Vieme sa pozerať cez uplakané oči?

Leitmotívom inscenácie je túžba po prijatí a integrácii do skupiny bežných ľudí. Príbeh začína v stand-upovom žánri, sledom trápnych pokusov o vtip. Stand-up v tomto prípade znamená aj doslovné postavenie sa za samu seba. Medzi tieto pokusy, so zdanlivo malou dejovou úlohou, patrí aj napodobňovanie rómskeho dialektu alebo fyzické flirtovanie s divákom bez jeho súhlasu, čo v kontexte inscenácie vyznieva viac výsmešne ako inkluzívne. V druhej časti sa herečka priznáva k neschopnosti vytvoriť humornú situáciu, čím opäť demonštruje fakt, že sa nedokáže za seba postaviť a naďalej vytvára rámec metafory stand-upu.

Záverečné vyslovenie sa k aktu násobného znásilnenia, ktoré na nej bolo páchané, nie je neočakávaným vyústením rozpovedaného príbehu. Počas inscenácie sa herečka pokúša byť pochopenou a prijatou, no jej osobnosť a životné rozhodnutia sa ani v najmenšom nedajú považovať za páčivé. Práve preto sa uchyľuje k porozumeniu cez súcit. Zároveň tým dej dosahuje novú formu tragiky – zobrazuje neschopnosť cítiť sa pochopená, pokiaľ nie je poľutovaná či pokiaľ nie je poznaná v najhorších momentoch svojho života.

Hra sa končí poslednými dvoma pokusmi a o vtip (absurdný čierny humor), vo svojej podstate viac znepokojivými ako úsmevnými. Iris nedokáže vytvoriť vtipnú atmosféru, pretože jej známe anekdoty sú až príliš reálnymi na to, aby sme ich mohli považovať len za nevinné „vtipy“.

Ako študentka dramaturgie divadlo pokladám za priestor, v ktorom príbehom dodávame umeleckú hodnotu. Pre Iris ako herečku bola divadelná platforma jednoznačnou voľbou, pretože sa v nej cíti komfortne a bezpečne. Stojím si však za presvedčením, že ak nebolo zámerom autorského kolektívu podať k príbehu obraznú hodnotu, ale vystavať čisto osobnú spoveď, voľba inej platformy by bola adekvátnejšia. Ako príklad uvediem obraz dupania po črepinách z rozbitej sady porcelánu. Tento moment bol pre mňa najpodnetnejším, vedela by som si predstaviť rozpracovanie tejto obrazotvornosti aj do ďalších výstupov. Práve takéto situácie dokazujú, že divadlo predstavuje priestor pre hlbšiu expresiu a nové možnosti umeleckého vyjadrenia.

TANTEHORSE – Iris: Iris Kristeková, Miřenka Čechová. Réžia Miřenka Čechová, koncept Miřenka Čechová, kostýmy Petra Vlachynská, svetelný dizajn Filip Horn hudba Martin Tvrdý. Hrá Iris Kristeková. Premiéra 4. septembra 2023. Písané z reprízy 23. mája 2024.

Ráchel Rimarčíková, študentka divadelnej dramaturgie a dramatickej tvorby VŠMU.