Naša polievka sa vám zdá presolená? Poviem kuchárovi, aby pri varení toľko neplakal nad nenaplnenými snami...

Režisér Michal Dočekal zasádza príbeh Arnolda Weskera z pôvodných päťdesiatych rokov minulého storočia do dnešných dní, čo trpko zvýrazňuje skutočnosť, že sa toho v gastro priemysle, rovnako ako v celom šírom svete, mnoho nezmenilo. Príbeh spod kuchárskych čapíc, okrem zákulisných drám dvadsiatich štyroch hodín prípravy Michelinských pokrmov, sa tak tematicky rozširuje a otvára otázky súčasného vojnového konfliktu na Ukrajine, nemiestneho humoru na obyvateľov inej rasy či sexistického správania na pracovisku. Tento medzižánrový, hlučný a miestami až prehnane excentrický počin uväzňuje diváctvo spolu s pracovníkmi podniku do zadymených priestorov prehnane sterilnej kuchyne, kde sú jedlá korenené štipľavými slovami a rinčanie hrncov sa mení v symfóniu chutí.

Výprava Martina Chocholouška stavia, takmer až na pár detailov, na jednotnom vizuálnom zobrazení pracovníkov. A to s kruhmi pod sklenenými očami, v čiernobielych bezduchých odevoch ako úbohých zombíkov nasilu vytiahnutých z hrobov, na večnosť odkázaných ako za trest pracovať v nehostinných podmienkach. Kolektív tak vyniká nad jednotlivcom, ničia ruka priložená k dielu sa vo finálnom výsledku chodu reštaurácie nestráca. Dočekal pracuje s výraznou rytmizáciou, kedy všetci zúčastnení na scéne pomocou náčinia na varenie vytvárajú harmóniu zvukov kuchyne, „melodicky“ a s fyzickým nasadením športovcov zosobňujú energiu a vravu priestoru počas vyťažených pracovných hodín. Namiesto hrncov bubny, paličky od bicích ako varešky, taniere vo vlasoch ako módne fascinátory a ľudský, zhýralý krik ako sopránové sólo večera. Táto zvuková hračka jasne dokazuje, že i príprava pokrmov môže byť umením i v prípade, že sa na scéne po celý čas predstavenia neobjaví ani jedna jediná skutočná potravina. Tie sú nahrádzané papierovými kvetinkami či vystrihovanými snehovými vločkami, priamo odkazujúcimi na krehkosť práce s tak pominuteľným telesom, akým je jedlo. Alebo sa jedná o dedičstvo kokaínu, ktorému vo voľnom čase poniektorí zo zamestnancov holdujú? Vízia bielych vločiek vystrihnutých z papiera, zavesených na malom detskom kolotoči nad časťou scény, predstavujúcou kuticu cukrárok, pridáva sladkú a zakázanú konotáciu k neschopnosti vymanenia sa z bludného kruhu. Či sa už jedná o lahodný pôžitok alebo chorobnú závislosť nemohucnosti necháme voľnej interpretácií.

Okrem príprav rybieho filé, Pavlovej torty či karbonátok zo všetkých možných i nemožných druhov mäsa sa v kuchyni i ľudsky sníva. Nejedná sa o obrovské túžby, len o prosbu žiť svoj život na úrovni tak, aby nebolo potrebné šetriť na potrat, keď si človek nemôže v našom svete dovoliť ani vychovávať dieťa. Čo je však pre jedného vytúženým snom, je naopak pre druhého všednou každodennosťou, akej sám ani nepripisuje vážnosť. Kuchynskí „živí nemŕtvi“ sa tak o to väčšmi zamotávajú do svojich životov, stagnujú na jednom mieste a plne si uvedomujú, že ich starší, nespokojnosťou zhýralí kolegovia, sú im len predobrazom krutého osudu, akému sa nevyhnú, ak nebudú schopní opustiť „oázu“ štyroch poznaných, zadymených stien. Ale jestvuje garancia, že sme schopní vymanenia sa spod vzorca stagnácie? Všetci zostávame väznení v našich osobných, na mieru vykonštruovaných kuchyniach, s neuhasínajúcim snom, vyrytým na druhej strane viečok.

Vážení návštevníci, prajeme vám dobrú chuť k obedu. Alebo aj nie? Stále sa Vám zbiehajú slinky na údajne kyslú polievku, keď viete, že bola posolená slzami?

Měststká divadla pražská- Arnold Wasker: Kuchyň. Preklad Jiří Mucha, réžia Michal Dočekal, dramaturgia Barbora Hančilová a Kamila Krbcová, výprava Martin Chocholoušek, hudba Jiří Hájek, pohybová spolupráce Karolina Gilová. Hrajú Ondřej Vetchý/ Jan Burian, Filip Kaňkovský, Zdeněk Vencl, Prokop Košař, Konstiantyn Zhyrov, Vavřinec Kratochvíl, Hubert Ludwig, František Florián, Radek Lajfr, Veronika Jankú, Lukáš Tran, Diana Komisarenko, Anna Veselá, Marek Nagl, Kateřina Měchurová, Barbora Vašíčková, Marie Anna Myšičková, Barbora Bolíková, Karolína Petřvalská/Alžběta Dočekalová, Vera Timofeeva, Vitalii Vorkhlik. Premiéra 7. októbra 2023. Písané z reprízy 26. mája 2024.

Martina Kostolná, študentka Katedry divadelních studií MUNI