Na cigaretke s Maťkou a Adelkou, neboli autentické zakončení Theatrocénu 2024
Ohlédnutí se za letošním Theatrocénem
Smiech medúzy – stále aktuálny manifest?
Divadelné zoskupenie Ad Infinitum sa predstavilo na doskách brnenského Divadla Husa na provázku s autorským divadelným počinom Krásné zlé věci. Ide o prerozprávanie starogréckych mýtov zo ženského pohľadu, čo je pomerne trendy jav, integrujúci sa do súčasných dramatických textov. Z akého pohľadu sa rozpráva „história,” ak nie z mužského? Kto tvorí mýty? Môžu byť vrahovia ozaj hrdinami? Kto tu po vojne ostáva? Kto sa s ňou vyrovnáva? Kto posúva ďalej oslavné spevy vrahov, manželov, hrdinov? Kto, ak nie ženy? Túto tému otvára Marina Carr (UK) vo svojej Hekube, Uršula Kovalyk (SK) v peneLope, Roland Schimmelpfennig (DE) v Odyssei a v britskej monodráme Beautiful Evil Things aj George Mann a Deb Pugh.
Inscenačný tím Krásnych zlých vecí podľahol tejto tendencii a prerozprával cez mytologickú postavu Medúzy príbehy ďalších antických hrdiniek. Najvýraznejšie výstupy sú venované Penthesilei, Kassandre a Klytaiméstre. Súborný a heslovitý dramatický text ponúka rýchly prehľad a úpravu starogréckych bájí, oprostených od „male gaze-u“1. Zoskupenie Ad Infinitum tým dokazuje, že nezaostáva za modernými snahami integrácie feminizmu do divadla, avšak je otázkou, či téma personifikovanej antiky a transformácie bájí cez ženský pohľad nie sú vyčerpané.
Už Hélène Cixous vo svojom provokatívnom feministickom manifeste z roku 1975 s názvom Smiech Medúzy píše, že „žena musí psát ženu“. Práve písanie podľa nej predstavuje možnosť vyvolať zmenu, je miestom, odkiaľ „lze vystřelit subverzní myšlenku odrazovým můstkem pohybu, který může být předzvěstí transformace sociálních a kulturních struktur“2. Pripadá mi tragické, že po takmer päťdesiatich rokoch, v 21. storočí, vedieme rovnaký dialóg, neposúvajúci naše ambície vyššie. Preto výber témy Krásnych zlých vecí neprekvapuje. Po dramaturgickej stránke by bola na mieste inovácia myšlienok.
Z „remeselného” hľadiska inscenácia funguje na režijnej, hereckej, hudobnej aj scénografickej úrovni. Je potrebné vyzdvihnúť hviezdny herecký výkon Deb Pugh, ktorý energicky odráža mýtické postavy. Avšak, nedá sa zabudnúť, že zvolená téma je už umelecky prekonaná. Treba len veriť, že v budúcnosti „prerastie” do hlbších vrstiev zmodernizovaného mýtu.
1Oravcová v Ekonómii tela v umeleckohistorických a teoretických diskurzoch prekladá „male gaze” ako „mužský uprený pohľad“ alebo „slasť z dívania sa“. John Berger v Způsobech vidění opisuje pohľady na zobrazovanie žien v umení takto: „(...) muž je definovaný svojím pomerom k moci, a to k moci dívať sa, resp. disponuje mocou svoj objekt vymedzovať, kontrolovať, vlastniť a súdiť. Žena je definovaná svojím rozdvojeným ‚ja‘. Je to ona, ktorá jedná a zároveň sa pri svojom jednaní neustále pozoruje (...)“.
2 CIXOUS, H. 1995. Smích medúzy. In ASPEKT ženy a moc. Bratislava : Záujmové združenie žien ASPEKT. s. 13. ISSN 1336-099X. Preklad: Hana Hájková.
AD INFINITUM – George Mann a Deb Pugh: Krásné zlé věci. Vývojárka, interprétka a spoluautorka hudby Deb Pugh, réžia George Mann, scénografia a kostýmy Katie Sykesová, zvukový dizajn a spoluautor hudby Sam Halmarack, svetelný dizajn Ali Hunter, vedúci produkcie Ethan Hudson, technický vedúci scény Fergus Waldron, zástupkyňa režiséra Megan Vaughan-Thomas, prekladateľka BSL Kyra Pollittová, konzultantky BSL: Mary-Jayne Russell de Clifford a Lynn Stewart-Taylor, dramaturgia: Nir Paldi, trailer: Camilla Adams, scénografka (skúšky a premiéry): Emily Darleyová, foto Idil Sukan, informačné video BSL David Ellington. Účinkuje Deb Pugh. Premiéra (neviem sa dopátrať). Písané z reprízy 25. mája 2024.
Ráchel Rimarčíková, Divadelná dramaturgia a dramatická tvorba VŠMU
