľovaním sa k omamným látkam, figuratívne inkarnovaným do pivnej plechovky. Mimoriadne trpkú pachuť nadobúda obraz jedovato zelenej špargle, rastúcej v hline, z pod ktorej presvitá živá hlava plačúcej ženy. Práve vďaka jej neviditeľnej práci môže tento významný gastronomický klenot Nemecka prispievať k mašinérii jeho ekonomickej prosperity, aby si ho samopašná vyššia stredná trieda mohla kedykoľvek hádzať do košíka v supermarkete, šliapajúc tak v sladkej nevedomosti (či možno i vedomosti) po ťažko pracujúcich anonymných tvárach.

Vo výraznej miere je zohľadnený i aspekt generačného prenášania stigmatizácie, či akejsi štrukturálnej neviditeľnosti. Migrantky prichádzajú na západ často v nádeji lepšej budúcnosti pre svoje deti. Ich úspešnejšie dcéry si tak síce môžu konečne dopriať „bublinkovú“ kúpeľ, ktorú im svojou ťažkou prácou namiešali z potu a sĺz, avšak pri detailnom zábere kamerou sa i tieto rozšafné bublinky javia ako odpudivé, plné mrzkej špiny. Dcéry zostávajú determinované svojím pôvodom, pod večným tlakom predsudkov a ustavičnom strachu z pádu, v samote a neschopnosti zdieľania tejto izolujúcej skúsenosti. Veď ako sa už len pozrieť do očí obetou znivočenej matke a povedať, že ste stále nevyliezli a bolestivo visíte z toho istého lustra.

V závere zostupujú všetky aktérky do hľadiska, úplne eliminujúc hranicu či dištinkciu medzi sebou a diváctvom. Všetci ľudia v sále sa dostávajú do rovnocennej pozície, sú spoluprežívateľmi vytvárajúcimi kolektív dovedna čeliaci závadnému spoločenskému nastaveniu zhmotňujúcemu sa v podobe akejsi problémovej mapy vytvorenej objektami ponechanými na scéne. Konfrontácia so záverečnou myšlienkou, či sme pripravení z lustra zoskočiť tak zostáva v nastolenom kontexte rezonovať ohlušujúco a s úpornou naliehavosťou.

Kamila Polívková opäť s dôvtipom a citom pre detail dala hlas nevideným či nevypočutým bytostiam, poukazujúc na slepé škvrny našej spoločnosti. Siahajúc do hlbín vedomia defektným systémom opomínaných ľudí poukazuje na hlbokú disfunkčnosť v súčasnosti nastavených štruktúr. Inscenácia Juices svoje ústredné myšlienky komunikuje vo všetkých vrstvách a preto kričí, zvíja sa a apeluje. Každý luster sa eventuálne vypáli či rozbije, klesajúc pod ťarchou všetkých, ktorí na ňom visia. A každý pohár štiav raz pretečie. Budeme niekedy ochotní zoskočiť? Dokedy máme vôbec ešte čas?

National Theater Mannheim – Ewe Benbenek: Juices. Réžia Kamila Polívková, scéna, kostýmy a video Antonín Šilar, hudba Peter Fasching, svetelný design Antonín Šilar/ Rony Bergmann, dramaturgia Dominika Široká, divadelná pedagogička Ronja Gerlach, spolupráca na kostýmoch Marcus Eufinger. Hrajú Antoinette Ullrich, Rachel Weiss, Maria Munkert. Písané z reprízy v rámci festivalu Divadelní Flora Olomouc dňa 20. mája 2024.