„Chcel by som hrať tak, aby sa ľudia držali stoličiek od strachu, ale súčasne aj preto, aby nepopadali od smiechu.“
Legenda slovenského herectva, predstaviteľ množstva komických a tragikomických charakterov, ktoré si získali srdcia divákov. Desaťročia patril k vyhľadávaným komediálnym i charakterovým hercom, hoci on sám sa nálepky „komik“ bránil. Ako v jednom z rozhovorov poznamenal: „Vždy som sa bál škatuľky komika, s ktorým je vždy sranda.“ Napriek tomu si ho väčšina ľudí pamätá ako pána Pávka v nezabudnuteľnej komédii Vesničko má středisková (1985, réžia: Jiří Menzel). Marián Labuda zomrel v piaty januárový deň roku 2018.
Legenda slovenského herectva, predstaviteľ množstva komických a tragikomických charakterov, ktoré si získali srdcia divákov. Desaťročia patril k vyhľadávaným komediálnym i charakterovým hercom, hoci on sám sa nálepky „komik“ bránil. Ako v jednom z rozhovorov poznamenal: „Vždy som sa bál škatuľky komika, s ktorým je vždy sranda.“ 1 Napriek tomu si ho väčšina ľudí pamätá ako pána Pávka v nezabudnuteľnej komédii Vesničko má středisková (1985, réžia: Jiří Menzel). Marián Labuda zomrel v piaty januárový deň roku 2018.
Marián Labuda sa narodil v deň výročia Československej republiky 28. októbra 1944 v obci Hontianske Nemce v rodine súkromného krajčíra. O začiatkoch svojej hereckej profesie spomínal s úsmevom na perách: „Raz sa jeden pedagóg spýtal našej triedy, kto sa hlási na herectvo. Nesmelo som sa vtedy prihlásil a on mi z fleku odvetil: „Tam berú len talenty, kde sa vy hrabete?“2 Nedôverou okolia sa však nenechal odradiť a prihlášku na Vysokú školu múzických umení si napokon podal. „Aj keď som sa v krátkych nohaviciach postavil na prijímačkách pred komisiu zloženú z vtedajších veľkých hercov, akými boli Viliam Záborský, Mikuláš Huba, Janko Borodáč a ďalší, zdalo sa, že som im na smiech. Janko Borodáč totiž asi očakával, že by každý adept mal byť hodný roly Jánošíka, lebo sa ma opýtal, koľko meria môj otec do výšky. Cítil som zákernosť v tejto otázke, a tak som oteckovi pridal dobrých dvadsať centimetrov navyše. A Borodáč si spokojne sadol vediac, že mám perspektívu.“3
Na divadelných doskách stál už ako študent herectva Vysokej školy múzických umení, ktorú úspešne absolvoval v roku 1965. Šesťdesiate roky znamenali pre slovenské divadlo významný míľnik a síce prienik absurdnej drámy na slovenské javiská, predovšetkým vďaka inscenáciám režiséra Petra Mikulíka. Už počas štúdia stvárnil postavu Parobka N v Mrožkovej Veselici (1963). Medzi jeho prvé profesionálne úspechy však nepochybne patrila inscenácia renesančného textu P. Kyrmezera Komedia česká o bohatci a Lazarovi (1964) v réžii Milana Sládka a Eduarda Žlábka, ktorá znamenala významný divadelný počin v celoslovenskom kontexte (inscenácia získala Veľkú cenu II. svetového festivalu univerzitných divadiel v Nancy, prvú cenu na Medzinárodnom kultúrnom festivale v Istanbule a druhé miesto v divadelnej súťaži Erlagen, nezanedbateľným nie je ani obrovský úspech na parížskom festivale Divadlo národov). V roku 1965 sa stal stálym členom Činohry Slovenského národného divadla, kde zotrval do roku 1968, kedy spoluzaložil bratislavské Divadlo Na korze. V tomto generačnom divadle naplno uplatnil svoj zmysel pre grotesku i tragikomické postavy, predovšetkým v hrách ruskej klasiky. V Čechovovom Jubileu (1970) stvárnil postavu stvárnil Chirina, v Ostrovského Lese (1971) exceloval ako Šťastlivcev, nezabudnuteľná je však aj jeho postava Podkolesina v Gogoľovej Ženbe (1969). Pozornosť záujmu vzbudil aj v emblematickej hre Beckettovho Čakania na Godota (1968) v réžii Vladimíra Strniska a Milana Lasicu.
O tri roky neskôr získal stály angažmán na bratislavskej Novej scéne, kde sa od komických a tragikomických postáv prepracoval k veľkým dramatickým úlohám. Aj tu naďalej rozvíjal svoje herecké umenie najmä v inscenáciách Miloša Pietora a Vladimíra Strniska ako Andrej Prozorov v Čechovových Troch sestrách (1972), Simeonov-Piščik vo Višňovom sade (1984), Jožko Púčik v Stodolovom Jožkovi Púčikovi a jeho kariére (1979), Hrobár v Hamletovi (1974), Sganarel v Donovi Juanovi (1987), Pľuškin v Mŕtvych dušiach (1988), či Tartuffe v rovnomennej Molièrovej hre (1988). Jeho dlhoročná herecká kolegyňa Magda Vášaryová na neho spomína ako na herca, z ktorého vždy tryskal talent. „Bol určite jeden z najtalentovanejších hercov za posledných 50 rokov, ktorí sa tu narodili. Myslím, že aj to všetko, čo urobil, je toho dôkazom, pretože on mohol hrať komédie, mohol hrať tragédie, mohol hrať čokoľvek. Ako jeho partnerka som to najlepšie cítila, pretože tam nebol hluchý moment, on proste šiel s vami.“4 O tom, že Marián Labuda sa vo svojej profesii skutočne „našiel“, hovorí aj fakt, že počas svojej dlhoročnej kariéry natočil desiatky filmov, v 80. rokoch 20. storočia dokonca patril k najobsadzovanejším hercom v bývalom Československu a bol najobsadzovanejším slovenským hercom v českých filmoch.
Na javisko prvej národnej divadelnej scény sa Marián Labuda vrátil 1. januára 1990. Medzi najvýraznejšie role, ktoré tu stvárnil, patril Herzl v inscenácii Mein Kampf (1991), Pantalone v hre Sluha dvoch pánov (1991), Baltazár Slivka v Čaji u pána senátora (1992), Schigolch v inscenácii Lulu (1993), Vojvoda a Frederik v Ako sa vám páči (1996), Riaditeľ divadla v hre Šesť postáv hľadá autora (1998), Leon v predstavení Jean-Clauda Grumberga Krajčírky (2002), Čebutykin v Troch sestrách (2008), Willie Clark v Zlatých chlapcoch (2010), či v komédii Carla Goldoniho Vejár (2010). Jeho poslednou úlohou na doskách Slovenského národného divadla bola postava Krautkopfa v Nestroyovom Pánovi Mimo (2014).
Ako hosť účinkoval v mnohých slovenských i českých divadlách. V Štúdiu S zažiaril ako Ivan v inscenácii Kumšt (1997) – titule, v ktorom hral dlhých 18 rokov, v Divadle ASTORKA Korzo '90 zase v hre Moja mama mala brata (2013). Výrazný posun v jeho kariére nastal v roku 1999 v Divadle Andreja Bagara, kde v Shakespearovom Macbethovi (1999) v réžii Vladimíra Morávka stvárnil titulnú úlohu, vďaka ktorej bol nominovaný na ocenenie Dosky za najlepší mužský herecký výkon. Nezanedbateľnou nie je ani jeho postava Tisa v rovnomennej inscenácii (2005), ktorú naštudoval v Divadle Aréna pod vedením režiséra Rastislava Balleka. Jej úspech bol potvrdený aj získaním štyroch cien Dosky 2005 – inscenácia sa stala najlepšou inscenáciou sezóny 2004-2005, tvorivý tím okolo režiséra Rastislava Balleka a Martina Kubrana bol ocenený ako objav sezóny, Peter Groll získal cenu za najlepšiu scénickú hudbu a Marián Labuda za najlepší mužský herecký výkon. Ako sám o tejto úlohe hovoril „Vedel som, že to musím hrať tak, aby si tí, ktorí majú na slovenský štát peknú spomienku, uvedomili, kam všetky krásne rečičky viedli.“5 Neznámy nebol ani českému divadelnému obecenstvu, ako hosť účinkoval na mnohých divadelných scénach v Českej republike (Národní divadlo v Brne, Městské divadlo v Zlíne, Divadlo na Vinohradech v Prahe).
Nemenej bohatá bola však aj Labudova filmová kariéra. Jedným z jeho prvých filmových počinov bola postava Miloša vo filme Petra Solana Kým sa skončí táto noc (1965), v televíznej snímke Neprebudený (1965), nakrútenej podľa rovnomennej predlohy Martina Kukučína, zažiaril v hlavnej úlohe husiara Ondráša Machuľu.
Spomedzi plejády komických postáv nemožno opomenúť jeho postavu grófa Erdödyho v legendárnom filme Martina Ťapáka Pacho hybský zbojník (1975), či Eunucha v Zacharovom filme Sebechlebskí hudci (1975). Niekoľko rolí stvárnil aj v obľúbených rozprávkach – Lutherovom Kráľovi Drozdia brada (1984), Smyczekovom Lotrandovi a Zubejde (1996) alebo Vorlíčkovom Vtákovi Ohnivákovi (1997). Nespochybniteľný talent preukázal aj vo filmoch mnohých českých režisérov - v Česku natočil okrem filmov Buldoci a třešně (1981), Dobří holubi se vracejí (1988), Anděl svádí ďábla (1988), Vážení přátelé, ano (1989), Akumulátor (1994), či Kráľ Ubu (1996), za ktorého si vyslúžil nomináciu ocenenia Český lev, aj niekoľko filmov s oscarovým režisérom Jiřím Menzlom. Po nezabudnuteľnej snímke Vesničko má středisková (1985), nasledovali filmy Konec starých časů (1989), Život a neobyčejná dobrodružství vojáka Ivana Čonkina (1993) a Obsluhoval som anglického kráľa (2006). Začiatkom 90. rokov ho do filmu Stretnutie s Venušou (1991) obsadil významný režisér európskej a zároveň držiteľ Oscara István Szabó.
Inú, omnoho komplikovanejšiu a psychologicky intímnejšiu, hereckú polohu zakúsil Marián Labuda vďaka rolám vo filmoch režiséra Martina Šulíka. Snímky ako Orbis Pictus (1997), Zabíjačka (1999), či Krajinka (2000) boli definitívnou demonštráciou toho, že Labudove herectvo je uplatniteľné aj v iných, než komediálnych žánroch. Azda najznámejšou postavou Mariána Labudu vo filmoch Martina Šulíka bol otec vo filme Záhrada (1995) - ocenenom šiestimi Českými levmi. Jeden z nich napokon patril aj Mariánovi Labudovi. Za svoje herecké úlohy získal Labuda viacero ocenení. Okrem spomínaného Českého leva za najlepší mužský herecký výkon vo vedľajšej úlohe filmu Záhrada získal v roku 1999 prémiu Literárneho fondu za mimoriadny umelecký výkon v hre rodáčky z Paríža Yasminy Rezy Kumšt. V roku 2004 bol ocenený Cenou ministra kultúry SR za mimoriadny prínos v rozvoji slovenského umenia. Nezanedbateľným nie je ani štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy za významné zásluhy v oblasti kultúry, ktorý mu bol udelený v roku 2005. O dva roky neskôr mu na festivale Artfilm odovzdali ocenenie Hercova misia a na známy Most slávy v meste Trenčianske Teplice si pripevnil bronzovú plaketu nesúcu jeho meno. Posledné ceny, ktoré si Marián Labuda prevzal, boli Cena Karla Čapka (2008) a výročná cena Literárneho fondu za celoživotné dielo (2009). V dôsledku dlhodobých zdravotných problémov sa v roku 2014 rozhodol svoju hereckú profesiu ukončiť.
1 https://korzar.sme.sk/c/20735796/marian-labuda-smrt-pride-v-absolutne-pravy-cas.html#ixzz544cvcSvb
2 https://korzar.sme.sk/c/20735796/marian-labuda-smrt-pride-v-absolutne-pravy-cas.html#ixzz544cvcSvb
3 https://style.hnonline.sk/kultura/1670432-marian-labuda-pre-hn-branil-som-sa-pracou
4 https://www.irozhlas.cz/kultura/film/marian-labuda-magda-vasaryova_1801052035_mos
Marián Labuda - 28. 10. 1944 - 5. 1. 2018